rowdys

Seriál vyzerá viac ako brožúra pre návštevníkov Universal Theme Parku rezaná krvou a všadeprítomným debilným marveláckym humorom, než presvedčivý postapo svet. Dostali sme tak hlúpučký Westworld v podobe, ako si ho predstavuje Bethesda. Treba sa preto pripraviť, že sa tu (narozdiel od minuloročného The Last of Us) jasne cieli na pubertálneho diváka, ktorý sa obtrel maximálne o Fallout 4 a 76, ktoré majú bližšie k Borderlands než k temným pôvodným Falloutom. Mladšiemu Nolanovi už tak skoro znovu na lep neskočím.

Pohodičková southern comfort guilty pleasure s namakaným soundtrackom, ktorý mi putuje rovno do auta, dobre odvedeným technickým remeslom a pošahaným CMG, ktorého podozrievam, že toho psychopata ani nemusel hrať a len bol sám sebou. Palec hore za Artura Castra, ktorý si s McGregorom podáva comic relief štafetový kolík a la Alternatino. Liman s Gyllenhaalom si natočili remake len tak pre radosť a keby Jack Reacher jedného dňa vystúpil z Greyhoundu na Floride, nevyzeralo by to inak.

Wenders si strihol svoju slice-of-life variáciu na Jarmuscha a Perfect Days skutočne miestami chutí ako Paterson bez haiku, ale zato s americkými 60s a 70s skladbami ako z románov od Murakamiho. Na prvý pohľad sa môže zdať, že celý film vznikol len na základe toho, že Wendersa v Tokyu po miske mapo tofu prepadla sračka a náhodou v Shibuyi objavil projekt The Tokyo Toilet so 17 ultradizajnovými verejnými záchodmi. Postupne ale príbeh v drobných epizodických náznakoch v duchu komorebi (slnko presvitajúce cez listy stromov) odhaľuje svoje letmé kontúry a aspoň mne vo finále prišiel trochu prostučký a s klasickou pointou desiatok iných festivaloviek, že všetci žijeme tak ako najlepšie vieme. Posledná scéna sa vzhľadom k predošlému pointou tlačí už príliš in-your-face (no pun intended), ale inak sa mi minimalistický a meditatívny štýl rozprávania veľmi páčil.