Flego

Wiene opustil expresionizmus, ktorý sme poznali z Kabinetu a vytvoril drámu s psychologickou drobnokresbou mladého pianistu, ktorého postihla životná tragédia. Videl som 112 minútovú verziu a bolo to príliš zdĺhavé.

Najdesivejšie filmy sú tie, kde "zlo" nevidíme... Všetko zostáva na divákovi, jeho predstavivosti a domnienkach. Po vyvražďovačkách, ktoré si svojim množstvom na filmovom trhu vydobili horrorové subžánre, je toto návrat k poctivej práci s napätím a desom. Ak je k dispozícii prepracovaný príbeh s typickým shyamalanovským záverom a hudbou ostrou ako britva vyšitej podľa stupníc Bernarda Herrmanna ( Fernando Velázquez ), je sa konečne na čo pozerať. Ak by som vzal do úvahy najprísnejšie meradlá, určite by som našiel chybičky krásy, ale to je nepodstatné. Devil je zručne natočený, má všetko, čo má mať, dokonca i krátka minutáž je na prospech. Takémuto diablovi držím palce.

Skoro každý dotyk s japonským filmom zaručuje nevšedný filmový zážitok. Nie je tomu inak ani pri snímke Yojira Takitu. Rozprávanie o svojom živote, hudobnom talente či nevšednej práci, ktorú získal hlavný hrdina na základe inzerátu a netušil do čoho ide, je veľmi citlivou sondou do duše mladého muža, ktorý musel začať odznovu. Divák je konfrontovaný s kultúrnymi i rodinnými zvyklosťami súčasného japonského vidieka, ale najväčší zážitok prináša pohľad pod povrch. Núti nás premýšľať o mnohých veciach a robí to jedinečným sofistikovaným spôsobom. Režisér vniesol do deja až pietnu melanchóliu a treba podotknúť, že niektoré scény zaváňajú citovým vydieraním, ale takto sa na film nesmie pozerať. Bolo by to nepochopenie celej myšlienky. Lebo tento film je hlavne o premýšľaní. A o tom ako mnoho mŕtvych dokáže naučiť živých žiť. Musím sa pozastaviť pri hudbe Džó Hisaišiho, ktorý s pomocou Bramsovej Wiegenlied, Bachovej a Gounodovej Ave Marie či Beethovenovej 9. symfónie pomohol vytvoriť aj po hudobnej stránke výnimočné dielo.

Ak som pri Expentables písal, že sa starí psy vrátili na scénu, netušil som podobne oku lahodiacu bombu. RED je prehliadkou dôchodkárov, a že to títo páni a dáma vedia, o tom nech nikto nepochybuje. V príbehu sa postupne nabaľujú postavy, každá svojim spôsobom obohacuje dejovú linku a prináša do nej svoj šarm a ostrovtip. Hláškuje sa tu nadmieru ( osobne sa mi páčil Malkovich ), akcia je podávaná rovnomerne a niektoré scény sú nezabudnuteľné ( Willisove vystúpenie z točiaceho sa auta ). Pravdou je, že prvá polovica filmu je niekedy toporná, hlavne ak sa nejedná o akciu. Akoby bol film v zábehu, lebo potom sa všetko utrasie a beží na plný plyn.

Sovy sa mi nikdy nepáčili a zostane to tak aj po tomto filme. Asi je to tými ksichtami... Vybrať si tohto dravca s pokojnou tvárou ako hrdinov animáku bolo možno riskantné, ale po všetkých tých psoch a mačkách logické. Príbeh je od začiatku jasný ako facka, je nalinkovaný priamo, bez nápadov. Preto je najdôležitejším faktom spracovanie. Treba uznať, že sa jedná o animačnú explóziu hraničiacu s obrazovým orgazmom. Neustále lety militantných dravcov ( či už dobrých alebo zlých ) keď na pozadí zúri búrka alebo horí oheň a spomalené zábery ako z najúžasnejšieho dokumentu BBC sú ozdobou filmu. Určite to bolo zámerom tvorcov, ohúriť diváka spŕškou krásnych obrazov, lebo si boli vedomí jednoduchého deja. Malým deťom sa budú možno snívať nepokojné sny a ak si zvykli na srandičky v animákoch, tak sa ich nedočkajú. Mne to neprekážalo, nechal som sa unášať obrázkami, tajomnou atmosférou a prepracovanými súbojmi.

Veľkoleposť nie je zobrazená len v davových scénach a kostýmoch, ale i v emóciach, s ktorými nemý príbeh pracuje. Príbeh plný osudových zvratov ( neustále smejúci sa muž, či slepá dievčina ), oddanej lásky, ale i intríg a zloby. Nečítal som román Victora Huga, ale myslím, že filmu sa podarilo dokonale vystihnúť dobu z konca 17. storočia. Muž, ktorý sa smeje je všedný príbeh o nevšedných ľuďoch a dokazuje, že prežiť svoj príbeh lásky si zaslúži každý. Po technickej stránke je dráma poctivou prácou s vytriebeným vkusom, keď umne pracuje s davovými alebo komornými scénami. Kamera používa prelínačky i rýchle nájazdy na tvár a dotvára toto nezabudnuteľné dielo.

Tento film určite predbehol svoju dobu. Z dnešného pohľadu možno trošku naivný, ale treba si uvedomiť, že bol natočený na sklonku nemej éry.

Počas jednej záchrannej akcii sme v retrospektívach svedkami osudov troch záchranárov. Tým sa dramatický, skoro akčný príbeh mení v melodrámu. Pôsobí to roztrieštene a mierne chaoticky. Ak by sme sa nevŕtali v minulosti a príbeh bol inak postavený, bolo by to určite prínosom.

Knižnú predlohu pozná azda každý a o jej kvalitách niet pochýb. Takže otázkou zostáva, ako sa filmoví tvorcovia vysporiadajú s atmosférou predlohy. A títo to zvládli výborne.

Kvalitný dobrodružný príbeh so strhujúcou symfonickou hudbou Maxa Steinera. Nikdy som nepochyboval, že sa v minulosti natáčali kvalitné filmy, aj tak som bol prekvapený poctivým prístupom už pri scenári, zručnosťou režisérov a rýchlym spádom.