Slizard

Prišla v noci je niečo ako televízna inscenácia na štýl one man show. Celá charizma filmu stojí na hereckom výkone Simony Pekovej. Bez nej by táto jednohubka ani neexistovala. Ako celok Prišla v noci nefunguje. Vývoj postáv tu nie je takmer žiadny a ich chovanie je nemotivované a často neuveriteľné. To by ani nebol problém keďže film je niečo ako satira. Lenže tvorcovia ako, keby sa nevedeli rozhodnúť či sa priklonia k tej reálnejšej uveriteľnejšej verzii alebo k tej druhej bizarnejšej. Nakoniec Nám zostáva jeden nekoordinovaný chaos, ktorý na jednej strane pôsobí ako niečo zaujímavé a doteraz nevídané a na druhej strane niečo nepochopiteľne hlúpe. Okrem Simony Pekovej tu nie je nikto viac kto by dokázal s ňou potiahnuť toto čudesné dielo. Zavŕšenie celého filmu pôsobí ako, keby na poslednú chvíľu niekto presvedčil scenáristov o úplnom opaku toho, čo prezentovali divákom celý film. Jedná sa o film, ktorý si neustále vynucuje divákovu pozornosť pomocou vyhrotených a nefunkčných scén a nakoniec to celé pôsobí ako amatérsky chaos, avšak s bravúrnym hereckým výkonom Simony Pekovej. Snímok sa dá, ale vnímať aj, ako určite solídny a v podstate originálny experiment.

Ivana Ostrochovského som už skôr zaregistroval vďaka filmu Služobníci, ktorý považujem za jeden z najlepších slovenských filmov vôbec. Aj toto bol jeden z dôvodov prečo som uprednostil film dvojice Pekarčík a Ostrochovský Svetloplachosť na festivale pred výhercom tohtoročného Cannes Anatómia pádu a neľutujem to. Už len teraz aktuálna téma s akou sa tvorcovia rozhodil pracovať ma zaujala. Film bol krásne, decentne a hlavne realisticky natočený. Postava cowboja bola úžasná, hlavne, keď som sa o tejto osobe dozvedel viac v Q&A po filme. Len kombinácia dokumentu a hraného filmu ma miestami nechala v rozpakoch. Nakoniec sa jedna o veľmi vydarený slovenský koprodukčný film na aktuálnu a veľmi bolestivú tému. (Videné na MFF Cinematiku v Piešťanoch 2023)

Dal som si double feature od už Oscarového francúzskeho režiséra Jean-Jacquesa Annauda, ktorý má na konte filmy ako 7 years in Tibet alebo Enemy at the gates. Najprv som zhliadol kultový snímok Meno ruže a hneď na to som siahol po jeho zatiaľ najnovšom počine, pri ktorom sa vracia späť do Francúzska, aby natočil film o Požiari v katedrále Notre-Dame a o hasičoch, ktorí sa ten chrám snažili zachrániť. Úprimne bol som po pozretí sklamaný a film ma nechal neuveriteľne chladným. Vďaka absolútne v tomto prípade nevhodnom dramatickom soundtracku a vyzobrazenia hrdinstva hlavných postáv sa film skôr podobal na americké katastrofické blockbustery ako na komornejší európsky film. Jediné plus v tomto filme bolo zaujímavé použitie autentických záberov z požiaru, jednotlivé zábery natočené pre imax a celková stavba filmu. V konečnom dôsledku sa jedná o priemerný snímok a režisér si vybral bohužiaľ túto tému veľmi priskoro.