Meraxes

Konečne (takmer) žiadne digitálne obludy, otravné droidy, farebný blikajúci bordel, divne oblečené postavy so svietiacimi mečmi a hlavne žiadni bieli legoví panáci. A ide to aj bez tohto všetkého. Andor je prvým dospelým inteligentným Star Wars, ktorý jasne buduje príbeh a zdeluje posolstvo. Tempo je meditatívne a blikajúcu svietiacu akciu nahrádzajú dialógy a bežný život bežných ľudí pod nadvládou impéria. Konečne dostávame vykreslenú celú imperiálnu mašinériu a systém tajných služieb a bezpečnostných organizácii násilne vynucujúcich poriadok v galaxii. Rovnako ako aj pohľad na samostatné separatistické jednotky nezávisle bojujúce proti útlaku. A k tomu tieňové hry vo vysokej imperiálnej politike a nutnú podporu povstaní z úzadia. Nádhera. Doteraz prezentovaná cesta o tom ako pár ľudí riadi celý vesmír a dohliadajú na všetko s pomocou neobmedzeného množstva legových panákov a ako ich porazí pár nezávislých rebelov, ktorí zničením jednej základne alebo zabitím jedného človeka oslobodia celý vesmír je absolútne scestná a stráviteľná len deťmi. Andorom Star Wars konečne dospeli. Je to seriál mnohých častí a relatívne nezávislých dejových liniek, z ktorých ma najviac potešil návrat na Coruscant, bielejší, žiarivejší a futuristickejší než kedykoľvek predtým, a práve politická hra senátorky či riadenie ISB ma bavilo najviac. Taktiež postavy na všetkých stranách sú nečiernobiele, v imperiálnych radách sú ľudia presvedčený, že konajú dobro a presadzujú spravodlivosť, zatiaľ čo v radách povstalcov sa používajú mnohé špinavé metódy. Veď ani sám Andor, žoldnier starajúci sa len o seba a neváhajúci zastreliť nevinných ľudí, nie je typickou kladnou postavou tohto sveta a práve preto je tak dobrou a realistickou postavou. Kvalitu postáv ešte zvýrazňujú špičkové herecké výkony všetkých prítomných, kde by som na vrchol vyzdvihol Stellana Skarsgarda a Andyho Serkisa. Po úvodných vlažných dieloch som nečakal takúto spokojnosť a hoci Andor rozhodne nie je bez chyby, niekedy stráca tempo, niektoré rozhodnutia postáv akoby urobil niekto iný a dej má miestami ďaleko od pravdepodobného, tak Star Wars sú konečne viac než len zábavou pre masy (aj keď prequelová trilógia mala svoje silné myšlienky). Andor vlastne nemá so Star Wars tak ako ich poznáme nič spoločné, je temný, realistický a nekompromisný. Blesk z jasného neba, ktorý zatienil všetky Star Wars pred ním. 4* 87%

Tunajšie nadšenie zdielať nebudem. Nemôžem uprieť Barbarianovi nepredvídateľnosť, naozaj sa mu darí neustále diváka prekvapovať. Problém je jeho poviedkovosť, ide vlastne o tri relatívne nezávislé poviedky, ktoré netvoria súdržný celok. Prvá má výbornú atmosféru a po príchode do podzemia je aj celkom nepríjemná, ale keď už myslíte, že to po veľmi pozvoľnom úvode konečne začalo, tak strih a ideme na ďalšiu časť, ktorej hlavný protagonista je extrémne nesympatický blbec. Ono ani v prvej poviedke to nebolo o moc lepšie, jej hlavná protagonistka ma vytáčala svojím správaním od prvého momentu. Do domu k cudziemu chlapovi uprostred noci na okrajovej štvrti Detroitu by žiadna žena nevliezla a do telefónu vždy hovorila ako odvalená krava. Nie je tu nikto ku komu by sa dali chovať nejaké sympatie, Bill je ako vždy skvelý, ale moc priestoru nakoniec nedostal. <spoiler> Ona ani originalita záporáka nakoniec vlastne nie je nič extra, veď dnes už stretneme pomätených dôchodcov častejšie než maskovaných vykuchávačov mládeže. Niektoré scény ako kojenie ma síce rozhodili, ale </spoiler> záverečná tretina po väčšinu času bohužiaľ postráda výraznejšiu dávku napätia či hrôzy a stáva sa celkom predvídateľným chaosom. Pričom v druhej časti sa o týchto aspektoch vôbec nedá ani hovoriť. Prestrihy do minulosti síce niečo vysvetlia, ale opäť pôsobia ako z iného filmu a potenciál minulosti je značne nevyužitý. Keď si predstavím, čo by z týchto motívov vytrieskal taký Xavier Gens, je mi z toho až trochu smutno. Aby som nebol len kritický, mŕtvy Detroit je naopak využitý naplno, titulky sú parádne retro ako zo Stranger Things a skutočne výnimočné je ozvučenie. Dokonca dôjde aj na pár gore scén, ale čo z toho, keď celok pôsobí ako nesúdržná zmeť, síce relatívne originálnych, ale často celkom blbých nápadov. 3* 64%

Aj veľmi jednoduchý a predvídateľný príbeh, aj keď možno s trochu prekvapivým vyústením, sa tu vďaka krásnemu a neopozeranému prostrediu močiarov a originálnym kresbám miestnej fauny a flóry stáva krásnym. Rozhodne ide o vizuálne veľmi estetický film. A vôbec nevadí ani to, že je to naozaj výrazne pritiahnuté za vlasy, najviac čo sa týka Kyanej mladosti a vôbec toho, že celý život prežila tak ako prežila či, že ostatné postavy sú nevýrazné a niektoré, hlavne zavraždený, ma dosť rozčuľovali. Daisy Edgar Jones, na ktorej výkon som bol po jej skvelom tohtoročnom predstavení v čiernej komédii Fresh obzvlášť zvedavý, sa dokázala do svojej role naozaj vžiť a až z nej vyžaruje určitá zraniteľná krehkosť a tajomná krása, pod ktorými sa skrýva drsná schopnosť prežiť. Príbeh je rozprávaný vo viacerých časových rovinách, zatiaľ čo Kya čaká na súd, tak nám rozpráva o svojom živote. Jej smutné detstvo sa ma však moc nedotklo a práve s ním sa spája najviac logických dier. Pasáž s prvým milencom je sladký románik, zatiaľ čo ten druhý je stelesnenie zbohatlíckeho blbca, ktorý jej prinesie len trápenie. Tým sa dostávame k realite, ktorá otvára pohľad na prirodzenú a často aj opodstatnenú nedôveru, opovrhnutie a strach ľudí z niečoho neznámeho a s ľahkým srdcom zvalia vinu na Marsh girl, pretože je iná. Where the Crawdads Sing majú silné pasáže chytajúce za srdiečko, ale potom vždy príde nejaká v ktorej zážitok vyšumí prakticky do stratena. Chvíľami krásne, ale chvíľami ma to už začalo otravovať, napriek tomu pozitívny dojem nakoniec zľahka prevážil. 3* 67%