classic

Holandský provokatér č. 1 - Paul Verhoeven - následne azda čo úplne najviac vyprovokoval i zrovna tohto umelecky [sochársky] založeného jedinca, ktorý sa vskutku čoraz viac začal oddávať nekonečnému »sexuálnemu harašeniu« s viacerými neukojenými partnerkami, až teda pokým Erik Vonk i konečne aspoň raz nenašiel tú akože pravú partnerku v podobe Oľgy Stapelsovej, s ktorou vzápätí pokračoval v naprosto extravagantnom spôsobe života so súčasne aj akýmisi «dekadentnými prvkami» v rámci celkovej štylizácie nasledujúceho diania, čo asi ani neveštilo nič extra priaznivého do budúcnosti zo strán až povedzme práve takto zainteresovaných, ústredných postáv, z ktorého by si určite nejeden kultivovaný divák mohol vziať i akési ponaučenie do budúcna, že to skrátka taktohľa nemôže pokračovať ďalej; a veď v podstate nakoniec posúďte sami, ako sa veci vlastne majú... • Skúste teraz počítať zároveň i so mnou, čo že to všetko približne asi obsahovalo dané, živočíšne ladené, kinematografické dielo, à la „umelecké porno” v podobe: Tureckého medu : I.) nahota; II.) sex; III.) genitálie; IV.) perverznosť; V.) vulgárnosť; VI.)  exkrementy; VII.) násilie; VIII.) dekadencia; jednoducho k dispozícii bolo až toľkoto všelijak rôznych ingrediencií, ktoré sa vďaka akémusi "verhoevenskému" mixéru, podarilo celkovo naraz zmixovať dohromady, keď z toho potom priamo vzišiel presne takýto zaujímavý a jednoliaty t v a r, ktorý na moje veľké počudovanie - nebol zdeformovaný na celkový vzhľad, ako by sa na prvý pohľad mohlo vôbec zdať, ale skôr presne naopak; sledovanie vyšinutých postáv disponovalo akousi povznášajúcou pointou, prečo by sme sa nemali správať, ako On a Ona, ktorí boli doslova, ako odtrhnutými z reťazí bez akýchkoľvek hlbších zábran, ktoré by ich včas upozornili konkrétne i na to, že je už hádam i najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu pred samotným nárazom do betónového múra, pričom ešte stále nie je neskoro začať novú etapu bytia, len to by museli mať najskôr tieto zhýralé postavy akýkoľvek prejavený záujem... • Predstaviteľ Erika Vonka, t.j.  debutujúci Holanďan, Rutger Hauer, dôkladne stvárnil mimoriadne frustrovaného, a k tomu i sexom posadnutého protagonistu, ktorý si svoj nahromadený s t r e s veľmi často vybíjal na nežnom pohlaví, ktoré podobne nemalo takmer žiadne zábrany sa v danej forme naplno realizovať, čo v spoločnej kombinácii, jednak prinášalo explicitne zobrazovacie scény, a jednak na mňa našťastie ani nijako zvlášť zase nepôsobili samoúčelným dojmom, čo iba kvitujem; keďže celé zobrazenie príbehu malo svoju opodstatnenú logiku, kvôli ktorej som sa dokázal naladiť na vlnovú dĺžku týchto [ne]charakterov, i keď nie práve tak, ako si asi myslíte; to už vtedy akosi hraničilo so sebadeštrukciou, čoho určite nie som žiadnym fanúšikom ← žeby akási holandská odpoveď na predchádzajúci, škandalózny titul v podaní Mechanického pomaranča? → nebezpečné záležitosti v obidvoch podobách: ako v holandskej, tak rovnako aj v britskej.

Vari tou úplne najväčšou bezprostrednou prednosťou tohto noirového titulu - bolo naprosto pomalé [vy]budovanie vystupňovanej atmosféry, ako povedzme i v nejakých kvalitných tituloch od Alfreda Hitchcocka; ktorá by sa dokonca mohla, ako sa teda i občasne totižto zvykne hovorievať: „doslova pokrájať na najmenšie franforce,” tak bola vskutku mimoriadne vybičovanou až do tej azda najväčšej možnej krajnosti, a to je v podstate zároveň i ústredná hra s potenciálnym divákom, že vlastne Kto z koho? • Ako mimochodom samotný titul už medzičasom stihol sám napovedať, čiže v tomto prípade sa Náhly strach, bezprostredne vzťahoval na zrovna túto ústrednú protagonistku - akúsi autorku dramatických, divadelných hier - Myru Hudsonovú, ktorá v úvodnej, dejovej línii, počas skúšania istej hry s názvom: Na pol ceste do raja [pekla?]; teda na jej priamy popud sa prepustil istý herec - Lester Blaine - ktorý mal pôvodne stvárňovať jednu z hlavných postáv, čo napokon predstavovalo i akési určité zoznámenie sa s daným prostredím a s postavami, pričom šoubiznisové prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vôbec nebude stelesňovať ústredný prím, ale najskôr len akási »zhoda okolností,« vďaka ktorej akosi náhle zisťujem, že skrátka protiklady sa musia automaticky priťahovať, no nie asi presne v takom pomere, aký si asi práve teraz v kútiku svojej duše zrejme predstavujete, čo by malo akože korešpondovať s nasledujúcim dianím, plným nepredstaviteľných situácií, a následne pozostávajúcich po túžbe po majetkoch a iných náležitostiach, resp. spod skutočných charakterových vlastností niektorých postáv, pomaličky vyvierala na povrch c h a m t i v o s ť, kvôli ktorej postavy začali intenzívne rozmýšľať nad porušením Desatora Božích prikázaní; t.j. v poradí V. v podobe „NEZABIJEŠ,” čo nie je hádam ani nič extra zas nové pod slnkom, akonáhle človeka [ľudí] ovládajú hocaké zvrátené túžby a emócie; zase porušenie i X. prikázania v podobe „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho,” ďalej VI. : „Nezosmilníš,” vrátane i VII. : „Nepokradneš,” a ak som správne napočítal, tak ihneď porušili až 4/10, čo si celkom vážne zaslúži i hlboké zamyslenie sa nad svojimi úmyslami a činmi → medzitým sa Myra Hudsonová Blaineová zatiaľ - vydala za vyššie uvedeného, neúspešného herca L.B., keď si jedného ranného dňa znenazdajky vypočula šokujúcu [audio]nahrávku, ktorá ňou tak extrémne otriasla - inými slovami povedané; zmyla jej doterajší naivný spôsob života, keď to už ani zblízka nie je tá usmievavá, sympatická žena, akou bola tesne predtým, keďže sa dozvedela, že manžel a ďalšia osoba - plánujú jej priamu likvidáciu niekoľkými dopredu zvažovanými postupmi; a čo sa dá robiť v takejto nezávideniahodnej situácii? ← zmieriť sa s osudom, alebo sa pokúsiť čokoľvek urobiť, aby sa neocitla na strane obete - tým pádom by sa miska váh konečne obrátila? • ONE WOMAN SHOW v podaní charizmatickej predstaviteľky Joan Crawfordovej, pretože tento štáb, kompletne «ušitý na mieru,» jej vzápätí poskytol i toľko hereckých príležitostí, aby sa mohla naplno realizovať, a vedzte, že kamera z nej oči takmer ani nespustila, tak jej bola neustále v pätách, až to bolo fascinujúce na pocit, a to ani nehovoriac o strihovej montáži vo finálnej sekvencii, ktorá mi nedovolila ani vydýchnuť, tak bola vyšponovaná až kamsi na kritické maximum! • Síce podľa mňa bol ten kľúčový »bod zlomu« hodne predvídateľným, no dianie sa muselo i nejako posunúť vpred, kedy potom sa najviac pracovalo na vytriezvení ženskej protagonistky v nadväznosti na brilantnú čiernobielu atmosféru, v ktorej dominoval aj strhujúci prejav zo strany začínajúceho Jacka Palancea, bez ktorého priameho nasadenia by toto spracovanie ani zďaleka nebolo tak silne interesantným! → a samostatnú pochvalu si rovnako vyslúži i Gloria Grahameová! • Akýsi milostný trojuholník sa systematicky rozpínal konkrétne tam, odkiaľ už viedla cesta len do akejsi citovej priepasti, a čo režisér D. Miller dokázal vyťažiť až do úplne posledného záberu..., ktorý na jednej strane priniesol víťaza, a na druhej porazeného. • Kvalitná hollywoodska produkcia!

Neznesiteľne sentimentálny, a k tomu azda i mimoriadne zablatený, či dokonca povedzme aj naprosto gýčovitý, taliansky titul, a to teda konkrétne od len ranného autora - Michelangela Antonioniho; s akýmsi ústredným predstaviteľom Steveom Cochranom, ktorý na mňa zvyčajne pôsobil, ako nejaké <herecké drevo,> čo ešte vskutku súčasne umocňoval i akýsi pocit naprostej beznádeje s titulným Výkrikom, ktorý sa predsa nakoniec na krátky okamih určite objaví, ale až v zaujímavo prevedenom finále, ktoré so mnou akosi silne zarezonovalo; A veľká škoda, že tomu tak nebolo aj tesne predtým, keď som s vysokými očakávaniami postupne sledoval určitý, resp. najmä kočovný spôsob života zo strany hlavnej postavy - Alda, ktorý sa na samý úvod najprv totižto dozvedá šokujúce informácie, ktoré totálne zamávajú s jeho doterajším spôsobom existencie, čo bol v podstate i ústredný leitmotív naprieč úplne celým dianím, smerujúcim kamsi AŽ ďaleko do neznáma...🤔 • Sprvoti som si veľmi sľuboval, že ma dané spracovanie hodne osloví, no pravý opak bol však pravdou, akoby to skrátka ani Michelangelov rukopis vôbec nebol, čo je značný 👎. • Ani tieto talianske fešandy to nijako extra zvlášť zase nespasili [Alida Valliová bola mimochodom oveľa atraktívnejšou vo Viscontiho Vášni]; naozaj strašne slabučký scenáristický kredit, ktorý voľaktorí asi zabudli plne dobiť!