MontyBrogan

Ono je skvelý nápad už len ísť robiť hudbu do ulíc a vnímať skrz tú hudbu zároveň okolie. Čiže by to zdanlivo nepotrebovalo ani zlomené srdce, pečeň tvrdú ako nerezová ploskačka, pubertálnu dcéru a pop star s pubertálnym publikom. Ale práve toto robí film filmom, možno nie veľmi originálnym, ale to sme ešte len pri počiatočnej zápletke. Ďalší priebeh je už riadne svojský. Urobiť totiž z hviezdy, akou je Keira Knightley, "holku od vedľa", a z New Yorku domáce štúdio, aby to celé pôsobilo svojpomocne a prirodzene, je schopnosť, aká sa často nevidí. Keira tu má len rozkošný smiech, neznesiteľnú ľahkosť bytia ukrytú v puzdre na gitaru a talent, ktorý jej veríte. A Ruffalo to ostatné. Okrem teda genia loci, ten je erárny.

Toto bol môj trinásty Bergman a videl som ho trinásteho decembra. Neurobil som to úmyselne, takže zaujímavá náhoda. Svojimi suverénnymi kvalitami ma film celkom prekvapil, nakoľko ide o značne ranú tvorbu režiséra. Prvá "poviedka" je brilantná vzťahová konverzačka, druhá má diabolsky snový charakter, ktorý je pre tohto tvorcu tak typický, no a napokon scéna vo výťahu, ktorá je tu z evidentných príčin spomínaná takmer v každom komentári, je tak vtipná a pravdivá, ako by ju napísal Oscar Wilde. Chvíľku som s hodnotením váhal, pretože to je u artových filmov väčšinou ťažko uchopiteľné, ale potom som si uvedomil, že nič viac od poriadneho filmu nečakám, ako práve to, čoho sa mi v tomto prípade dostalo.

Je mi ľúto, ale nevedel som sa stotožniť so žiadnou postavou. A neobľubujem ani kritiku či satiru zobrazovanú vo forme konštatovania. Výnimky síce sú, ale podľa mňa si tak nemôže dovoliť točiť každý. Keď mi všetci svojím chovaním pripadajú ako mimozemšťania, je to pre mňa slabý argument. Ale ináč ok, bolo to také zo života. Zo života niekoho na míle vzdialeného odo mňa. A to nielen priestorovo.

Vo sne by mi nenapadlo, že v hudobnom filme z roku 1980 uvidím výbuchy, naháňačky áut, či zase ďalšie výbuchy. Ale jedna moja kamarátka má na chladničke napísané, že Everything is possible a zjavne má tá jej chladnička pravdu. Lebo tento film bola ťažká crossover recesia. A niektoré scény mi prišli síce zbytočne dlhé a film mohol byť teda o niečo kratší, no výsledok bol, aj vďaka mnohým celebritám vo vedľajších úlohách, celkom veľkolepý. A scéna v nóbl reštaurácii neskutočne vtipná...

Videl som osud, bol to taký klasický bezdomovec s čučom, sediaci niekde v parku. A videl som aj nádej, bola to tá storočná lavička, na ktorej sedel. A Počul som aj spievať anjela, lenže tú zbierku básní som mal iba požičanú. A čítal som aj o Houdiniho kúzlach, ten Ragtime nepochybne pôsobil čarovne. A zažil som aj lásku, to už skôr sa človek spamätá zo stretnutia s Chuckom Norrisom. Na predmetný konflikt vedy a viery môžem teda mať aj sto úlomkov názorov, no sám si ho neviem ani len predstaviť zhrnutý s takou gráciou, ako to dokázal Woody Allen vďaka jeho asi o 50 rokov väčšiemu nadhľadu, prehľadu a nevyčerpateľnému zmyslu pre humor.

Stone po predošlých skúsenostiach už asi nechcel pôsobiť veľmi tendenčne, tak sa rozhodol Busha viac-menej ušetriť a nechal sa jeho postavu vyslovene strápniť len raz. Ale zato tesne pred koncom filmu, kedy na to divák nezabudne. Dobrá taktika. A metafora na záver bola ešte lepšia - nechytiť loptičku, pretože mu nikto žiadnu nehodil. Prezident, ktorý nepochopil, že jeho post nie je len hra, nemohol zostať na výslní večne. Aj povolanie "syn" má svoje medze a životnosť. Našťastie.

Starec, pupkáč, more a Malý princ.

Pasívne agresívna čistá duša vs. 16 rozhnevaných zamestnancov. To je príbeh morálne rozporuplný, s tendenciou vyvolať siahodlhú polemiku ešte podstatne viac než akékoľvek pocity. No až počas záverečných titulkov, v ktorých bola obligátna hudba nahradená pouličným šumom (ak tam vôbec nejaký zvuk bol, v opačnom prípade by som sa mal nechať vyšetriť), som si uvedomil, že práve to tu bolo pozitívne. Netlačenie na citovo vydieračskú pílu, viac ako je potrebné. A preto sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu, aj keď istý si ním nie som.

Až budem veľký, prípadne zreinkarnovaný v jedinca obdareného talentom, stanem sa hudobníkom. Ten môže totiž spievať ako žena, vyzerať ako priteplená verzia Josha Radnora, sústrediaca celý svoj objem testosterónu do dobových bokombrád, a stále nestratiť pozornosť žien. Alebo to mohlo byť tou dobou. Až budem teda veľký, nech je zo mňa stroj času. Asi by som sa neudržal a prezradil tomu drsnému Eastwoodovi s ponchom, ako raz bude s kamerou jamovať pred pár mladými uchami a točiť tak film pre pamätníkov, akým je on sám.

Piata hviezda za plagát Stalkera. Potom zato, ako sa Aldolphovi prvýkrát podarilo rozosmiať Angelicu. A tiež za dokonalého idiota Sama Rockwella, ktorý vo filme vystupoval až od vyššie spomínanej scény. Padalo tam perie a to mi prišlo magické. Neskôr tancovali na dlaniach Manhattanu a nakoniec sa pred nimi rozprestieral celý oceán. Toto všetko, plus hemofilik Skippy, dve štetky, jeden Francúz, spievajúci vymáhači nájomného, gorila, trpaslík a ešte oveľa viac, sa zaobišlo bez natočenia filmu, o ktorý celý čas malo ísť. Veď najlepšie to aj tak napíše sám život. Teda aspoň najviac jedinečne. A o konci filmu mám takú malú teóriu, ale toto je typ komentára, do ktorého sa mi spoilery moc nehodia, tak vám to prípadne zdelím na požiadanie.