Flego

Čo bolo každému divákovi jasné na začiatku filmu, to sa hlavná hrdinka dozvedela na konci. Jej cesta po troch destináciach je síce oku lahodiaca, ale absolútne zbytočná, umelo naťahovaná a zdĺhavá. A to je trest pre diváka, že sa podujal na túto cestu.

Ja som sa bavil. Nielen preto, že mám rád podobné dobrodružné fantasy, ale i preto, že Luc Besson ponúkol čosi viac ako som zvyknutí v americkej produkcii. Predovšetkým je to šarm a vtip všetkých zainteresovaných, v neposlednom rade aj krásu a duchaplný humor Adéle Blanc-Sec, ktorej postavu si užívala málo známa Louise Bourgoin. Comiks podľa ktorého bol film natočený je pre mňa neznámy, ale ak by mala vzniknúť dvojka, vôbec by som sa nebránil.

Sprvu ma nutkalo porovnať túto televíznu verziu s Wylerovou klasikou z roku 1959, ktorú som videl nespočetnekrát, ale nejde to. Sú to odlišné verzie po všetkých stránkach. V prvom rade ma zarazila, že tvorcovia nedávali dôraz na silné scény, ktoré ponúka predloha. Všetko šlo v jednej emotívnej rovine a pri podobnom type filmu je to na škodu. Digitalizácia trikov ma príliš neuspokojila, hlavne preto, že ich nebolo treba veľa a aj tak boli odfláknuté. Pozastavovať sa nad slávnymi pretekmi vozov nemá zmysel, v tomto lepšie obstála aj verzia z roku 1925. Najväčším kladom považujem výber hlavného predstaviteľa Josepha Morgana ( Juda Ben Hur ), dokázal niesť veľké bremeno na pleciach a myslím, že to zvládol. Nabudúce, ak budem pociťovať potrebu pozrieť sa na životné osudy židovského šľachtica, siahnem radšej po klasike klasík.

Celý film je o posúvaní sa dvoch osôb z bodu A do bodu B, kde tu vidíme v dialke stíhačky, ktoré zmiznú za kopcom a toto všetko s mizernými dialógmi je ponúknuté v uspávacom tempe. Ak to už vyzerá, že sa niečo začne diať, je to veľký omyl. Nečakal som nič výnimočné, ale toto nestálo za nič.

Tento spôsob zábavy mi pripadá prinajmenšom rozporuplný.

Nevedel som do čoho idem. A moje hodnotenie je ovplyvnené záľubou vo filmoch z filmárskeho prostredia. Tento film patrí predovšetkým De Nirovi, ktorý nezlezie z plátna a je proste civilne báječný. Príbeh je satirou na hollywoodske maniere, rozmaznané hviezdy, kompromisy či pochlebovačské prispôsobovanie sa, pretvárku, cynizmus, ale predovšetkým je o krehkej umeleckej dôvere v seba samého. Prínosom sú i odkazy na hudbu slávneho Morriconeho či Pink Floyd.

Opäť jeden mafiánsky opus, kde napodiv vládne schéma západného gangsterského retro filmu bez štipky originality, v ktorom je navzdory estetickej pôsobivosti všetko vyrátané na efekt.

Ničím výnimočný, priemerný, tuctový príbeh o lupičoch a policajtoch vyznačujúci sa divokým strihom, dierami v logike a upracovanosťou. Už teraz neviem o čom to bolo.

Jednoduchá story zabalená do úžasného spracovania. Vodopád filmárskych nápadov, dvoj - trojobrazy bojujúcich protivníkov, niekedy absúrdny humor, hudba... čo si ešte želať. Nuž, príbeh. Ten je povrchne primitívny, degradujúci všetok ten obrazový orgazmus, ktorého sme svedkami. Bohužiaľ som v romantickej rovine neveril ani Michaelovi Cerovi, ktorý mi skôr ako lámač sŕdc pripomínal zle vyspatého mloka.

Niekedy treba mať v sebe kúsok negatívneho myslenia, aby sme mysleli pozitívne.