Tomáš Haleš

výtvarník Tomáš Haleš: Kto sa chce živiť umením, je šialenec
Tomáš Korot Haleš - český výtvarník a bývalý disident, ktorého ŠtB v roku 1986 donútila na emigráciu, prišiel vo štvrtok 22. júna z Viedne na Slovensko, aby sa spolu s ostatnými naposledy rozlúčil so svojím priateľom Jánom Langošom. ...

6. júl 2006 o 0:00 Tina Čorná, Text: TINA ČORNÁ

Aby ste mohli odoberať príspevky tohto autora, musíte byť prihlásený: Prihlásiť | Registrovať
 

Písmo:A-|A+120
 
Tomáš Korot Haleš - český výtvarník a bývalý disident, ktorého ŠtB v roku 1986 donútila na emigráciu, prišiel vo štvrtok 22. júna z Viedne na Slovensko, aby sa spolu s ostatnými naposledy rozlúčil so svojím priateľom Jánom Langošom. Distribútor zakázanej literatúry, "nezávislý exot", pochybujúci umelec a radikálny antikomunista Tomáš Haleš spomínal v deň pohrebu na posledného federálneho ministra vnútra a zakladateľa slovenského Ústavu pamäti národa Jána Langoša ako na muža na svojom mieste: "Jano nebol nejaký guru. Bol to človek príbehov. Až teraz si uvedomujem, že najviac ma ovplyvnilo to, ako výnimočne Jano žil a ako sa výnimočne správal."

Čo vám schádza na um, odkedy ste sa dozvedeli, že Ján Langoš už nie je medzi nami?
Stále si premietam celý náš krásny život, čo sme žili - občas vedľa seba, občas na diaľku. Som z toho na mraky. Zistil som, že všetkých priateľov z bývalého Československa, ktorých milujem, stretávam už len pri smutných príležitostiach...

A vtedy si uvedomíte, že ste členom zvláštnej komunity ľudí, odlišnej od zvyšku súčasného sveta?
To je pravda. Od skončenia strednej školy, keď som z Ostravy odišiel do Prahy, som žil v podstate v dobrovoľnom gete ľudí, čo sa navzájom priťahujú. Bez toho, aby sme tušili, kto vlastne sme, vedeli sme sa navzájom nájsť. A až keď som prišiel do emigrácie a ocitol som sa v penzióne pre utečencov, kde bolo asi 60 Čechov a Slovákov, zistil som, že svojich spoluobčanov vôbec nepoznám. Boli to rôzni defraudanti, podvodníci, špekulanti, veksláci, skrátka bagáž skrachovancov. Doma som takýchto ľudí v živote nestretol. Veľmi ma to deprimovalo. Našťastie, už po dvoch mesiacoch som vo Viedni zapadol medzi svojich kamarátov, čo museli emigrovať hneď po tom, ako podpísali Chartu 77.

Vypnúť reklamu
 

Takže vaše ideály boli odtrhnuté od života a komunisti mali pravdu, keď vyhlasovali, že emigruje len odpad socialistickej spoločnosti?
V podstate áno! (Smiech.) S „pravými" Čechoslovákmi som sa stretol až v exile.

Ako ste spoznali Jána Langoša?
Môj bratislavský kamarát, výtvarník Fero Bubino Kudláč ma po vojenčine pozval k sebe na chalupu v Novej Bošáci. Odrazu som sa ocitol uprostred skvelých ľudí. Bola tam aj Janova žena Gaba s deťmi, a keď sme už odchádzali do Bratislavy, celá spoločnosť sa odobrala rovno na Karadžičovu 35. Presne si pamätám adresu, lebo vtedy som kvôli policajtom nemohol mať pri sebe žiadny zápisník, tak som všetky čísla nosil v hlave. A tam som sa zoznámil s takým krásnym „mařenem", teda dlhovlasou „máničkou" - Janom Langošom. Hneď sme si padli do oka.

Bola to vzájomná sympatia na prvý pohľad?
Tak akosi... Jano ma fascinoval. Okrem iného aj tým, že som nikdy nepochopil jeho povolanie. Bol som vedľa, čo sa týka matematiky a fyziky, a on bol presný opak - v Slovenskej akadémii vied robil niečo okolo počítačov, zaoberal sa napríklad integrovanými obvodmi. Doteraz neviem, čo tieto slová znamenajú. Bol to pre mňa dokonalo cudzí odbor, ale Jano mal skvelý cit pre výtvarné umenie, hudbu a zmysel pre recesiu každého druhu, takže sme si spolu vymýšľali.

Vypnúť reklamu
 

Čo také?
Bol som čerstvo po škole a vážne som si namýšľal, ako svojím výtvarným umením zborím svet. Rôzne som experimentoval, až mi dal Jano prezývku „avantgardista". Napríklad, z televíznej obrazovky hlásil boľševik správy, koľko litrov nadojí dojička za jednu zmenu, my sme si zobrali červený tuš a sledovali sme, ako hlásateľka hýbe nosom. Jazdili sme po obrazovke štetcom, kým sme ju celú nepomaľovali... Vymyslel som si vtedy akýsi polokoncept - kreslil som pastelkami rovné čiary a na ne som lepil cestovné lístky z vlakov. Dierky zo štikačky konduktora na nich vytvárali určité rytmické vzorce, ktoré sa podľa mňa dali aj zhudobniť. Jano mi stále kibicoval do mojich čiar, dával im rôzne názvy, ktorých význam som nechápal - napríklad Permutácia. Skrátka, robil si zo mňa žarty. Bola to čistá abstrakcia, žiadna politika. Ak by som parafrázoval bonmot „strana čistého humoru bez vtipu", tak ja som bol členom „strany čistého výtvarna bez umenia". No tie podstatné veci sme brali, samozrejme, veľmi vážne.

Vypnúť reklamu
 

Predtým, ako ste si obľúbili Slovensko, ste už v Prahe boli disidentom. Stali ste sa spojkou medzi Čechmi a Slovenskom?
Je pravda, že som bol súčasťou disidentských kruhov, poznal som napríklad Nikolaja Stankoviča, Olgu Havlovú, Petra Rezka, ale spojkou som nebol. Vozil som na Slovensko Svědectví a do Prahy rôzne slovenské texty, no nebola to nejaká pravidelná kuriérska služba. Robil som to len tak - dobrovoľne. Navyše, mal som niekoľko priateľov z USA , čo pracovali v Amnesty International a zásobovali nás zakázanou literatúrou, ktorú sme potom šírili, ako sa dalo. A s Václavom Havlom som sa, paradoxne, zoznámil práve u Jana Langoša doma.

Mali ste už aj bohaté skúsenosti s políciou.
S ostravskou políciou som mal ostré skúsenosti už dosť skoro. Bolo to „maso".

Čo to znamená?
Obrazne asi to, že kým v Prahe bolo na tisíc disidentov tisíc eštebákov, v Ostrave sa rovnaké množstvo eštebákov staralo len o 16 chartistov. Bola to veľká presila, takže si nás vychutnali. Navyše, neboli sme žiadni havlovia, ale iba obyčajní ľudia. Keď niekto skrivil čo i len vlas na hlave Václava Havla, okamžite sa o tom písalo v New York Times, no keď sa niečo stalo nám, ani pes po nás neštekol. Jednou vetou sa to konštatuje vo filme o Charte, ktorý nakrútila Olga Sommerová: „Ostraváci toho skúsili najviac." Odbor vyšetrovania Na hradbách 2, kde som bol dosť často, bol naozaj tvrdý. Výsluchy trvali aj 12 - 14 hodín. A práve Jano bol jedným z mojich najväčších radcov, čo mi dávali inštrukcie, ako mám postupovať. Jazdil som za ním raz za dva mesiace. Neskôr niekto rozšíril zákon o 10 pravidlách SNB, kde boli presne opísané princípy, ktorými sa majú policajti pri výsluchoch riadiť. To sme sa naučili naspamäť a potom sme sa proti ich svojvôli dokázali aspoň trochu brániť.

Ako ste sa vyrovnávali so strachom?
V podstate dobre, až kým do toho nezačali ťahať deti.

V rámci akcie Asanácia vás napokon režim donútil opustiť republiku. Ako sa to stalo?
Moja malá dcérka mala zdravotné problémy, chceli sme ísť k moru, a tak sme s manželkou požiadali o výjazdnú doložku do Juhoslávie. Nechceli sme emigrovať, ale eštebáci sa našej žiadosti chytili a začali nás do toho nútiť. Tlačili tvrdo. Moju 6-ročnú dcérku - prváčku - raz zobrali rovno spred školy, vyviezli ju za mesto, vyložili z auta a nechali tak. Nahovorili jej, že sú moji kamaráti, že mám práve nejakú akciu s Vladimírom Mišíkom, ktorého dcérka dobre poznala, a tak ju za nami odvezú. Keď sme ju našli, bola v úplnom šoku. Rozhodli sme, že to naozaj nemá cenu a že sa už nevrátime. Keď mi náčelník vyšetrovania odovzdal pas, nezabudol povedať, že ak ma znovu uvidí v Ostrave, tak to neprežijem. Moja manželka z toho bola taká nervózna, že pas podpísala na mieste, kde mal byť náčelníkov podpis. Myslel si, že to urobila naschvál. Zmodral od zlosti, ale do desiatich minút už mala k dispozícii úplne nový pas. Povedal nám, že chce mať v Ostrave „čistý stôl", a ľudí, ako sme my dvaja, nepotrebuje.

Pre SME ste povedali, že pre svoju emigráciu ste mali pred Jánom Langošom výčitky. Prečo?
Najprv som chcel odísť hneď po skončení vysokej školy a stále som machroval, že tu nebudem. No keď som sa zoznámil s fantastickými ľuďmi z disentu, pochopil som, že odísť nemôžem, lebo chcem robiť s nimi. Jano ma doviedol k tomu, že som programovo ostal žiť v Čechách a snažil som sa čo najviac tomu komunistovi znepríjemňovať život. Výčitky som pred Janom mal preto, že som to vydržal len pár rokov. Bál som sa, že som ho sklamal.

Čím vás prekvapilo rakúske prostredie?
Prišiel som do neznáma. Keď som sa náhle rozhodol opustiť Československo, išiel som sa rozlúčiť na drahé miesta, lebo som vedel, že nazad ma nepustia. A zakaždým sa vo mne niečo zlomilo, puklo... Takže teraz sa už sem nevraciam s nejakými vypätými emóciami. Vedel som, že vo Viedni žije pár kamarátov, ale aké je Rakúsko, o to som sa nikdy predtým nezaujímal. Bol som blázon do Ameriky, aj som bol členom Spolku priateľov USA. Stalin by to nazval „poklonkovanie Západu". Nehovoril som po nemecky, hoci môj otec bol sudeťák, ale zo strachu ma pre istotu nič nenaučil. Emigrácia je neprenosná skúsenosť. Kto to nezažil, nepochopí... Po prekročení hraníc som mal chuť vrátiť sa nazad a znovu všetko vzdať. No potom som si povedal, že už keď som sa vzdal doma našej spoločnej veci, druhýkrát sa už vzdať nemôžem. A išlo to, už sme nemali stres - o dva mesiace som dostal politický azyl. Napriek všetkým ťažkostiam nám Viedeň priniesla upokojenie.

Mali ste pocit, že žijete v slobodnej spoločnosti?
Po čase som si, samozrejme, uvedomil, že je to zaškatuľkovaná spoločnosť, ktorá má vlastné pravidlá hry, ale nebola tam perzekúcia. Na druhej strane, kto chcel obecný byt, tak mu povedali - vstúp do socialistickej strany, a uvidíme, čo sa dá robiť. V Rakúsku vládli socialisti vyše 20 rokov, urobili obrovské dlhy, časom som to začal vnímať, ale politicky som sa vôbec neangažoval. Načo? Keď nehrozili perzekúcie, bolo mi to jedno.

Ako ste v tomto čase komunikovali s Jánom Langošom?
Hranice boli pevne zatvorené, ale posielali sme balíky z Maďarska - plný kufor exilových časopisov, balíčky po iks kusoch, v hlave 200 adries. Posielali sme ich babičkám, rôznym príbuzným a kamarátom. A maďarskí colníci sa pýtali: „Čo to máte, chlapci? Knižky? A prečo sú všetky rovnaké? To je zvláštne..." Tri hodiny sme na pošte balíčkovali a nikto sa nečudoval.

Čím to bolo, že maďarskí policajti boli zhovievaví a naši takí snaživí?
Neviem, ako by sa správali Maďari k domácemu odporu, ale nás tolerovali. Týždeň pred revolúciou bol koncert vo Vroclavi, kde bolo plno pesničkárov - Kryl, Nohavica a ďalší. No Česi zablokovali hranice, zhabali putovnú výstavu obrazov a stovky ľudí pred hranicami s Poľskom otočili. Správali sa hrozne, najmä v porovnaní s tým, že ľudia, čo išli cez NDR, prešli úplne pokojne. Československo bolo najzabetónovanejšie. Ešte v lete 1989 Saša Vondra hovoril, že komunisti tu budú vládnuť aspoň 20 rokov.

Netušili ste, že revolúcia je za dverami?
Ani najmenej.

Kedy ste prišli naspäť?
Hneď 30. novembra - ešte platil boľševický systém - na hranici som si musel zmeniť valuty na čas pobytu a nahlásiť sa na polícii v Ostrave, kde som prežíval prvé revolučné dni a prvé rokovania o zostavovaní vlády.

Ako ste sa privítali s Jánom Langošom?
Po mojej ďalšej návšteve v Prahe sme sa vídali pravidelne. Raz som bol na návšteve u Petrušky Šustrovej a tá sa ma pýtala: „Hele, Korote, ty znáš Jana Langoše? Bude ministrem vnitra. Co o něm můžeš říct?" Tak sme ho trochu vylustrovali. (Smiech.)

Bol Ján Langoš na správnom mieste?
Nikdy nám nezišlo na um, že by sa niekto z nás raz mohol stať nejakým funkcionárom alebo politikom, ale keď vymenovali Jana, hneď som vedel, že je to najsprávnejší muž na najsprávnejšom mieste. Že je tvrdý a tým boľševikom nič nedaruje. Raz mi Jano rozprával príhodu z detstva, ako v 50. rokoch išiel domov zo školy a na schodisku svojho domu stretol konvoj, ktorý odvádzal do žalára jeho strýka - kňaza. Vtedy sa v ňom prebudil vzdor.

Nedávno ste vo viedenskom Českom centre spolu s ďalšími autormi prezentovali tričká s antikomunistickými heslami a symbolmi. Boli na predaj. Je to pre vás už len recesia?
V žiadnom prípade.

Hovorí to niečo Rakúšanom?
Rakúske publikum vôbec nevie, o čo ide, no České centrum vo Viedni je pre nich zaujímavé, lebo má ohromne pestrý program. Napriek tomu, že si tričká kupovali, nerozumeli ničomu. Na jednom z tričiek boli napríklad zobrazené zápalkové škatuľky s portrétmi Marxa, Engelsa a Lenina s textom: "Tři lháři - už si neškrtnou." Nedá sa to preložiť.

Ako hodnotíte český sentiment za komunistami?
Je mi z toho zle, ale to nie je len v Čechách. Aj v Rakúsku chodia mladé dievčatá s tričkami s nápisom CCCP. Uráža ma, keď si 20-ročný človek neuvedomuje, že propaguje niečo zvrátené, čo vyprodukovalo zločiny proti ľudskosti. Už preto sú podobné akcie, ako tá vo Viedni, dôležité.

Dôvodom toho, že ste sa nevrátili do Čiech, je, že sú komunisti v parlamente?
Nie. So svojou starou vlasťou som sa rozlúčil, teraz mám novú. A to, že sú komunisti v parlamente, je logické. Je len hanba, že je ich stále priveľa. V Čechách dokonca existuje aj organizovaná komunistická mládež.

Mal sa podľa vás november vyrovnať s komunistami inak?
Na rozdiel od Jana som bol zástancom tvrdého riešenia. Komunistov by som postavil mimo zákona. No keď som sa o tom zhováral s Petruškou, pochopil som, že kresťania nemohli konať inak. Museli by vešať a zatvárať, čo by pre nich znamenalo peklo. No dôslednejšími byť mali.

Rozpačitú situáciu však navodil už Václav Havel, keď súhlasil s prvým predsedom ponovembrovej federálnej vlády Mariánom Čalfom - vrcholným komunistom.
Tomu, bohužiaľ, nerozumiem, ale ani tomu, ako Jano Langoš Čalfu miloval. Hovoril mi: „Korote, je to človek, ktorý absolútne zradil komunistov, je to kamarát." Keď som mu povedal, že zradí aj jeho, ak sa mu to bude hodiť, dal mi Jano za pravdu.

Ako na tomto pozadí hodnotíte, že komunisti na Slovensku nemali väčšinu ani v roku 1948, hoci vďaka Prahe napokon zvíťazili? Viete, že sa u nás nedostali do parlamentu ani tento rok?
Česi sa nezachovali k Slovákom vôbec fér, v žiadnom prípade. Už Masaryk, ktorý nasľuboval Hlinkovi autonómiu, len aby vznikla Československá republika, nedodržal slovo.

Čím si vysvetľujete, že je komunistické povedomie v Čechách také silné?
Obrovským množstvom robotníckej triedy. Slovensko bolo skôr agrárne, preto tu nemáte toľko „komančov", čo je úžasná vec.

Pochádzate z proletárskej Ostravy. Nie ste solidárny s týmto mestom, kde sa asi utvárala aj vaša estetika?
Ani nie. Keď som sa narodil, Ostravsko bolo veľmi obhrublé. Pôvodne to bolo malé mestečko, ktoré sa rozrástlo vďaka nálezu uhlia v 19. storočí a stala sa z neho gigantická dedina - betónová nocľaháreň. Po 2. svetovej vojne tam prúdil príval brigádnikov zo Slovenska, Maďarska, Poľska, neskôr aj z NDR, bola to ubytovňa pre ľudí, čo len makali a spali, spali a makali, aby si zarobili na domček na Kysuciach alebo niekde v Krakovsku. Títo prišelci nevytvárali žiadnu kultúru. Bol to socialistický realizmus de luxe, ale vtedy som to ešte nevnímal. Odišiel som do Prahy, a keď som sa vrátil, začalo sa pre mňa pravé peklo. No teraz už genius loci Ostravy cítim. Veľmi sa zmenila - vzniklo tu veľa krásnych galérií, hrá sa tu dobrá muzika... Ostrava začala žiť ako naozajstné mesto, a nie ako veľká fabrika. Rád sa tam vraciam.

Aký má pôvod vaša prezývka Korot?
Corot bol francúzsky maliar. Moja prababička bola slúžka v šľachtickej rodine vo Viedni a za celoživotnú službu jej barónka ponúkla, že si môže zo zámku, v ktorom pracovala, zobrať, čo sa jej páči. Prababičke sa páčil malý obrázok od Corota, tak ho dostala. A keď som študoval na vysokej škole, moji vzdialení príbuzní, čo teraz tento obraz vlastnia, sa na mňa obrátili, či by som im ho trochu neopravil, lebo mal poškodený roh. Prišiel som do školy za spolužiakmi - reštaurátormi, či by nevedeli opraviť Corota, a hneď mi to meno prischlo.

Čo máte najradšej na Viedni?
Ten „klídek". Je to veľmi pokojné mesto. Teraz to až tak nevnímam, ale keď sme emigrovali, obdivoval som to ako niečo neznáme. Prvé sa po všetkých stresoch v ČSSR upokojili moje deti. Teraz je Viedeň môj skutočný domov.

Nie je to komické, že búrlivák z undergroundu, za akého ste tu platili, túži po meštiackom pokoji?
Ja sa necítim ako underground, iba som sa s ľuďmi z neho kamarátil.

A ako sa vlastne cítite?
Ako nezávislý exot.

Našli ste si vo Viedni blízkych ľudí v generácii svojej dcéry?
Moja dcéra študuje na Výtvarnej akadémii vo Viedni a ja som spoznal pár jej spolužiakov, no myslím si, že sú niekde inde, ako sme my. Uvažujú skôr o komerčnej stránke umenia - ako sa presadiť, ako sa predať.

Nie je komercia pomaly väčší teror ako ideológia?
Kto sa chce živiť umením, je šialenec. Môj priateľ Ondra Kohout - syn Pavla Kohouta - hovorí, že sa bude živiť obrazmi, ale už mu z toho šibe. Stále musí predávať a telefonovať otcovi, aby mu zohnal kupca. Umenie by malo byť nezávislé od komercie.

Čiže v modernej slobodnej spoločnosti sa skutočnému umeniu nejako výrazne nedarí?
Myslím, že pravá tvorba nemá so spoločnosťou nič spoločné. Buď je niekto v tvorbe slobodný, alebo nie - nech tvorí v Terezíne či v USA.

Teda ani komercia nemôže ohroziť slobodnú tvorbu?
Vydal som sa cestou outsidera. Nikam sa nepchám, nevnucujem nikomu obrazy, robím si to pre seba, lebo umenie ma neživí. Iba raz za čas sa pristihnem pri tom, že niekam volám, lebo chcem niečo vystaviť.

Podľa vás teda pre umelca nie je podstatné, či tvorí napríklad v komunizme?
V podstate áno. Som proti komunizmu, ale režim môže obmedziť akurát pohyb - samotnú tvorbu mi vziať nemôže. A vôbec, najlepšie moderné umenie vzniklo v sovietskom Rusku.

Kedy ste sa s Jánom Langošom videli naposledy? Povedali ste si niečo zásadné?
My sme sa zásadne nebavili. Naposledy som ho videl v roku 2002 na Brízgalkách. Bol som vtedy rozhádaný s Bubinom Kudláčom, a Jano mi dal úlohu, že sa s ním musím pomeriť. Dal mi to rozkazom, boli sme dôstojníci.

V akej armáde?
Boli sme dôstojníci života, z čoho vyplývali aj trpké povinnosti. Zatiaľ som sa s Bubinom nezmieril, ale teraz to už naozaj musím splniť.

Ktoré Langošove myšlienky vám utkveli v pamäti?
Jano nebol nejaký guru. Bol to človek príbehov. Až teraz si uvedomujem, že najviac ma ovplyvnilo to, ako Jano výnimočne žil a ako sa výnimočne správal.

Napríklad?
Raz mal byť v Bratislave dvojdňový koncert, na ktorý prišla celá československá folková špička, no po prvom večeri ho zakázali. Všetci sa teda zišli doma u Langošovcov - zhovárali sme sa, popíjali, hrali. Išiel som na chvíľu von a vedľa domu som zbadal eštebácke autá. V noci o druhej si šoféri nenápadne čítali noviny. Keď som sa vrátil, upozornil som, že sa pripravuje záťah. Jano od všetkých vybral občianske preukazy, aby policajti videli, že sme na nich pripravení. V tom zazvonil zvonček. Vo dverách stál Marián Varga s nič netušiacim Michaelom Kocábom. Langoš s Vargom boli duševné dvojičky, a Kocáb sa len náhodou zastavil za Mariánom na ceste z lyžovačky z Tatier. Jano povedal: „Poďte ďalej, páni, a odovzdajte preukazy!" Keď Kocáb zistil, že o chvíľu môže byť zatknutý, úplne zozelenal. Tajní však v ten večer neudreli, nechali nás na pokoji. Možno kvôli nemu. Vtedy som videl oproti Janovi stáť človeka, čo sa dnes chváli, ako vyhnal Rusov, ktorý bol opantaný strachom ako malý chlapec.

Po novembri tu vládla viera, že sa všetko dá do poriadku, ale v 90. rokoch sa ukázalo, že ľudia nestoja o dôslednú nápravu. Odrazu bol Ján Langoš vo svojom snažení osamelý. Ako ste to hodnotili?
Bol som nešťastný. Existuje slovo celebrita, ktoré sa dnes zneužíva na označenie rôznych superstar, ale v latinčine znamená osobnosť. Jano mal všetky atribúty, ktoré by tento pojem mali naplniť. Trhá mi srdce, keď také osobnosti ako on a iní skvelí ľudia, sú vo svojom boji osamelí. Sú to také kamene, ktoré síce neuhnú, ale mútny prúd ostatných ich napokon pretečie. Je mi z toho do plaču. No keď som videl Jana, s akou bohorovnosťou bojoval ďalej, odrazu som oňho prestal mať strach.

Čo ste v ňom stratili?
Dnes mám pocit, že všetko.

 

Tomáš Korot Haleš (1955), stredoeurópsky "svetobežník", pendlujúci hlavne medzi rodnou Ostravou, Prahou, v ktorej absolvoval Akadémiu výtvarných umení, Bratislavou, kde našiel mnoho celoživotných priateľov, a Viedňou, ktorá je preň už dve desaťročia druhým domovom. V maliarskej tvorbe je vyznávačom geometrickej abstrakcie. Jeho vyhranené antikomunistické postoje ho logicky priviedli do prostredia disentu, následne k podpisu Charty 77 a nakoniec až k emigrácii. Je otcom dvoch dcér. (ba)

Čítajte viac: https://www.sme.sk/c/2791447/vytvarnik-tomas-hales-kto-sa-chce-zivit-umenim-je-sialenec.html