maddy

Russel Crowe sa na staré kolená postavil aj za kameru a naservíroval „vojnovú drámu“, ktorá sa síce tvári veľkolepo, ale skôr než vojnovou drámou je gýčovitou romantickou rozprávkou o austrálskom farmárovi, ktorý sa vydá hľadať svojich troch synov, ktorí padli kdesi v bitke počas prvej svetovej vojny. Nie každý je však druhý Eastwood a tak je výsledok značne rozpačitý. To, že je film skôr komorným príbehom než tou vojnovou drámou by nebol najmenší problém. Problém je ten, že samotný Russel Crowe nemal jednoznačnú víziu čo chce vlastne natočiť a tak film pôsobí, že sám nevie do akého žánru chce nakoniec spadať. Osudová dráma sa tak skoro mení na naivnú romancu s dosť zvláštne použitými flashbackmi do minulosti na fronte. Po príbehovej stránke však ani v jednom momente neprekvapí a od začiatku ide po osi čírej predvídateľnosti. Neviem, či je to chyba knižnej predlohy alebo scenára, prípadne obidvoch, ale samotný príbeh nie je nijako nosný a scenár plný len tých najobohranejších dramatických klišé. Navyše natočené bez nápadu, bez skutočne silnej emócie alebo jedinej vypätej scény. Podporené nezaujímavým televíznym lookom, kde je jednoducho vidieť značné podfinancovanie a nepomohla tomu ani kamera Andrewa Lesnieho (kameraman Pána Prsteňov alebo Hobbita), ktorý musí v mnohých scénach len improvizovať, aby nepôsobili veľmi lacno (viď napríklad piesočná búrka v úvode) a nemôže si dovoliť ani žiadne veľkolepejšie zábery na tureckú prírodu. Po hereckej stránke prekvapivo veľmi slušné, Russel Crowe je herecká istota, no aj taká Olga Kurylenko alebo Jai Courtney dokazujú, že vedie podať charakterné výkony. Akurát sa tu pohybujú v gýčovitej, naivnej story plnej klišé a zbytočne presladených scén (v podstate všetky návraty do hotela), ktorá nijako nestrhne a po chvíli už ani nebaví. Síce som sa tešil, ale nakoniec musím konštatovať, že Russel Crowe sa vo svojom režijnom debute nijako nepredviedol a natočil len priemernú, nezaujímavú rutinu, ktorá síce ničím neurazí, ale ani absolútne ničím nezaujme. Snáď nabudúce, Russel! CELKOVO: 2,5* (5/10)

Upírska romanca/dráma mixnutá westernovou atmosféru a natočená čiernobielo a v perzštine? Na artovej scéne tento rok asi nič podivnejšie nevzniklo, ale obávam sa, že v tomto prípade bude skôr Director Walks Home Alone at Night, pretože po projekcii tohto filmu ju asi ťažko bude prenasledovať stádo oddaných fanúšikov. Tu sa očividne niekto chcel inšpirovať Jarmuschom (Only Lovers Left Alive), ale na toho mu ešte chýba veľa režijných skúsenosti a na debut to bol až príliš odvážny počin. Takže zatiaľ čo je Jarmusch elektrizujúci, vťahujúci, hĺbavý je Amirpourovej A Girl Walks Home Alone at Night len nezáživný, obsahovo dutý a o ničom film. Miestami síce formálne zaujímavý, ale nijako inovatívny a len mechanicky na seba vŕši motívy príznačné pre indie scénu. Je to taký „art for art's sake“ utopený v sebe samom, zahľadený do vlastnej prázdnoty. Póza pri ktorej som mal v prvej polovici pocit, že hľadá samú seba a postupne by mohla mať nejaký zmysel, pridanú hodnotu. Bohužiaľ nemá a druhá polovica pokračuje v monotónnosti a už len svojou formou ubíja. Tu totiž niekto chcel až príliš vypočítavo natočiť nezávislý klubový hit a táto prvoplánová snaha je prehliadnuteľná od úplne počiatku. CELKOVO: 2* (4/10)

I'm sorry, ale mne sa tá „severská pochmúrnosť“ už trochu prejedá. Stále je to síce poctivo odvedená práca, ale za posledné roky tu boli desiatky podobných kriminálok. The Absent One je tak podobný napríklad Milénium trilógii alebo na vlas rovnaký s prvou minuloročnou kriminálkou z oddelenia Q s názvom The Keeper of Lost Causes. Jednoducho len štandardná krimi, ktorá ničím výrazne neprekvapí a celé to pátranie tak nejako vyplynie úplne do prázdna bez jediného momentu kedy by bol divák napätý alebo kedy by ho mrazilo. Navyše aj tie postavy dvoch detektívov sa mi po druhý krát zdali maximálne opozerané, keďže to v podstate len variuje udalosti a konflikty z taktiež nijako zvlášť výrazného The Keeper of Lost Causes. Kriminálny priemer, ktorý keby nenatočili Severania tak sa nad ním nikto zvlášť nepozastavuje. Tretie pátranie tohto tímu si už asi nechám ujsť. CELKOVO: 3* (6/10)

Ten film pôsobí ako keď psíček s mačičkou piekli tortu .... a vznikol z toho rozprávkový guláš bez jednoznačnej chuti. Začiatok je ešte nádejný, kombinácia niekoľkých známych rozprávok (Popoluška, Červená Čiapočka, Zlatovláska a pod.) do jedného príbehu sa javí ako pútavý námet a vďaka slušnej výprave sa na Into the Woods aj celkom dobre pozerá. Postupne to však stráca akýkoľvek „kúzelný nádych“ alebo atmosféru, príbeh sa začne nezmyselne motať sám v sebe, nikam nesmerovať a pesničky znejú neustále na jedno kopyto, bez jedinej chytľavej, zapamätaniahodnej melódie, čo je u muzikálu podstatný problém. Druhá polovica je už vyslovene zdĺhavá, kde sa len neustále opakujú monotónne hudobné výstupy postáv a film sa zasekne v stereotypnom prostrední lesa (viď napríklad naťahovaná scéna s obrom, kde sa pol hodiny nedeje nič iné okrem toho, že sa postavy skrývajú alebo dohadujú). Navyše sa Into the Woods nevie rozhodnúť, čím chce vlastne byť. Chvíľu pôsobí ako nechcená paródia (scéna dvoch princov trhajúcich si košele a spievajúcich u vodopádu), chvíľu ako infantilná rozprávka a chvíľu ako film pre dospelých (keď rozprávkové postavy začnú v druhej polovici umierať alebo bez mihnutia oka riešia, že Janka Hraška obrovi obetujú). Problémom je, že deti u toho dve hodiny nevydržia, pretože tu nie je ani jedna veselá pesnička alebo hravý príbeh a na dospelý film to je až príliš málo ambiciózne a občas podivne úchylné (napr. postava vlka Johnnyho Deppa, ktorá hraničí až s pedofilom). Väčšinou kvitujem tieto moderné, trikmi hýriace spracovania rozprávkových klasík, ale v tomto prípade akoby sa Rob Marshall nevedel rozhodnúť pre koho mal byť film vlastne určený a tak natočil podivný mix, ktorý plne neocení ani jedna skupina divákov. Ako divadelná hra môže Inte the Woods bez problémov fungovať, ako film to je však len prapodivný mišmaš s peknou výpravou a prvotriednymi hercami, ale ktorý nijako zvlášť nebaví. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Na CW celkom znesiteľné, aj keď vytvoriť niečo ako je iZombie muselo byť vo svojej podstate veľmi jednoduché. Zoberiem ktorúkoľvek kriminálnu sériu (žeby napríklad Veronica Mars?), z hlavnej vyšetrovateľky urobím zombíka veď tí sú teraz predsa „in“, ale žiadneho krvilačného, ale čo najviac cool a moderného, hlavne nech sa to páči teenagerom, prihodím prvoplánové popkultúrne odkazy na Romera a Night of the Living Dead, to je predsa klasika, vizuál stačí priemerný, veď načo plytvať dolármi a hľa, hit je na svete! No áno, aj nie. Stále je to totiž CW a tak tu ambície siahajúce vyššie ako po odľahčenú teen zábavku nikto nemal – viď napríklad taký útok zombies na lodi, ktorý sa utne po troch sekundách. Napriek tomu je oproti iným seriálom stanice (Vampire Diaries, Originals ...) iZombie celkom znesiteľná blbůstka. Má sympatickú hlavnú hrdinku, aj vedľajšie postavy, občas slušné hlášky a ten nápad so žraním mozgov a vyšetrovaním vrážd je sám o sebe tak uletený, že minimálne v úvode baví sledovať, čo v tom tvorcovia ešte vymyslia (aj keď sa obávam, že v rukáve toho veľa nemajú, pretože nápady začínajú dochádza už v pilote). Hlavným problémom je kriminálna rovina, ktorá pôsobí priveľmi cheesy a kde vyšetrovanie aj s odhalením páchateľa ponúka tie najobohranejšie a najopotrebovanejšie scenáristické postupy. Pokiaľ chce krimi seriál riešiť takéto naivné prípady tak sa obávam, že čoskoro nebude stačiť ani tá zombie v hlavnej úlohe. Pokiaľ však na iZombie občas, ale skutočne len občas v TV natrafím, tak si zopár epizód pozriem, ale sledovať niečo podobné každý týždeň nie je najmenší dôvod. To by som musel byť tiež zombie, aby som u toho strávil dobrovoľne desať, dvadsať a viac hodín života. A to píšem ako veľký zombie-fan ... aj keď iZombie nemá so samotným zombie-(sub)žánrom ako takým absolútne nič spoločné, to sa chce len zviesť na populárnom trende. PILOT: 2,5* (5/10)

Klobúk dole pred Poliakmi, ktorí dokazujú, že bez problémov zvládajú takéto vysokorozpočtové produkcie. Na rozdiel od minuloročného konkurenta v podobe Stalingradu, ktorým sa chceli bratia Rusi prepašovať do vyššej ligy a ktorý bol len zbytočne preplácaným a hlavne nudným vojnovým filmom je poľské City 44 počinom, ktorý sa môže pokojne postaviť medzi americké vojnové veľkofilmy (napríklad k Fury z rovnakého roku) a smelo im konkurovať. Je vidieť, že Poliaci mala vysoké ambície, zohnali si dostatok peňazí a natočili profesionálny, výpravný, vizuálne podmanivý vojnový film, ktorý síce nie je nijako originálny, ale zato dostatočne intenzívny a hlavne v druhej polovici sa vyvíja aj k čoraz menšej predvídateľnosti, kde zásadne mení hlavnú postavu celého deja. Navyše tomu nechýba odvaha byť dostatočne brutálny, pátos je držaný v znesiteľnej miere a má to aj niekoľko postupne dávkovaných nápadov, aby celé dvojhodinové dianie neomrzelo (napr. jedna prestrelka z budovy, kde už má divák pocit, že to bude ďalšia rutinná scéna je z ničoho nič natočená pohľadom prvej osoby a pôsobí to veľmi efektne). Akurát je do filmu úplne nezmyselne zaradených pár scén, ktoré by akoby vypadli z úplne iného filmu a na tých pár sekúnd dosť kazia zážitok, aj celkový dojem. Chápem, že City 44 sa chce zapáčiť mladému publiku a takýmto veľkofilmom sa Poliaci musela snažiť osloviť čo najväčšie možné publikum, aby sa im vrátili náklady, ale uniká mi zmysel tých náhle spomalených, videoklipových sekvencií. Pôsobí to ako päsť na oko a nepasuje to do filmu, divák tak v jednej chvíli sleduje prestrelku pri ktorej postavy umierajú, kričia, šíri sa zúfalstvo, atmosféra zintenzívňuje a zrazu sa z ničoho nič prirúti záber, v ktorom začne hrať moderná dubstepová/EDM hudba, trajektória vystrelených nábojov sa prapodivne točiť v elipse okolo postáv a celý dojem z vážneho vojnového filmu je preč. Našťastie je týchto scén minimum (konkrétne tri – jeden podivný bozk v tej najnevhodnejšej chvíli počas prestrelky, jeden sexuálna scéna a jeden útek medzi náhrobnými kameňmi), ale absolútne nekorešpondujú s vyznením predošlých alebo nasledujúcich scén. Našťastie ten zvyšok je poctivo odvedená prácička, z ktorej sa hlavne v druhej polovici stane krvavý, nekompromisný vojnový film. Na pomery našich slovanských krajín ojedinelý filmový počin, s ktorého profesionálnou úrovňou, spracovaním a vysokým rozpočtom sa Poliaci vyznamenali a pri ktorom Slováci môžu len blednúť závisťou. Nám sa niečo podobné nepodarí natočiť ani o 50 rokov. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Objektívne nebude Mr. Turner vyslovene zle natočený film. Subjektívne som však už dlhú, veľmi dlhú dobu nevidel film, ktorý by ma tak iritoval. Veď tu nie je jedna sympatická postava, každý buď nezrozumiteľne mrmle pomedzi zuby, kričí, má podivný jazykový prejav, chodí naštvaný alebo minimálne pôsobí neatraktívne a tak sa buď mračí alebo má nejakú inú vadu (krivé zuby, oči a podobne). A to neplatí len o hlavnej postave Mr. Turnera v podobne Timothyho Spalla, ktorého herecký prejav možno bol dôveryhodný, ale mňa to jeho vrčanie a nechutné pľuvanie na obrazy permanentne znechucovalo. Problémom bude to, že samotný Turner ani nebol kto vie akou zaujímavou osobnosťou o ktorej by sa dali točiť strhujúce biografie. Väčšinu času sa tu tak chodí z miestnosti do miestnosti, občas niečo namaľuje, do toho prídu otravné postavy (napr. ex-manželka s dcérami) a celé dve a pol hodiny sú neskutočne rozťahané, bez výrazného deja, bez jedinej emócie (pokiaľ nepočítam tú nechuť). Neviem, skutočne neviem čím by mohol Mr. Turner potešiť bežného diváka v tejto podobe v akej je. Pokiaľ niekto nie je fanatickým študentom britského umenia, tak mu asi nič neponúkne. CELKOVO: 2* (4/10)

Očakávať od Dark Continent akúkoľvek sci-fi řezbu je nežiadúce, ani pôvodný Monsters nebol nijakým monster-filmom, ale romantickým road movie, ktorý mi však veľmi nesadol, ale aspoň mal nejakú atmosféru od Edwardsa. Dark Continent s ním už nemá nič spoločné, je to úplne obyčajná vojnová dráma s pár príšerami v pozadí, ktorá z neviem akého dôvodu dostala názov Monsters 2. Skôr by sa jej hodil prívlastok Alien Outpost 2: Dark Continent, pretože nedávnemu Alien Outpostu akoby z oka vypadol. Je na takmer na chlp rovnaká dráma s vojakmi, ktorá nemá žiaden dej, nič sa v nej po celý čas nedeje a celkovo mi uniká zmysel toho kto dostane nápad niečo podobné natočiť. Pôsobí to ako mdlé inštruktážne video z misie v Afganistanu, kde pár zelených hláv pobehuje po púšti alebo zaprášenom piesočnom mestečku a to je tak celé čo sa dve hodiny deje. Nemá to žiaden spád, žiadnu akciu, žiaden dej, humor, zapamätateľnú postavu, nič. Až zamrzí, že na takýto film sa zbytočne plytvalo prekvapivo veľmi solídnymi efektmi a tých pár záberov, keď sa monsters nezúčastnene prechádzajú v pozadí sú veľmi dobre spracované a pôsobia majestátne. Ale čo z toho? To počas tých nudných dvoch hodín z biedy nijako nevytrhne. Totálna zbytočnosť. CELKOVO: 1* (2/10)

Backcountry mi sadol až prekvapivo dobre a to nemám animal horory vôbec rád. Aj keď toto nie je typický animal prírastok. K jednému útoku síce dôjde, ale skôr sa jedná o klasický survival, ktorý vsádza hlavne na realistické podanie celého diania a to je na ňom najznepokojujúcejšie. V porovnaní s nedávnym druhotriednym Grizzlym tu nebehá žiaden prerastený maco, ktorý zákerne napadá všetkých ľudí na okolo, ale titulný medveď pôsobí ako skutočná hrozba, ako skutočne nebezpečné zviera, ktoré by ste nechceli zbadať v lese pri stane. Režisérovi tak stačí málo, trocha hlasného fučania, vrčania v okolí hlavnej dvojice hrdinov a znepokojivá atmosféra je na svete. Začiatok je síce pomerne zdĺhavý, ale postavy sú našťastie sympatické a akékoľvek ich konanie uveriteľné. Film následne veľmi pomaly buduje napätie, vytvára pocit neistoty až nakoniec ide jedným shockovým momentom na dreň. Tragická udalosť tak pôsobí nie len neskutočne brutálne, ale zároveň aj dostatočne emotívne. Režisér sa vyše hodinu efektne pohrával s očakávaním diváka (úvod napríklad vyzerá, že skĺzne k exploitation s ďalším buranom v roli vraha, ale to je iba zámerne klamanie telom), až to nakoniec vygraduje do ultimátneho lesného survival hororu ... jednoduchého, realistického, ale intenzívneho. Neviem, či to má šancu vyslovene potešiť „hororářov“, ale za mňa teda palec hore a zaokrúhľujem smerom nahor už len za to, že sa Backcountry snaží byť nanajvýš uveriteľným survivalom (a darí sa mu to), než ďalším trápnym B-éčkovým prírastkom s medveďom (ukazujem na teba Grizzly!). CELKOVO: 3,5* (7/10)

Zvláštny film, zvláštny horor. No horor ... ono to je skôr taká nezávislá romanca mixnutá s hororom. Akurát na romantiku tu je veľmi málo sladkých rečí a na horor veľmi málo gore alebo hororovej atmosféry. Má to síce pár šokových momentov (veľmi efektne spracované scény transformácie hlavnej hrdinky), ale Spring má skôr šancu potešiť festivalových divákov, než čistokrvných hororových fandov. Po, pre mňa nudnom, Resolution si dvojca režisérov opäť natočila svojský, ťažko zaraditeľný film a tentokrát im to vyšlo o poznanie lepšie. Spring má tak sympatické postavy, slušne napísané dialógy a veľmi príjemnú atmosféru talianskeho prímorského mestečka, zároveň sa príbehom neustále nesie pocit neistoty a osud titulnej dvojice ma bavilo sledovať. Vyslovene sklamáva až záverečná tretina (po objavení hrdinky na zemi jej apartmánu transformovanej do akejsi morskej príšery), kde som už vyslovene čakal, že situácia sa nejako vyhrotí, ale následne sa záverečná pol hodinka akoby stratí sama v sebe a neponúka žiadnu gradáciu. Keď už divák čaká akékoľvek zintenzívnenia deja, tak postavy namiesto toho začnú bezcieľne chodiť po okolí, od múzea po kostol a nikám sa neposunú. Nepomáha tomu ani ten príliš happy-end záver, ktorý nijako nevrcholí, chýba mu zamýšľaná osudovosť napriek celkom sympatického vzťahu titulnej dvojice a pri ktorom som mal pocit, že potenciál tu bol rozhodne väčší ako to čo nakoniec tvorcovia ponúkli. Nabudúce by sa to s tým námetom chcelo pohrať ešte viac. CELKOVO: 3* (6/10)