Aljak

Naozaj pekný symbolický rozmer filmu, ktorý navyše zaujal aj vydareným vizuálom, milými pesničkami a príjemnou hereckou dvojicou v hlavných úlohách. Zápletka bola zaujímavá, ale postava alibistického Ananda mi išla neskutočne na nervy. Až mi bolo ľúto krehkej a oddanej Sri Lakšmi, že sa zaľúbila práve do takejto zložitej osobnosti Ananda, ktorý na jednu stranu mudroval o tom aký by mal byť svet, a na druhú stranu ani nedokázal vyjadriť čo cíti. Odpoveď "neviem" asi nie je zrovna tá, ktorú by chcela počúvať jeho verná obdivovateľka. Film ako taký bol teda fajn, aj keď som mal pocit, že sa to akosi celý čas točilo stále dokola a dokola o tom istom.

Typická romantická komédia plná klišé a očakávaných zvratov. Ale napriek tomu to malo v sebe aspoň dávku originality a najmä neokukané duo Randall Park a Ali Wong. Myslím, že každému bolo jasné, ako sa celý príbeh napokon skončí, ale aspoň tá zápletka to pozdvihla na vyššiu úroveň. A musím uznať, že aj po dialógovej stránke to bolo celkom vydarené, dokonca sa na tom dalo aj viac krát zasmiať (čo už býva pri tomto žánri skôr rarita). Inak, celebritná vsuvka s Keanu Reevesom bola naozaj úsmevná. Sarkastické podanie moderného nóbl kulinárskeho biznisu ma naozaj rozosmialo. Takže celkom obstojné, hoci toho klišé tam bolo až-až.

Turecká produkcia ma už viac krát milo prekvapila, a tajne som veril tomu, že tak bude aj pri tomto filme. Veď už samotný popis sľuboval vcelku zaujímavú porciu tragikomcikého čierneho humoru. Trojica súrodencov putujúca do rodnej dediny sa priam predbiehala v tom, že kto bude väčší tragéd. No bohužiaľ, požadovaný efekt čiernej komédie sa u mňa akosi nedostavil. Skôr som mal niekedy pocit, akoby to malo prvky absurdnej drámy. Kiežby to aspoň kvalitné dialógy dokázali zachrániť, no ani v tejto oblasti film nevynikol. Ale jedno treba uznať, film dokázal udržať napätie až do samého konca. Však koho by nezaujímalo, akú pointu nám prezradí slepý pastier pod stromom? Myslím, že také záverečné posolstvo by netipoval nikto :)

Podľa popisu to vyzeralo naozaj zaujímavo, ale napokon musím skonštatovať, že to nedosahovalo ani hranicu priemernosti. Občas som mal pocit, že sledujem nejakú inováciu Diario de una ninfómana. Po dejovej stránke to bolo biedne, hoci počiatočná fáza zápletky dávala predpoklad na oveľa vyššiu kvalitu ako to, čoho som sa napokon dočkal. Sľubne rozvíjajúca sa zápletka postupne spľasla a akosi celý dej uviazol v takom nevyváženom trojuholníku medzi Martinou, Franciscou a Césarom. Rozhodne som čakal od čilsko-argentínskej produkcie viac.

Pre športové filmy mám vášeň, takže keď na nejaký narazím, tak si ho zväčša nenechám ujsť. A keď je to film založený na skutočných udalostiach, tak o to lepšie. O sovietskom basketbalovom zázraku na OH 1972 som doteraz veru nepočul, takže aspoň som dopredu nevedel ako sa film bude vyvíjať (hoci koniec bol samozrejme vopred jasný). Natočené to bolo vcelku zručne a pútavo, takže sa na to pozeralo vcelku dobre. Akurát, pri týchto ruských športových filmoch mi vždy vadí tá prílišná glorifikácia samých seba a zároveň zobrazenie súperov ako nejakých arogantných neandrtálcov (v tomto prípade si to odniesol americký basketbalový team). Inak, ten záver - to bolo niečo neuveriteľné, no zároveň veľmi kontroverzné. Nie som si istý, či takéto manipulovanie s poslednými 3 sekundami bolo zrovna v rámci fair play...

Tak toto bolo naozaj silné! Prierez španielskou vojnovou žurnalistikou, ktorá si pochopiteľne prežila aj viacero čiernych dní. Možno to bude znieť cynicky, ale niet sa čomu diviť. Pre niekoho sú to hrdinovia, pre iných pokušitelia osudu, no jedno im treba uznať - odvaha, s ktorou sa vrhajú do vojnových konfliktov, len aby nám priniesli autentický obraz reality s nasadením vlastného života, to si zaslúži obdiv. Koncept dokumentu bol vcelku vydarený. Autentické zábery z vojnových regiónov sa striedajú s výpoveďami pozostalých kolegov a spolupracovníkov, ktorým zostali už len spomienky. Niektoré osudy reportérov boli naozaj srdcervúce. Česť ich pamiatke!

Mám z toho zmiešané pocity. Na jednu stranu ma veľmi potešila kulinárska esencia filmu, o ktorú v Singapure nie je núdza, no na druhú stranu ma tá rodinná línia príbehu nijako extra neupútala. Samozrejme, malo to aj viacero silných momentov, najmä keď sa Masato dostal priamo do konfrontácie so svojou babičkou. Ale z celkového pohľadu mi to prišlo celé akési ťažkopádne. Ale čo sa týka kuchárskej zložky filmu, tak tá mi to aspoň ako tak vynahradila. Pri sledovaní tohto filmu sa vo mne vynorili aj spomienky na sympatickú Brittany Murphy (ktorá už žiaľ nie je medzi nami) a jej herecký výkon v The Ramen Girl (to ma bavilo o kus viac).

Toto je proste klasika so všetkým, čo k Bollywoodu jednoducho patrí. Po scenáristickej stránke to bolo pútavé, aj keď miestami dosť prvoplánové a klišovité. Salman je v každom filme taký presladený, až je to občas až otravné. Výnimkou samozrejme nie je ani tento film, kde vytvoril pár s neodolateľnou a charizmatickou Rani. Prvá polovica filmu bola dosť priemerná a kŕčovitá, ale potom to nabralo obrátky a v poslednej etape dráma vrcholila zaujímavým emočným zlomom u Madhubali. Atmosféra však bola takmer po celý čas výborná, rovnako aj po hudobnej stránke veľmi vydarené. Herecké obsadenie nesklamalo (aj keď Salmana až tak nemusím). Čo mi okrem čiastočnej klišovitosti a Rajovej štylizovanej dobrote ešte vadilo, tak to boli určite tie vsuvky okopírované z Pretty Woman. Ale inak fajn, ako som písal v úvode - bollywoodska klasika!

Také nadpriemerné hodnotenia? A za čo vlastne? Nehovorím, že by to bolo výslovne zlé, ale podľa mňa to bolo dosť nevýrazné... Jediné, čo bolo v tomto prípade skutočne nadpriemerné, boli kostra deju a celkové posolstvo na záver. Ale inak to bolo dosť ťažkopádne a mdlé. Či už samotné postavy, ale predovšetkým nezáživné dialógy. Väčšina filmu bola taká akoby neutrálna, bez nejakého väčšieho vybočenia emócií... Záver to napokon ako tak zachránil, ten bol naozaj vydarený (najmä svojim posolstvom), ale film ako celok u mňa na viac ako 2* isto nie je.

Tento žáner síce nepatrí medzi moje obľúbené, ale občas si doprajem aj niečo takéto, na prestriedanie. Prvá polovica filmu bola dosť nezáživná a v podstate sa tam nič zlomové nedialo. Potom však prišiel zásadný zlom v deji a od tej chvíle sa akoby vrece so zlomami roztrhlo, zároveň to však chytilo konečne aspoň nejaký lepší spád. Osobne nemám nič proti tomu, keď má film viacero nečakaných zvratov, ale toto sa mi predsa len zdalo už prehnané. Aby sa pomaly každých 5 minút menili pomery medzi postavami, to už bolo také prehnané tlačenie na pílu. Škoda toho, lebo to finále samé o sebe bolo parádne. Ale to všetko, čo tomu predchádzalo, bolo zbytočné chodenie okolo horúcej kaše...