MontyBrogan

Óda na trúchlenie na americký spôsob. Čo už samé o sebe dosť selektuje divákov. Aj keď si Sean Penn nevzal malé sústo (témou ani rôznymi dejovými odbočkami), dĺžka filmu nesvedčí o jeho nenásytnosti. Vyšperkovaný scenár.

Pod pojmom "absolútna moc" by som si predstavil, že prezident z toho vyjde bez poškodenia svojej kučeravej plešiny. Ale to by musel byť Eastwood menej ješitný. Tanečná scéna však stála zato, v jej duchu sa mohol niesť celý film... A Laura Linney dobre zahrala, aj keď postava inak dokonalej dcéry, len s neustále prázdnou chladničkou, lebo uprednostňuje kariéru, svedčí zase o tom, že je tu Eastwood sentimentálny.

Čakal som síce trochu viac dejových zvratov, ale prečo vlastne, keď stačí jeden, aby zvrátil celú predstavu o živote jeho predstaviteľa? A k tomu atmosféra, ktorá by sa dala krájať, nebyť jej taká škoda. Ja teda neviem, či Zemeckis hrá na klavíri, ale rozhodne vie maľovať krásne filmy...

Václav Voska nie je Marcello Mastroianni, ani Ida Rapaičová Anna Karina. Ťažko povedať, či tam bola podobná snaha, alebo som to tak vnímal len ja. Každopádne podarená, aj keď pre mňa trochu nevýrazná vzťahovka, s výrazne zaujímavou hudobnou zložkou.

Bola raz jedna rutina. Pohľad na hodinky vždy v rovnakom čase, aj bez budíka. Ranné vstávanie, práca, večer cesta domov. Žena v domácnosti so slabosťou v čierno-bielych dekoráciách, venčenie psa a jedno pivo. Veci tak bežné, že sa nemusia ani rýmovať. A predsa z určitého zvláštneho dôvodu existuje pre niektorých z nás chuť o tom písať básne.

Estetika predstavivosti. Som si definitívne istý, že nielen Michela Gondryho, ale aj Jean-Pierre Jeuneta môžem pokladať za francúzskeho Terry Gilliama. Tie nápady, ktoré tvoria svet Mesta stratených detí, ten vizuál a tá hudba! No zatiaľ 4*, ale miestami dokonalé dielo.

Zachovať si tvár či svedomie? Ako to bolo vtedy, tak aj dnes. Rozhodnutia treba robiť, pretože čas na nikoho nečaká. Proste život.

Akčná stránka ako vždy ohromná, dokonca jej neobmedzené možnosti v posledných dvoch častiach začínam vnímať ako malé negatívum, keďže sa nesmrteľnosť hrdinu (resp. hrdinov, lebo po boku Willisa sú už pre istotu vždy nejakí mlaďasi, nech si to nájde divákov aj vo fanklube Biebera) za pomoci modernej trikovej techniky dovádza do stále väčšej krajnosti. Vlastne je to celé o tom, kedy nereálnosť príbehu ešte zaujme v rámci žánru, a kedy je už nevkusná. Napríklad využitie skleneného stropu proti nepriateľom, ktorého zostrelenie ich paralyzuje, aby sa dali pohodlne zabiť priamo a nebránili sa, samé o sebe neznie ako úplné sci-fi. Ale aby sa tí dobrí potom niekoľkokrát bez väčšej ujmy dostali do bezpečia tým, že preletia cez sklo, rozbíjajúc ho pritom vlastným telom, to už mi v kontexte predošlého príkladu pripadá, že si tvorcovia vymýšľajú pravidlá filmového sveta podľa toho, ako im to práve vyhovuje. Ale priznávam, že zasadenie do Černobyľu ma fakt potešilo. Nabudúce by sa niečo mohlo kvôli atmosfére odohrávať v ostravskej industriálnej zóne. Tá tiež vzbudzuje rešpekt sama o sebe, tak netreba ani mega veľký rozpočet.

Make racism cool again!

Toto je pre mňa typ minimalistického filmu, ktorý svojou šetrnosťou mierne sklamal. Môže sa to ešte vypomstiť, lebo keď mi náhodou 1. Mája zazvoní telefón z roboty, tak ma z toho do týždňa jebne... Ale vážne, sorry skalným fanúšikom, lebo atmosféra fakt stála zato.