HenryIvan

Pre každého fanúšika OG Guya.

Všetko bolo povedané. Už nemám čím prispieť. Vizuál je neúprosný, tá škála neprestane udivovať ani pri ceste domov z kina. Hlavným pokrmom však je zvuk a hudba. Oscary za minulý rok nás čoskoro čakajú. Budúcoročné za zvuk a hudbu môžu jednoznačne odovzdať už dnes. Neporovnateľné s ničím čo dnes vidíte či počujete. Zimmer sa zase prekonal. Zobral neúprosný vnemový pocit jednotky a pridal nad rámec toho čo divák čaká. Denis is kráľ Arrakisu.

Nemožno sa diviť, že to má hodnotenia také aké má. Pokiaľ takúto tematiku netočí niekto ako Nolan (a aj tu sa našli kritici), tak jednoducho pocit bežného diváka nedokáže poriadne oceniť o čo sa tu jedná. Vesmírne odyssey sa jednoducho vždy budú vliecť. Nejde v nich o konkrétne objavovanie, emzákov, výbuchy či akčné scény, ale o psychiku postáv(y) a katarziu ich súčasných a minulých vzťahov s ľuďmi, od ktorých odišli. Stretol som s viacerými názormi, že vzťah a puto medzi hlavnou postavou a jeho ženou nebol dostatočne vykreslený alebo že jeho žena nedostala dostatočný priestor. Ja som však bol názoru, že táto dynamika (hoci skôr umocnená flashbackmi a snovými výjavmi) bola nepochybne nosnou, čo sa týka dramatického oblúka vývoja hlavnej postavy a do istej miery aj jeho ženy. Hanuš bol asi prvým pavúkom, ktorý má svojim výzorom a dokonca aj dialógmi neodpudzoval. Slúžil ako pomyselné zrkadlo do duše astronauta, ktorý utekal pred svojimi problémami. Rovnako tak slúžil ako nástroj udržania si zdravého rozumu. Jakub je do vesmíru poslaný aj preto, že vykazuje znaky toho, že dokáže sám fungovať v uzavretom priestore. Film však pomaly odkrýva fakt, že je jedno nakoľko sme introvertní, tlak našich vlastných myšlienok a pocitov nás vždy dotlačí do nutnosti sa socializovať a to aj s pochybne reálnym vesmírnym pavúkom. Nie je to dokonalý film, dokázal by ísť ešte do väčšej hĺbky, no výkon dua Sandler - Mulligan je skvelý a pocit, ktorý je podľa mňa pri sledovaní hocijakého filmu najdôležitejší, je to čo má na tomto filme oslovilo.

Viete čo ?? Šiel som to toho ako do obyčajnej oddychovky a nakoniec som sa celkom bavil. The Beekeeper sa na nič nehraje, je to číry revenge flick, kde Jason kosí jedno steblo za druhým, no namiesto kosi používa napalm. Je to jednoduché, už možno ako žánrovka aj prežité a trochu to vykráda Johna Wicka (základná premisa oboch je vážne silly), no je to pure joy. Treba si len nechať rozum a všetky zvyšné funkčné mozgové bunky pred dverami.

Možno kandidát na prekvapenie roka. Ohlasy na túto prvotinu režiséra a scenáristu Corda Jeffersona boli nadštandardne skvelé a tak boli aj isté očakávania. Film je však krásne nenútený, odsýpa a oplýva ako vtipnými, tak aj ťažšími scénami, ktoré diváka nenechajú nehybným. Rovnako tak je vždy zrejmé, keď si herci svoje role užívajú. Vtedy to filmu maximálne pomáha. Tu to nie je výnimkou. Najsilnejšou stránkou filmu je ale jeho scenár. Ten je chytrý, svieži, vie presne o čom vraví a hercom ponúka dostatok priestoru na sebarealizáciu. Hodnotenie na ČSFD je opäť raz v korelácii s jeho drvivou väčšinou užívateľov (a aj menším počtom hodnotení) a tak sa ani nedá polemizovať nad jeho výškou. Neodzrkadľuje kvalitu a veľkosť filmu.

Snažiť sa vyjadriť pocity, ktoré vo vás vyvolá tento film, nie je jednoduché. Yorgos Lanthimos je jedinečný, nikto netočí filmy ako on a aj tak sa zdalo, že koncipovanie filmu akoby vyliezlo z niečoho od Wesa Andersona. Inak sa to pri postmodernej coming of age, emancipačnej dark komédii v podstate ani nedá. Emma Stone sa stala pre Poor Things Bellou. Bella je postavou, ktorá stelesňuje dramatický vývojový oblúk. V rukách šikovného režiséra a uceleného scenára však táto postava dokáže absolvovať celú túto náročnú cestu. Všetko vo filme kričí jasnou a štylizovanou presnosťou a to sa vždy cení. Ide určite o najodvážnejší počin Lanthimosa v Hollywoode. Dokonca aj Homár je menšia nálož.

Film, ktorý som mával v obľúbených. Film, na ktorý som vždy mával dobré spomienky. Film, ktorý s odstupom času má svoje chyby. Film, ktorý si ale stále do istej miery užívam. Film, ktorý je skôr o pocite, ako o rozume. Film,ktorý nemá cenu. Film, ktorý má cenu nesmiernu.

Rozhodoval som sa medzi 4 a 5*. Film si ma v podstate od začiatku získal, no hneď vo mne vyvolal otázku, kam vlastne smeruje. Prezrádza to až posledná cca pol hodina a tú teda nebudem spoilerovať. Barry, Jacob a zvyšok hercov sú spot on. Je to vizuálne a štylisticky tak opojné a režisérska taktovka tak presná a vypointovaná, že som sa rozhodol trochu nadhodnotiť a zadeliť 5*.

Je to detinsky prihlúple ?? Iste. Je to banálne priamočiaré ?? Bez debaty. Je to absolútna vykrádačka všetkého čo sa odohráva vo vesmíre ?? To si píšte. Je to však iné ako som čakal ?? Ani v najmenšom. Zack Snyder je dušou malý chlapec, ktorému z nejakého dôvodu stále dávajú štúdia peniaze na svoje eskapády a vo väčšine to potom ľutujú. Čakal som presne to a ľudia, ktorí čakali nové a vylepšené Star Wars očividne klamali samých seba. Aj napriek všetkému tomu, film sa pozerá fajn. Herci sú správne rozmanití a dávajú celej tejto predraženej šaráde pozerateľný rozmer. Síce chápem stratégií režisérskeho cutu, no stále mi to príde dementné. Druhá časť hádam ale prinesie viac debilných spomaľovačiek. To potom znamená viac akcie. Toto si to totiž vyžaduje.

Na jednej strane, rovnako ako sála, v ktorej som to sledoval, nádherné seversky chladné a strojené. Na druhej strane, aj napriek neutíchajúcemu dead-pan delivery nečakane ľudské a plné emočného prejavu. No a netreba dodať, že je to ukrutne vtipné. Veta - „počkajte sekundu, muž v kóme vydrží 5 minút ”- je už hlbko vpísana do môjho podvedomia. Primerane krátke, štylisticky jedinečné, dejovo síce repetitívne, no z nejakého dôvodu očarujúce. Nemôžem inak ako 5*.