Koco

Baz Luhrmann je audio-vizuálny terorista.

100 minút absolútne banálnych komentárov hovoriacich hláv (Warhol kombinoval motívy populárnej kultúry a násilia, americký underground sa formoval v opozícii ku Vietnamu...) a neúspešnej snahy presvedčiť diváka, že rusínsky pôvod je kľúčový ku chápaniu Warholovho diela. Filmu chýba akýkoľvek konflikt (okrem umelej snahy kontrastovať dedinu a NY), napriek viacerým evidentným možnostiam: sexuálna orientácia - religiozita, prvotný undergroundový status - neskoršie ,,obdobie sák a kravát".

Blažine lekcie oživujú vyčerpanú estetiku Dardenneovského/rumunského sociálneho realizmu netradičným motívom podvodov na dôchodcoch, ktorý následne umožňuje zaradenie viacerých žánrovo ladených scén rytmizujúcich sled monotónnych záberov na sídliskovú šeď. Komanderev počas celej stopáže balansuje na hranici doslovnosti, nikdy však neskĺzne ku didaktickosti (napr. Blažin výstup na monument nad mestom je vizuálny vrchol filmu a v horšom prevedení by bol nahradený záberom na bulharskú vlajku). Morálna ambivalentnosť postavy je ďalší prvok, ktorý Lekcie stavia na vyššiu úroveň, ako typické soc-real. misery porná, v ktorých sledujeme utrpenie nevinných postáv.

V Pápežovom zákone Bellocchio pokračuje v projekte zobrazovania temných pasáží talianskej histórie (Prvý zradca, Esterno notte) podstatne menej presvedčivým spôsobom. Film nešťastne uprednostňuje veľké dejiny (postupná strata postavenia cirkvi, vznik moderného Talianska) pred malými (rodinná tragédia). Divákovi je poskytnutý minimálny prístup do mysle protagonistu. Namiesto mapovania postupného procesu straty identity a nástupu ťažkého štokholmského syndrómu prichádza melodramatické odhalenie na záver. Nepomáha ani generické vizuálne uchopenie epochy a ohyzdné CGI sekvencie.

La Chimera poskytuje nádherný celuloidový vizuál, sugestívne snové sekvencie, odťažitý, ale zároveň pútavý výkon Josha O'Connora, 70/80tkové needledropy a celý arzenál rozmarných výjavov dnes už typických pre Rohrwacherovej tvorbu, ale po prvý krát zanecháva dojem sebastrednosti a určitej únavy materiálu (sebastrednosť bola citeľná už v Le pupille, čo sa však dalo obhájiť žánrom a hlavne stopážou). Sila R. predošlých filmov spočívala najmä v juxtapozícii života v zlých sociálnych podmienkach a hravým formálnym spracovaním, ktoré vrstvilo motívy a posúvalo filmy zo začiatočnej neo-neorealistickej polohy do sféry fantázie narúšajúcej logiku času a miesta (Lazaro). V Chimére prevažuje fantázia natoľko, že sociálne postavenie felliniovských postáv nevytvára protipól fantázii, ale slúži ako rekvizita. Film v konečnom dôsledku pôsobí ako sled nápadov, ktoré často fungujú samé o sebe (tanečná scéna, Arthurove vidiny, sekvencia v prístave....), ale netvoria zmysluplný celok.

Časti spoločnosti udrel na hlavu COVID, časti ZOMRIfikácia verejného diskurzu. Boli časy, kedy by autor podobne silenú a bolestivo nevtipnú satiru zavesil na Youtube (zodpovedá aj kvalita obrazu), dnes ju môžete vidieť v súťažnej ?dokumentárnej? sekcii nášho NAJVÄČŠIEHO filmového festivalu.

Bergman, smrť, psychoanalýza, Fellini, vekovo nerovnomerné vzťahy, Whatever Works™, Bunuel, absencia zmyslu života, Dostojevskij, anestetický look, Welles, euro-riviéra, Godard ..... absolútna umelecká rezignácia, ktorej výsledkom je asi najčistejší Late Style™ v Allenovej kariére.

Infantilný kraťas na tému Stranger in a Strange Land, len škoda, že mal 97 minút. Hviezdičky dávam za zopár podarených gagov a najmä scénu s francúzskym producentom. Potvrdila moje dlhodobé tušenie o náture európskych investícií do filmov z ,, exotických" krajín.

"What of artistic lateness not as harmony and resolution but as intransigence, difficulty, and unresolved contradiction? What if age and ill health don't produce the serenity of 'ripeness is all'? ... Far from resolution, then, Ibsen's last plays suggest an angry and disturbed artist for whom the medium of drama provides an occasion to stir up more anxiety, tamper irrevocably with the possibility of closure, and leave the audience more perplexed and unsettled than before. ... I'd like to explore the experience of late style that involves nonharmonious, nonserene tension, and above all, a sort of deliberately unproductive productiveness, going against." - Edward Said

Značná schematickosť scenára, ktorý sa nevyhýba očakávaným klišé filmov o potratoch (nedostatok podpory od rodiny, neúspešný pokus o domáci zákrok, dekády staré ,,informačné" video, pro-life aktivisti) kazí dojem z inak bravúrne štylizovaného filmu (v rovine nevyrovnanosti scenára a réžie podobné novému Malickovi). Nekonečné close-upy, striedmy strih a šeď demýtizovaného New Yorku vytvárajú intenzívnu ťaživú atmosféru. Zameranie na rozprávanie z perspektívy hlavnej postavy je konzistentné - klimaxom filmu nie je očakávaná scéna potratu (ktorý rovnako ako ona nevidíme), ale rozhovor s pracovníčkou Planed Parenthood, vysvetľujúci názov filmu.