Obyčajná tvár

Srdcervúca dráma to beriem. Hoci na môj vkus to tlačilo na pílu až príliš (čepeľ doslova horela) no svoj účel to splnilo. Zachytilo to celkom obstojne citlivú tému šikany, inakosti u detí a až na ten happyend to bolo uveriteľné. Skoro aj slzička padala. Bolo to síce samoúčelné, čo môže prekážať nejednému divákovi (ako mne) ale bolo to kvalitne nakrútené, to bez debaty, pre inú divácku základňu, než moju ale bolo. (19.11.2018)

Tri hviezdičky sú málo a u štyroch váham. Obyčajná tvár je filmom, o ktorom si spravíte predstavu predtým, než ho dopozeráte. Pretože problémom nie je čo?, ale ako? Ako sa celý tvorivý kolektív vysporiada s úzkou hranicou medzi umením a gýčom, medzi senzitívnosťou a slzopudnosťou, medzi vierohodným a falošným stvárnením. Oceňujem, že v tomto filme uvedené hranice boli prekročené iba sporadicky. Uvedomujem si, aké ťažké je zobraziť všetko, s čím sa odlišný jedinec v živote stretáva a neskĺznuť do šablóny a popisnosti. Z niekoľkých komentárov, ktoré som si prečítal ma oslovil názor, že by sa tento film hodil do škôl, pretože považujem za vhodné, aby ho školáci videli. (21.10.2018)

Príjemný rodinný film s "tŕňmi", ale stále v rámci mantinelov rodinného filmu. Poteší aj iný uhol pohľadu na veci ako len z pozície hlavnej postavy, čím sa tie vedľajšie dostávajú z hľadiska pozornosti pomaly až na pozíciu Augusta. Ak by som nemal hlboko v pamäti a zároveň aj srdci zakotvenú Bogdanovichovu Masku, asi by som ohodnotil aj vyššie. Takto ale subjektívne porovnávam a v mojom veku ma už Wonder tak dojať a emocionálne zasiahnuť nedokázal. Pozrel by som si aj "alternatívnu" adaptáciu v nezávislejšom štýle, kde by sa viac hralo na realistickejšiu nôtu. Čím nemyslím, že by to muselo byť nutne lepšie. (21.03.2021)

Určite nejde o žiadne majstrovské, filmové dramatické dielo, no v tomto prípade hodnotím skôr pocitovo. Emotívny účinok snímku sa mi skrátka dostal pod kožu a koniec ma v tomto smere totálne rozložil... Smutný a dojímavý príbeh o chlapcovi, ktorého chovanie a správanie aj napriek ťažkému životnému údelu, ma totálne očarilo, to bolo presne to, ako si predstavujem vnútorne krásneho človeka. A ten chalan bol vo vnútri tak krásny, ako len málokto, klobúk dole. Myšlienky o tom, čo je naozaj v živote dôležité a ako by sme sa mali k sebe správať, či už to bolo vo forme veršov od toho básnika, alebo potom na konci pri prejave toho riaditeľa, by mali byť vlastné každému - to je tá pravá hodnota. Tak nejak by znela moja odpoveď na tak zložitú filozofickú otázku - ako žiť? Čo sa týka emotívnej stránky, len málo filmov u mňa nastavilo latku tak vysoko. A čo je hlavné, emócie z filmu mi prišli ako prirodzený dôsledok jednotlivých situácií, nenásilné a vo veľmi príjemnej forme. Páčila sa mi aj samotná koncepcia skladby príbehu, najmä perspektíva pohľadu jednotlivých členov rodiny a kamarátov na malého Augusta. Pokiaľ mám dať nejakému dojáku plný počet, tak toto je určite tá správna voľba. (05.02.2018)

Pro silná rodinná dramata, která se občas umí shodit nenásilným humorem, mám velkou slabost. I když tlačí na pilu, i když mě okatě vodí na předem odhadnutelná dějová místa a i když přesně vím, kde ze mě tu slzu vydolují. Nástup do školy v podání Auggieho Pullmana takový není. Před každou příběhovou křižovatkou už už nakračuje na příslušná klišé, která odhadujeme desítky minut dopředu - a pokaždé včas uhne jinam. Nepřestával jsem žasnout, s jakou lehkostí si dokáže stokrát viděný příběh převázat takovým způsobem, že mě dokáže překvapit, jak kdyby se jednalo o revoluční nápad. Stephen Chbosky má (i vzhledem k Perks of Being a Wallflower) očividně odžito dost smutného, což je mi líto. Vypsat a vyrežírovat se z toho takhle báječnou formou je ale nejen pro něj dokonalou katarzí. (20.01.2019)