Padlí andělé

Možno formálne najhutnejšie pôsobiaci Wongov film, aspoň ja to tak cítim. Hustota obyvateľstva a hustota barákov na meter štvorcový v Hong Kongu dáva tamojším filmárom zaujímavé možnosti využitia nielen čisto akčným komerčným snímkam. Práve na takomto zahustenom prostredí, kde zakopávate o ľudí a neviete sa prepchať uličkami, najlepšie vynikne postmoderná guľometná dráma o zúfalej snahe nájsť v živote nejaké to šťastie. Niekomu sa to podarí, niekomu nie. Niekto efektne vystrieľa holičstvo, niekto si to doma dobre urobí a iný zabíja nespavosť predávaním mäsa v cudzom stánku. Nekonvenční hrdinovia v nekonvenčnom meste, ktoré mi na televíznej obrazovke pripadá nesmierne príťažlivé, ale žiť by som v ňom nechcel. Bol by som tam osamelejší ako Wongovi hrdinovia. Ale aspoň samotný záver poskytuje istú nádej do budúcnosti. (02.12.2018)

Čekal jsem tedy úplně něco jiného - asijský akčňák, ale i to, co jsem nakonec dostal mě naprosto nadchlo a nenechalo odrthnout se od obrazovky ... Hodně zvláštní, originální, originálně zpracovaný film. Staví hodně na popisu jednotlivých postav. Nic podobného jsem možná ani neviděl. Ten film němá ani konkrétní děj, ale je naprosto super ... Pocitový, atmosférický, originální, jedinečný ... (06.04.2009)

Skoro až bladerunnerovská atmosféra neónovéhoho nočného Tokya, prudko krájatelná, so sugestívnou, detajlnou kamerou na pozadí trochu uletených príbehov. Keby sa Wong venoval len killerovi a nezasieral sa tým kryplom (nechápem), mal by film oveľa väčšiu súdržnosť. Takto sa zbytočne rozpadáva a divák nudiac sa čaká, kedyže sa vrátime k pôvodnému tématu. Chápem to tak, že ako bolo v úvode filmu zanznačené: "každý potrebuje svojho partnera", teda rozohratá patria medzi "tým, ktorý koná" a "tou, ktorá rozhoduje", mala byť jednoznačný ústredný motív. Miesto toho je zbytočne kúskovaný príbehovo bezvýznamnými epizódkami vedľajších postáv a ich emociálnymi stavmi. (12.03.2006)

Fallen angels je typickým Waiovým filmom. Nenaplnená láska každého z hrdinov, spomienky, ktoré bolia už v momentoch keď sa vytvárajú. Rýchle prestrihy a pomalé zábery na polodetaily tvári. To všetko umocnené roztrasenou, rozostrenou, neóny pohlcujúcou kamerou Christophera Doyla. Čo sa týka príbehu opakuje sa stará známa pesnička a do popredia sa dostáva špinavý, neónový a neosobný vizuál. Vonku buď prší, alebo je tma a hlavný hrdinovia sa prepletajú medzi týmto temným svetom, ktorý odzrkadľuje ich dušu aj samotu. Predsa to ale nie je film, ktorý by mohol konkurovať režisérovým predchádzajúcim filmom. Nie že by bol ťažko uchopiteľný. To nie. Rozhodne ponúka pár filozofických myšlienok ako je u tohto režiséra zvykom, ktoré stoja za zamyslenie. Len som mal pocit, že vďaka úspechu jeho predchádzajúcich filmov sa vo svojom štýle miestami stráca. Vďaka tomu jediná lyrickosť v tomto filme je prezentovaná samotným názvom. Z filmu sa ako keby vytratila. Čo je podľa mňa škoda. Mnohé zachraňuje nemý Kaneshirov blázon. Inak je to jeden z tých filmov, na ktorý sa dá veľmi ľahko zabudnúť. Čo je na tvorcu Waiovho mena celkom škoda. (18.12.2010)

Skrz vnitřní monology jednotlivých postav může divák sledovat pocity jednotlivých hrdinů na pozadí nočního Hongkongu a to opravdu silně. Obzvláště postava, němého trochu dost trhlého týpka, kterou hraje Takeshi Kaneshiro, nechá diváka, díky svému handicapu, proniknout do nejniternějších úkrytů své duše až tak, že mě na konci emoce přemohly a dojetím jsem se rozbrečel. A nejen Kaneshiro, ale i ostatní hrdinové jsou úžasní a režisérské vedení je bezchybné. (05.03.2006)