dominic_joel

…môj zápis č.38: Seriál vysokých kvalít rozhodne ide, to bez pochýb - no na druhú stranu až takúto úroveň vysokých hodnotení úplne neviem vstrebať. Ak si vezmem len úplne plocho do merku skvelé Devadesátky, ktoré boli rovnako skvelou dobovou kriminálkou s možno ešte známejším kriminálnym príbehom, ešte známejšími hercami a krom iného sa tu pekne hlbšie preskúmavali aj osobné životy či charaktery jednotlivých postáv, morálne dilemy, zapletenia sa do prípadov a podobne, tak… v čom je Markovič aj s jeho metodou “řekni mi jak to bylo, budu tvúj kamarád” trochu čosi azda aj precenené. Trúfam si len dúfať, že drobná tvúrčí vsuvka v podobe “zakomponujme do toho něco jako bylo v tom Mindhunterovi” nie je to, čomu sa väčšina fanúšikov úplne oddala. Skvelý Pavel Soukup seriál zvládol so cťou, ale predsa v pomere s jeho predošlými projektami to bolo trochu väčšie sústo, čo decentne občas cítiť. Pán Neužil veľmi zabudnuteľný, na druhú stranu Petr Uhlík ukázal famózny výkon, ktorý by v celkovom pomere mohol konkurovať aj Petersovi s jeho Dahmerom. Otázkou však, je, či sa bude vedieť ukázať aj v inom druhu filmovej/televíznej úlohy. Adam Mišík je za mňa herecky veľmi silná podpora mladej generácie, či už sa jedná o filmy, dabing alebo aj seriál. Žiaľ kvôli jeho hudbe (alebo teda asi skôr spôsobe jeho vyjadrovania) ho veľa ľudí úplne neocení. A na záver pán Lnenička… no… hral veľmi dobre, veľmi sa teším z fyzickej transformácie a celkovej citeľnej zmeny imidžu, čo je v našich končinách stále nedostatkový tovar (teraz nehovorím o troch kilách latexu v podobe masky). Zároveň si však neviem nedomýslať pachuť istého “malomeštianskeho herectva”, ktorý trpí snáď každý CZ/SK herec, keď sa dostane k väčšej vážnej úlohe. A nejde o to, že by na to títo herci nemali, to vôbec - skôr však nevedia z očí skryť tú ambíciu “tož to teda musím zadnat, ne? Došla moja chvíla!” a mne to skrátka tam vždy strašne bije do očí. Zrejme sa zdá, že seriál mi leží v žalúdku, ale opak je pravdou - posledných pár rokov som azda ani inú tv show než české krimi ani nepozrel na jeden záťah s plnou dávkou pozornosti a Hojer ma neskutočne bavil, avšak prestrelené hodnotenia a jedna režijná maličkosť mi skrátka nedá spať. Aká to je? Na kiu riť tvorcovia cpali do jednotlivých dielov tie epizódne mini samostatné prípady vôbec nesúvisiace s príbehom? Naviac ešte keď sa tam nie, že nehodili a ani symbolicky, metaforicky či morálne nijak s dejom nesúviseli, ale dokonca v niektorých dieloch ich do strihovej skladby ani nevedeli zaradiť (napr. epizóda 2). Akože pre ten autentický feel, ktorý mali Případy prvního oddelení, alebo…? Neviem. Nerozumiem. Som však presvedčený, že ak by trochu dotiahli dejovú linku s pánom Kotkom a tú by rozkúskovali naprieč všetkými šiestimi epizódami (a teda krom Mindhuntera si prepožičali prvok ešte z True Detective), mohol by tu byť skvelý flashback, ktorý by dramaturgickým oblúkom vlastne urobil základ definícií tzv. “metódy” pána Markoviča a nás nechal v napätí hneď na dvoch úrovniach naprieč celým seriálom.

…môj zápis č.37: Berlín označujem sa typ seriálu, ktorý je skvelou oddychovou zábavou k večerom s vôňou popcornu a zároveň učebnicovým príkladom toho, že aj komerčné dojenie úspešnej značky sa dá robiť kvalitne. Áno… Berlín nemá žiadnu autorskú, tvorivú, scenárovú ani akúkoľvek inú kreatívnu ideu, za ktorej účelom ho ktosi potreboval dostať na televízne obrazovky. Skrátka kravaťákom pristala na stole myšlienka, ako pokračovať v dojení úspešnej značky Le casa de papel? A odpoveď razom rozlúsklo meno postavy, ktorá práve zaznamenala v tejto ságe najväčší ohlas, hoc už bola znásilnená dostatočne v zbytočnej Netflixovskej verzií spomínaného seriálu. Zo seriálu priam srší, že je napísaný na zákazku - ale narozdiel od 95% svojich bračekov a sesterníc je napísaný profíkmi. Príjemná zábava, epizódne príbehy naprieč kontinuálnymi linkami celej série, dobre napísané postavy, humor, napätie, atmosféra,... Všetko presne v duchu žánru, ktorým seriál má byť. Trochu na škodu veci je, že najmenšie charizma má hlavný protagonista, po ktorom je táto show pomenovaná - áno... Berlín prijal kreslo “profesora”, aby sa produkcia z marketingovej stratégie čo najmenej odklonila od konceptu originálneho seriálu, čím Pedro Alonso dostal značne menej priestoru a zároveň aj nabral zásadnú neistotu vo svojom charaktere (keďže v rámci kontinuality bol najprv len geniálnym mysliteľom a až na staré kolená sa na nitkách profesora vydal do terénu ako nekompromisný žoldák? Ale prosím vás…). Na druhú stranu, všetky ostatné postavy sú skvelé, bravúrne vybratý herci s charizmou, vášňou i sympatiami každú epizódu krásne naboptnávajú. Krásne Samantha Siqueiros a Begoña Vargas sú len pozlatkom, za ktorými Michelle Jenner vôbec nezaostáva s konečne dobre napísanou “tak trochu inou ženskou postavou, ktorá nie je len klasickou drsnáčkou či famme fatale. Zároveň hej, ppostavu Camille úplne vychvalovať nemôžem, lebo takú ukážkovú pizdu, ktorá je permanentné vlhká hore aj dole (v očiach aj lone) je tiež umenia napísať a v konečnom dôsledku jej posledný klinček do rakvy zatĺkli sami tvorcovia, keď po ôsmich epizódach jej osobného pekla, zvratov, emócií a túžob všetko zažehnalo pár miliónov eur v euro bankovkáchvyložených na stole… A razom s úsmevom od ucha k uchu bez najmenšieho problému utiekla do západu slnka so svojou “partner in crime”, ktorá bohviekde nechala svojho syna… Čiže herecky u mňa na plnej čiare zlyhala iba španielská detektívka, ktorá sa asi inšpirovala pokračovaniami “Ja zloduch”, kde sa nielen podobá na postavičku Lucy, ale podobne teatrálne sa aj pohybuje a hrá… Seriál ponúka niekoľko dobrých nápadov, niekoľko komplikácií lacno rieši bezhraničnými IT špionážnymi procesmy. Spomínanú linku s Camille vnímam ako potrebnú vatu, avšak mohla byť viac dotiahnutá.

…môj zápis č.36: Mijazaki cíti, že sa jeho čas (alebo aspoň schopnosť tvoriť) na tomto svete pomaly končí a tak viac subjektívne a intímne, než filmársky a čitateľne, tvorí príbeh azda skôr sám pre seba. Je to ako pri aktálne poslednej tanartinovke - skalný fanúšik je nadšený z ďalšieho diela svojho obšúbeného tvorcu a pripustiť si, že príbeh nepochopil a na viac miestach maximálne kolísal, naivne nadhodil nový podpet pre možnosť pokračovať v deji alebo skrátka si uletel bez širšej perspektívy… Lebo veď “taký on je!”. No... nie… Klasicky u Mijazakiho tvorby hltám prvú polovicu filmu a druhá ide mimo mňa, tu tvorcovia vzali za opraty a podarilo sa im ma pripraviť o nádej už na konci prvej tretiny. Kompozične krásne zábery doplňuje poctivá skvelá animácia, u ktorej som šťastný, že už dlhé roky nepotrebuje na seba kydať modernejší a prehrotenejší update, nakoľko poctivé remeslo nepotrebuje modernizovať - iba ak na druhej strane opony za účelom technického uľahčenia, ušetrenia a či ľahšej možnosti dosiahnuť požadovanú KVALITU (a nie jej náhrašku, ako je dnes obľúbené). Rád by som nahliadol do hláv rodičov, ktorý na tento film dovliekli malé detičky - dám všetkých päť na to, že z filozofie “čo je kreslené, je pre deti”, ale toho sa v našich končinách tak skoro nezbavíme. Remeselne dobrá práca, na môj vkus trochu pustá na zvukový podklad, ale to je maximálne subjektívne. Niekoľko vizuálne famóznych pasáži so skvelou hudbou zasa striedalináhodne generované scény, u ktorých som sa nezbavil pocitu, že Mijazaki vyhľadal dílera Hidea Kojimu. Snímok je trochu pustý na vzťahy a emócie a to najmä v úvode, v ktorom boli postavičky, ku ktorým by sa nám ľahšie prilnulo a koniec som mal pocit, že ktodi umylom odstrihol (až sem počujem ten výsmech, že veď to bol geniálny režijný zámer… No jedine, že nebol..).