jhrasko

Závislosť....tak živé, šťavnaté, akurát smutné a unavené, životom, vzťahom, rodinou, deťmi, rodičmi, ktorí starnú...okolnosťami, ktoré život a všetko okolo prinášajú....závislosť....chcel by som viac, sledovať, ako si Sharon a Rob žijú...jej i jeho frustrácie, boliestky, radosti, ich chémiu....dokonalú...dokonalé....milujem....chcel by som viac....

DOBRÍ ĽUDIA SÚ PRED ŽIVOTOM BEZMOCNÍ. AKO DETI. A ČO JE VLASTNE ŽIVOT? ŤAŽKO POVEDAŤ. UNÁŠA NÁS A MY NEVIEME KAM. NEMÁ KONCA KRAJA. Život akokoľvek nekonečný podľa Františka Švantnera očami Miloslava Luthera čoby brilantná ukážka osobitej literárnej adaptácie. Určite jej mnoho k dokonalosti chýba, napriek tomu každým ďalším pozretím vo mne vzbudí pocit obdivu. Vďaka kongeniálnemu spojeniu výberu a vedenia hercov, navodenej atmosféry a originálne použitej hudby Svetozára Štúra s motívmi symfónií Gustava Mahlera. Navyše s jedinečnou mizanscénou (kto by bol povedal, že ju budem obdivovať v slovenskom seriáli z roku 1982?!). Postava matky je pre mňa jednou z najtragickejších v slovenskej literatúre, postava otca z najsmutnejších. Ďakujem, pani Viera a pán Leopold. Legendy!

Vrchol českej seriálovej scenáristiky. Zabudnite na všetky komunistické súdružkovania, vnímajte charaktery a ich osudy. V tomto je Nemocnica č.1 jedinečná!

Je priam neuveriteľné, že celá druhá séria sa obišla bez jedinej scény explictiného násilia. A napriek tomu (možno práve pre to) bola pre mňa psychicky ešte viac vysiľujúca, totálne ma sparalyzovala a bol som bez schopnosti dať viac ako dve časti za sebou. "Chémia" Stella/Paul = čistá fascinácia. "We are losing him..." HYPNOTICKÉ.

Ecce Homo Hanáci!!!!!

Váženíííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííí - dovoz z Hungárie, ktorý je starší ako ja, ale na rozdiel odo mňa nikdy nezostarne. Slovenský dabing je neprekonateľný.

Macourek a Vorlíček, nekecajte, nepresvedčíte ma ani náhodou, že nebola žiadna trávička, keď ste Arabelu písali.

Spojenie umeleckej nezávislosti, brilantnej práce s hercami, nadhľadu, vtipu a atmosféry postavenej na elementárnych pocitoch: len tak si sedíme v tráve, dívame sa navzájom do očí (tvar DO OČÚ je ešte krajší) a vieme svoje.. Fantastická záležitosť. Od čias Rozumu a citu maestra Ang Leeho som nevidel lepší babský film. Klaniam sa, Charlotte Brontë, klaniam sa Susanna White. Nikdy by som nečakal, že napíšem o Jane Ejrovej niečo podobné !!!!!