kika1650

Takto nejak by vyzerala "politickejšia" The Queen. Morganovi sa podarilo, iste trochu skratkovito, no predsa umne reflektovať politickú kultúru ...jednej monarchie, vzdávajúc hold tej tichej konštante Británie, kráľovnej. Nemýľme sa, táto kráľovná nemá o nič bližšie k skutočnej osobe - ide o ľúbivú oslavu jedného kultu, o zobrazenie kráľovnej ako stelesnenia Anglicka samotného - jeho ducha, jeho humoru a jeho ideálov. Po Helen dostane asi aj Peter šľachtický titul za službu Jej Veličenstvu... :) Vyzdvihnúť treba aj výborné výkony všetkých hercov, ktorí si zjavne užívajú stvárňovanie ikonických premiérov, s ich typickými tikmi a catch phrases.

Meryl Streep prekonala samú seba. Pre mňa jej najlepší herecký výkon vôbec - nikdy doteraz sa neponorila tak hlboko do najtmavších zákutí ľudskej duše. Obdivuhodná odvaha tak pravdivo stvárniť to, čo je človeku najnepríjemnejšie na pohľad, čo sa mu najväčšmi hnusí - starobu, chorobu, závislosť, šialenstvo, bezmocnosť. A veľa vypovedá i skutočnosť, že takýto výkon prejde takmer bez povšimnutia Akadémie - možno v niečom zašla priďaleko. Inak výborný kasting, vysoko kvalitné herecké výkony celého ensemblu. Úžasná skoro 20minútová scéna karu. Film však trpí po väčšinu stopáže slabou a neinventívnou réžiou Johna Wellsa, ktorý je jednoznačne najslabším článkom.Slabý je aj soundtrack. Pritom sa Wellsovi dostal do rúk unikátny materiál - ide vlastne o adaptáciu ocenenej divadlenej predlohy Traceyho Lettsa, pokračovateľa tradície klasických amerických hier Tennessee Wiliamsa či Albeeho Kto sa boji Virginie Woolfovej.

Len jedna poznámka. K zásadnému nepochopeniu tohto filmu. The Iron Lady nie je a nemala byť klasickým, otrocky rekapitulujúcim hollywoodskym životopisom. Scenáristický zámer bol úplne iný, úplne vystihnutý už v prvej scéne "výletu do obchodu". 3 dni v živote bežnej, všednej, prehliadnuteľnej starej ženy. Takej tej, nad ktorej nemotornosťou prevraciame očami, alebo ktorá je tak šedivá a bezvýznamná, že o ňu ani nezavadíme pohľadom. A pritom je to bývala premiérka. Žije vo svojom vlastnom pokrútenom paralelnom svete, kde sa úbohosť jej súčasnosti prelína s veľkosťou jej minulého života. Nie flashbacky, ale asociácie, impresie. Čo tú vetchú starenu napadne, keď počuje o bombardovaní a boji s terorizmom ? Že sama sa skoro stala obeťou atentátu. Syn volá, že si nenájde čas, že nepríde ? A koľko synov sa domov nevrátilo, keď... rozpútala vojnu ?! Politika ? Ideológia ? Kontroverzia ? Je to predovšetkým subjektívna výpoveď, a áno, výpoveď chaotická. Lebo chaos a zmätok sa zmocnil tej premoženej mysle. Ktorú nezmohli city, ale... myšlienky. Človeka. S jeho pochybami, výčitkami, spomienkami. Je to film o bezmocnosti, o úpadku, o spomínaní a o odchádzaní. O zmierovaní sa nezmieriťelnej a nekompromisnej. O vyrovnávaní sa s tým, že tá, ktorá ovládala krajinu, nemôže ani opustiť svoj dom. Že ten kto bol „všetkým“ je zrazu nikým. Ale vždy bol sám. Je to film o hodnote osobnej obete, o nevďaku, o nedocenenosti. A v tomto zmysle možno vnímať i druhú úroveň filmu, akýsi „osobný“ kontext Streep – s jej nekonečnými nomináciami a nedôstojnými prehrami a nevyslovenou otázkou, dokedy ešte ...