Cicis

Film je plný nudistických, hetero a homosexuálnych scén. V roku 1969 bol ocenený "Cenou kritiky" na Filmovom festivale Mannheime. Film natočil Reiner Werner Fassbinder. Do hlavných úloh obsadil seba a Hannu Schygulla, s ktorou dlhé roky spolupracoval.

Filmové spracovanie najväčšej námornej katastrofy v dejinách, pri ktorej zahynulo až šesťnásobne viac ľudí ako pri skaze Titanicu. Niektoré historické pramene uvádzajú počet obetí od 6 000 do 9 400. Torpédovala ju sovietska ponorka S–13, 30. januára 1945 pod velením kapitána Alexandra Marineska. Nemecká loď Wilhelm Gustloff patrila organizácii Kraft durch Freude (V radosti je Sila) a bola pomenovaná po švajčiarskom nacionálnom socialistovi zavraždenom v roku 1936, Davidom Frankfurterom, ktorý mal židovský pôvod. Z Gustloffa urobili martýra Tretej ríše. Loď bola postavená v Hamburgu v známej lodenici Blohm & Voss, bola 208,5 metrov dlhá a 23,59 metrov široká a vážila 25 484 ton. Na vodu ju pustili 5. mája 1937. Po zásahu torpédom zo sovietskej ponorky sa potopila za 45 minút. Zo začiatku slúžila ako výletná loď (mala aj bazén a kino), neskôr ju prevzalo vojenské námorníctvo a slúžila ako nemocničná loď (Lazaretschiff), ale bola aj napriek Haagskym konvenciám čiastočne ozbrojená. Pri svojej poslednej plavbe bola preplnená utečencami z východného Pruska a vyplávala z prístavu Gotenhafen, Gdyňa v dnešnom Poľsku, do Kielu. V čase katastrofy mal vietor silu 7 stupňov, boli vysoké vlny, teplota vzduchu mala 17°C a voda 4°C. Keď sa o udalosti od admirála Dönitza dozvedel Hitler, v záchvate zúrivosti nariadil kapitána Zahna zastreliť ako poslednú obeť Gustloffa 3. februára 1945.

Bilancia zachránených:
Torpédoborec T 36: 563 zachránených
Minolovka Löwe: 472 zachránených
Minolovka M 387: 98 zachránených
Minolovka M 375: 43 zachránených
Minolovka M 341: 37 zachránených
Parník Gottingen: 28 zachránených
Torpedofangboot TF 19: 7 zachránených
Fregata Gotland: 2 zachránení
Hliadková loď 1703: 1 zachránený (kojenec)

Z histórie: Filmový prepis životopisu jedného z vodcov piatich hlavných newyorských mafiánskych rodín Josepha Bonanna. Joseph Bonanno (Joe Bananas) sa narodil 18. januára 1905 ako vačšina veľkých vodcov mafie (Giuseppe Aiello, Carmine Galante, Salvatore Maranzano a Stefano Magaddino) v Castellamare del Golfo na Sicílii. V roku 1906 sa Bonannovci presťahovali do New Yorku, kde si jeho otec Salvatore otvoril malú reštauráciu. V roku 1911 sa rodina vrátila späť na Sicíliu. Otec Joseph zomrel roku 1915 v 1. svetovej vojne. Po nástupe fašistov Benita Mussoliniho k moci sa mladý Bonanno angažoval v protifašistickej skupine študentov. Pred uväznením ušiel do New Yorku, Brooklynu, kde sa ho ujal strýko z matkinej strany Peter Bonventre. Joseph sa skamarátil so svojimi krajanmi, hlavne pochádzajúcimi z Castellamere del Golfo, ktorí patrili do gangu Salvatore Maranzana. Gang sa živil hazardnými hrami, prostitúciou a obchodom s alkoholom. Tu sa Joe vypracoval až na zástupcu Maranzana. Koncom 20. rokov vypukla tzv. Castellamarská vojna, ktorá skončila v roku 1931. Proti sebe stáli dve skupiny. Jednu viedol Salvatore Maranzano a druhú Joe Masseria. V Masseriovej skupine boli Lucky Luciano, Vito Genovese Carlo Gambino a Frank Costello (Francesco Castiglia), v druhej Maranzanovej boli Joseph Profaci, Tommy Gaetano Lucchese a Joseph Bonanno. Luciano sa spojil s Maranzanom proti svojmu šéfovi a zosnoval jeho vraždu. Masseria bol zavraždený 15. apríla 1931. Maranzanu dal zavraždiť 10. septembra 1931. Vrahovia ho navštívili v prestrojení za policajtov. Po tejto vojne došlo k reorganizácii mafie, zrušila sa funkcia "Capo di tutti capi" (šéf všetkých šéfov) a miesto nej sa zriadila Komisia 5 rodín - členmi sa mohli stať nielen Sicílčania, ale aj Írovia a židia (Buggsy Siegel, Meyer Lansky). New York rozdelili medzi 5 rodín:
Lucky Luciano, neskôr Genovese
Joe Profaci, neskôr Colombo
Frank Scalise, neskôr Gambino
Tom Gagliano, neskôr Lucchese
Joseph Bonanno - Bonanno

Bonanno prevzal Maranzanovu skupinu a stal sa v 26 rokoch najmladším šéfom mafiánskej rodiny. Jeho najvačším spojencom bol Joe Profaci, s ktorého neterou bol ženatý jeho syn Bill. Keď Profaci roku 1956 zomrel, jeho miesto zaujal Joseph Magliocco, s ktorým Bonanno pripravil plán na likvidáciu niektorých bossov, po ktorých by si rozdelili teritórium (Carlo Gambino, Tommy Lucchese a Frank De Simone). Príkaz dostal Joe Colombo, ale ten plán prezradil. Mafiánska Komisia žiadala vysvetlenie od Bonanna a Magliocca. Bonanno sa odmietol dostaviť a Magliocco sa musel vzdať svojho postu. Na jeho miesto nastúpil Joe Colombo. 20. októbra 1964 bol Bonanno unesený, pravdepodobne únos sám zinscenoval, lebo na druhý deň mal predstúpiť pred Komisiu. Skrýval sa u svojho bratranca Magaddina v Buffale. V jeho neprítomnosti Komisia rozhodla poveriť vedením rodiny Gaspara DiGregoria, ale Bonanno tým poveril svojho syna Billa. Vznikli dva tábory, jeden podporovaný Komisiou za DiGregora, druhý loajálny k Bionannovi. Na Billa bol podniknutý aj neúspešný atentát. Na oboch stranách došlo k stratám, ale boj bol nerozhodný. Tento konflikt bol nazvaný „Banánová vojna“. V roku 1968 Bonanno informoval Komisiu, že sa vzdáva funkcie, odchádza do ústrania, zostáva v Arizone a vedenie rodinného klanu prenechá na rozhodnutí Komisie. Rodinu už vtedy viedol Paul Sciacca. Joseph Bonanno zomrel v kruhu svojich najbližších 11. mája 2002 v Tucsone, v Arizone ako jeden z mála veľkých bossov mafie priridzenou smrťou v úctyhodnom veku 97 rokov.

Film bol natočený podľa historických udalostí, opísaných v románe Gézu Gárdonyiho, ktorý bol vydaný v roku 1901. Román sa opiera o historické udalosti z roku 1552, kedy tureckým vojskám v počte 80 000 odolala 38 dní dobývania hŕstka statočných obrancov hradu pod vedením Istvána Dobóa.