Hovoří ženy

Prvých desať minút pôsobí zaujímavo a vyspelo. Či už formálne alebo príbehovo. Prostredie aj základná myšlienka je zaujímavá o to viac, že či už sa jedná o komunitu alebo normálnu spoločnosť v meste alebo na vidieku, veci spomenuté v tých desiatich minútach sa dejú a sú stále aktuálne. Potom ale nastáva konverzačná fraška, ktorá smeruje k peknému a citlivému vyústeniu. Ale čo z toho, keď tá konverzácia medzi postavami je smiešna. A to je jadro problému celého filmu. A aby som to vysvetlil. Na dedine sa rozpráva inak, v meste sa rozpráva inak. Inak medzi sebou komunikujú tí čo čítajú a inak tí čo nečítajú. Celý čas som mal v hlave úvodnú scénu z Werckmeisterových harmónií, kde prostoduchý mladík vysvetľuje ožranom v krčme slnečnú sústavu. Tá scéna odpovedá mentalite osadenstva krčmy a tým pádom má možnosť zarezonovať. Ale skúste mi vysvetliť ako ženy, ktoré sú negramotné, nevedia čo je to čiarka, nevedia v ktorom štáte sa nachádzajú a ktoré aj napriek tomu poznajú slová ako pacifizmus a antibiotikum môžu viesť také filozofické debaty? Skúste zastaviť akúkoľvek ženu na ulici, ani spolovice sa nebude vyjadrovať tak, ako negramotné ženy v tomto filme. A to isté platí aj u mužoch. Pôsobí to smiešne. Nepoznajú písmená, hlasujú tak, že sa podpisujú x - kami pod obrázky reprezentujúce názor, ale zároveň sa oháňajú postavením, uvedomelosťou a vyspelosťou. Rovnaká blbosť, ako keby parta mužov v krčme prišla na to, ako zbaviť svet vojny. Ak to malo fungovať, mal sa zjednodušiť jazyk - pacifizmus malo nahradiť spojenie - nebojovať ( bolo by to v mnohom údernejšie), alebo nemali byť dievčatá negramotné. Slovná zásoba ako u vysokoškoláčok ale zároveň si jedna z postáv myslí, že zomiera, lebo sa jej zarosili okuliare. Prapodivná vec, ktorá ma slúžiť ako pripomienka útlaku. Má byť vážna a inteligentná, ale stáva sa prehnane politickou a neuveriteľnou. A pritom sú tam špičkový herci a natočené je to citlivo a dobre. Som zvedavý, či to bude v niekom rezonovať aj o mesiac. (27.02.2023)

Jen těžko věřím kontrastu mezi neznalostí základních zvyků či slov a až erudovanými projevy na nejrůznější témata. Pokus o myšlenkovou bohatost se tak ztrácí s nutností vytvořit nejzákladnější dramatický oblouk. Zdánlivá akademická jistota se skrývá ve vyprávěcí strohosti, v silném tématu a samozřejmě v účasti věčného kritického štístka Frances McDormand. V úloze filmového diváka a nikoli rozhlasového posluchače se ale cítím nemálo ošizený. (09.03.2023)

Klasická každoroční Oscarová výplň. Tentokrát se o ní postarala Sarah Polley a její Women Talking pojednávající o sektě Mennonitů a jejich speciálním zvykům, které je pojí se ženami. Jednoho dne si ženy řeknou dost a diskutují nad tím, zda za těchto neuspokojivých podmínek neopustí tuto sektu. Tohle je zhruba nástřel toho, co se ve filmu děje, a je naprosto jasné, že já cílovka rozhodně nebudu. Herecké obsazení je sice parádní, ale ze zjevných důvodů jsem se do jednání hlavních postav nedokázal vcítit. Bohužel odzýváno. (13.03.2023)

Těžko hodnotitelný film. Téma je samozřejmě na hození si mašlí, ale film samotný působí neobratně až amatérsky. Ani jednou jsem nevěřila herečkám jejich postavy, jejich dilemata, jejich neuvěřitelnou těžkost bytí. Zbytečně afektovaná hudba a rádoby nevinný voiceover to v mých očích velmi shazují. Jediný moment, který se mě dotkl, když dcera Frances McDormand uslyšela zpěv žen ze stodoly a chtěla se k nim vrhnout, jenom aby jí v tom její vlastní matka zabránila. (05.03.2023)

Taká tá typická oscarovka/festivalovka, ktorá osloví väčšinu erudovaných kritikov, ale nie väčšinové diváctvo. Women Talking je komorná dráma, po značnú časť stopáže sa odohrávajúca v jednej stajni, kde ženy z uzavretej komunity diskutujú ako sa vysporiadať so znásilnením a čo podniknúť ďalej, aby sa vymanili spod rúk chlapov a získali aspoň nejaké základné práva. Myšlienka to je rozhodne pekná a aj podporená famóznymi hereckými výkonmi, kde zostava v podobe Jessie Buckley (I'm Thinking of Ending Things), Claire Foy (Unsane), Rooney Mara (A Ghost Story) a Frances McDormand (Three Billboards Outside Ebbing, Missouri) prakticky pri podobnej konverzačke tiahne celý film na svojich pleciach. A robia to bravúrne. Problémom je nedôveryhodný scenár (výhru na Oscaroch skutočne nechápem), ktorý nijako nekorešponduje s obdobím, v ktorom sa film odohráva, ani s ústrednými postavami. Ten film mal byť buď zasadený do súčasnosti alebo prispôsobiť scenár postavám vo filme. Tu sa však negramotné ženy, ktoré nikdy nevytiahli päty päť metrov od domu, žijú v uzavretej komunite, bez prístupu ku kníham alebo akémukoľvek vzdelaniu, neveda čítať, písať (v jednej scéne doslovne nerozumejú čo je "čiarka" vo vete, v inej zase namiesto hlasovania píšu krížiky pod obrázky alebo si postava myslí, že zomiera, lebo zabudla, že sa má okuliare a tie sa jej zarosili) a jediné čo robia je varenie, upratovanie a staranie sa o drevený domček totiž vyjadrujú ako profesorky filozofie na univerzite, vedú hlboké myšlienkové úvahy o liberalizme, pacifizme, emancipácii. Ak mal tento film pôsobiť akokoľvek dôveryhodne, mala sa nutne zjednodušiť vrava a dovolím si tvrdiť, že by to pôsobilo aj omnoho zaujímavejšie. Ak chcel film polemizovať o týchto témach až na takejto úrovni, v takom prípade mal byť zasadený do súčasného obdobia. Pritom to je odohrané vynikajúco, a aj natočené s dostatočným citom, akurát ak toto mala byť inteligentná dráma, tak vlastne pôsobí scenáristicky úplne rozpoltene až vnútorne rozpadnuto. CELKOVO: 6/10 (16.03.2023)