skeptic

Spoiler. Opäť veľmi zaujímavé zameranie na proces zbavovania sa tela a stôp, tentokrát snáď s ešte väčším navodením pocitu reálneho času (vďaka striedmemu zachádzaniu s eliptickým strihom a pauzami hlavnej postavy na premýšľanie počas "upratovania"). Na druhej strane ku koncu je pri opakovanom cestovaní čas viac a viac splošťovaný, keďže podobne tak ako my aj hlavná postava sa už nevie dočkať, kedy si vydýchne... bohužiaľ (vďaka bohu?) mačka nebola len dekor a v budúcich častiach neveští Tomovi nič dobrého.

(Spoilery) 10 minút pred koncom som si v hlave hovoril "Breaking News: Godzilla joins the U.S Army", len aby sa niekoľko minút na to objavilo "Breaking News: King of the monsters - savior of our city?". Neviem, čo z toho odvodiť. 50%

Spoilery. Duna pôsobí masívne. Nie len rozľahlosť púšte, vtáčie perspektívy a veľké celky, ale aj otrasy a zvuky dopadajúcich mechanických končatín ženúcich obrovské stroje a červo-vábiace zariadenia umocňujú tento pocit. To platí aj pre hudbu. Veľkú časť času však i tak sledujeme fremenov vo fádnych, splývajúcich farbách, ako odvádzajú mravčiu robotu a polemizujú nad ich presvedčeniami ohľadom mesiáša. Na jednej strane ich usilovná robota – likvidovanie prichádzajúcich nepriateľských jednotiek – je striedaná s riešením „interných záležitosti“ kmeňa, a film tak pôsobí dynamickejšie; na druhej strane akčné scény sú väčšinou dramaturgicky nezaujímavé a zameniteľné. Nepriateľské jednotky sa objavia, fremeni sa postavia z piesku a bojuje sa. Jediná zapamätateľnejšia scéna bola pre mňa snaha zničiť „vrtuľník“, pretože mala jasne definovaný, veľmi špecificky cieľ (t.j. zničiť vrtuľník) s niekoľkými jasnými, odlišne náročnými prekážkami, ktoré gradovali (pozemní vojaci, hýbajúce sa rameno stroja, pod ktoré sa skrývajú, ochranný plášť vrtuľníka) + v nej neúčinkovali bezmenní fremeni, ale hlavné postavy. Samozrejme nie všetky akčné scény musia byť nutne takto zaujímavo rozvrhnuté. Napr. jednoduchý záverečný boj Paula a Feyd-Rautha je pomerne uspokojujúci jednoducho preto, že bol očakávaný, a tak uvoľnil budujúce sa napätie. Avšak potenciálne mohol byť ešte dramatickejší, ak by (a) Paul aj Feyd boli dostatočne budovaní ako výnimočne silní bojovníci pre bezprostredný boj a/alebo (b) bol medzi Paulom a Feydom osobný konflikt. Za celý čas však dostaneme len veľmi málo indícií o tom, že Paul a Feyd sú zvlášť dobrý bojovníci. Paul spĺňa hlavne úlohy, ktoré ho majú kvalifikovať ako fremena, nie ako výnimočného vojaka so sečnou zbraňou, avšak aspoň z jednotky vieme, že je veľmi dobrý bojovník. O Feydovi je nám zmnožene (vizuálne aj verbálne) zdeľované, že je krutý, avšak ideu o tom, že je výnimočný bojovník, nemáme z čoho odvodzovať. Najbližšie sa k tomu dostaneme v boji v aréne, kde však, ako sa dozvedáme, vždy bojuje s ochranou, proti otráveným protivníkom; pričom sledujeme prvú výnimku, kedy bojuje bez ochrany, ale to len proti jednému protivníkovi, ktorý nevyzerá byť v úplne ideálnom stave (a i tak je to pomerne rovný boj!). Pritom boj Feyda a Paula mohol byť pomerne jednoducho a úsporne dramaturgicky povýšený na osobný aj vzrušujúcejší, keby napr. Feyd pomerne jednoznačne porazil Gurneyho. Anticipácia stretnutia Feyda a Paula by tak bola ešte väčšia, a finálna scéna tak ešte napínavejšia a uspokojivejšia. Ešte horšie je to s Imperátorom, ktorý je počas väčšinu stopáže navrchu, ale ako postava pôsobí veľmi krehko a pasívne. Namiesto toho je veľa dramatickej tenzie budované skrz (a) všetko-alebo-nič situácie, kedy postavy čelia situácií, v ktorej buď výrazne povýšia svoj status (a predsa je to mesiáš!), alebo ho znížia na nehybné telo ovievané pieskom, teda zomrú (Jessica, keď pije vodu života; Paul keď pije vodu života; Paul, keď má úlohu osedlať červa; Paul, keď sa bije s Feydom), alebo (b) odlišné názory týkajúce sa viery, zjavení, či proroctiev. Tieto opozície, čierno-biele zmýšľanie, smrť (zradca, podvodník, nehodný) vs. vyvolený, podľa mňa dobre navodzujú kmeňovú a pradávnu atmosféru a zaujímavo budujú svet Duny ako alternatívny, ale nie tak nepodobný svetu nášmu. K tomu samozrejme dopomáhajú aj kmeňové prvky v hudbe Hansa Zimmera. Aj keď dôvody samotných presvedčení/postojov/motivácie postáv a ich premeny sú v tomto diskurze nie vždy úplne jasné. Duna na filmových plátnach ešte neskončila a prirodzene sa tak nemohlo uzavrieť ani všetko načrtnuté v druhej časti. O to viac by však podľa mňa mal byť dôraz na nenastavovanie zbytočných slepých uličiek: načo s nami Margot zdieľa informácie o slabinách Freyda, toho, ako sa dá ovládať a navodzuje tak očakávania, ktoré sa nenaplnia? Jednak sa za celý čas nijako s tou informáciou nenarába (o čo zaujímavejšie by bolo, keby sa k informácií dostal napr. Paul a zužitkoval ju, namiesto toho, žeby ho len porazil v obyčajnom boji?), a jednak už ani nebude na úžitok v ďalších filmoch, keďže Feyd zomrel. Možno je to kvôli tomu, že tieto charakteristiky zdedí jeho syn v budúcej časti, prečo ale potom tieto informácie zdieľať v polovici druhej časti? Napriek niektorým mojim výčitkám, Duna je dobre režisérsky ukočírovaný kolos a určite sa na ňu nepozerá zle. 75-80%

Celkom sa mi to páčilo, je to aktuálne, na druhej strane to ale pôsobí pomerne "safe". Čo dobre vystihuje časté porušovanie pravidla osi, ktoré vás ale nikdy priestorovo nezmätie ani nezodpovedá nejakému razantnému okamihu, len pôsobí mierne mimo. Pripadalo mi to celé trochu ako taký rozriedený Kaufman. Komediálne to na mňa tiež fungovalo len ako-tak. Na to, že sa to zaoberá snami to pôsobí ako málo hravé - sny sú výtvarne, obsahovo a naratívne nenápadité (napr. málo disruptívnej snovej logiky - situácie bizarné, áno, - ale žiadne (alebo minimálne) spontánne narušenie miesta a času, kauzality; jednoduchý set design; nič ako napr. Gondry, či zaujímavé výjavy z Blaze). Samozrejme dá sa argumentovať, že sny sú svojim spôsobom len okrajové, platforma, na ktorej hlavná postava pôsobí (reprezentujú iné média), ilustrujú ako Paula vníma väčšina a že ich vyšperkovanosťou by sa len odvádzala pozornosť od satirických myšlienok. Napriek výhradám celkovo hodnotím skôr pozitívne, je to pomerne zábavné a kúsavé. 70-75%

Napriek tomu, že je tento film profilovaný (v komentároch) ako čudný, jeho zacyklená štruktúra (opakovanie a variácia väčšiny tých istých epizódok v každom jednom dni) je základom pre akúsi všednosť, aj keď so samotným obsahom - experimentálnym umením - ktorým sa trio zaoberá, zo všednosti vystupuje a veľa ľudí sa s ním asi nestotožní. Určitú ukotvenosť (pohodlie) pre diváka môže poskytovať aj to, že psychológia a správanie postáv sú v mnohom realistické/povedomé (napr. scéna s olejom), aj keď sú postavy excentrické a komické. Viacero čiastkových konfliktov taktiež pomáha udržiavať dramatický náboj, nejde o žiadne "slow cinema". Každopádne nie každý asi dokáže stráviť takýto film (možno práve takého diváka reprezentuje Stones a jeho tráviace neduhy), oplatí sa ale pozrieť možno aj fanúšikom bizarnejších (poťažmo "primitívnejších") komédií. 80-85%

Dejovo minimalistický film, ktorý sa zámerne vyhýba viacerým ponúkajúcim sa (očakávaným) zápletkám či dramatickým líniám (ako si poradí s tým, že jej dom bude skonfiškovaný; coming of age v podobe rodiacej sa prvej lásky). Namiesto tých volí mlčanlivé zábery a prchavé momenty vľúdnych interakcií na pozadí procesu pochovávania otca. Smrť, šedé prostredie, veľké celky podčiarkujúce izolovanosť a osamotenie postáv, silné tiene a kamerové uhly často znemožňujúce vidieť tváre, vytvárajú atmosféricko melancholickú záležitosť, ktorú len sem-tam prekročia lúče svetlá. O to silnejšie potom pôsobia. 85-90%.

Pomerne štandardná sociálna dráma, akú na festivale očakávate, staviaca na rodinnej tragédií a pomerne nenásilnom poukazovaní na systémové nedostatky. Vybočuje snáď len (vynikajúcou) scénou búrajucou štvrtú stenu, pri ktorej režisér (scenárista a vlastne aj hlavný protagonista v jednom) vykladá karty na stôl. Potom už len čakáme na nevyhnutné, prizerajúc na hlavné postavy ako ešte miestami zachovávajú relatívne optimistický, naivný náhľad na pošramotenú osobnosť ich rodinného príslušníka. Stiesnene čakárne, byrokracia a často apatický prístup s ktorým sa stretávajú, v divákovi len umocňuje pocit ich márnej snahy. Vo výsledku ide okrem poukázania na zlyhanie sociálnych inštitúcií a na to, ako rodina prežíva suicidálny pokus jej člena, aj o veľmi strohý portrét narušeného muža. Muža, ktorí bol raz synom a bratom, teraz však vo fáze úplnej dezintegrácie osobnosti (zakončenou fyzickou smrťou), ako napomína aj príznačné vybraných, niekoľko posledných minút Basinskeho Disintegration Loops v záverečných titulkách. 75%

Spoilery. Barbarian je jeden z tých filmov, ktorý som si za poslednú dobu najviac užil. Prvá cca tretina je jedna z najvťahujúcejších a najsuverénnejších vecí, čo som v žánri videl: scenár, správanie postáv pôsobí (nie len) na horor prekvapivo realisticky; pohnútky a obavy postáv sú neustále problematizované, zneisťované (má potvrdenie o ubytovaní vs. urobil čaj napriek odmietnutiu atď.), falošné očakávania vyvolané a napätie je takmer hmatateľné; a to (takmer) všetko v rámci pomerne malého interiéru (viac-menej) zarámcovaného v troj-farebnej schéme a pred dianím v suteréne. Už len samotné castingové rozhodnutie nás môže navádzať na a priori určenie zápornej postavy. Nečakaný zvrat potom nastáva, keď predpokladaná záporná postava zomrie. Jeho úmrtie nie je len podkopnutím toho, čo nám bolo sugerované, ale je aj prechodom filmu do výrazne (tonálne) inej dejovej linky. Z precízne budovaného napätia a jeho klimaxu sa vydávame k takmer komédií, ktorá sa pomaly opäť vráti tam, kde film začal. Dom a dianie v ňom je zrazu mierne opradené humornými prvkami a jeho farebné súznenie narušené hravou ružovou košeľou novej postavy. Výkriky o tom, že film sa tak po niekoľkých desiatkach minút rozpadá a prináša možno niečo viac lacné alebo banálne pôsobiace sú pochopiteľné. A určite to môže pôsobiť ako sklamanie. Na mňa to ale celkom fungovalo. Film sa nerozpadá tematicky, iba volí nové prostriedky pre svoje motívy. Barbarian je (pre mňa) o tom, že muži zachádzajú priďaleko a ženy na to doplatia. V elegantnejšie pôsobiacej, prvej časti filmu, Barbarian túto tému príznačne odráža polemicky, bez extrémov a figuratívnú frázu podáva aj doslovne: Keith navrhne, aby Tess ostala, aj keď je zdráhavá. Urobí jej čaj, napriek tomu, že ona nechce. Diskutujú o tom, či ju všetci chlapi využijú, ak ich nechá (čoho krajná variácia sa objaví na konci) a pod., ultimátne je však Keith neškodný, sympaticky človek. Zájde však (doslovne) ďalej do tunelu, ako ho Tess prosila, čo spustí horor. V ďalšej časti filmu je zas správa podaná tak, aby svedčila primitívnejšiemu odľahčenému tónu, je plne explicitná, jednoducho máme postavu AJ-a, ktorý zašiel (zrejme) priďaleko v intímnej sfére, dopustil sa sexuálneho prečinu. Jeho opis danej situácie v stave opitosti je potom v hrubých obrysoch paralelný tomu, ako sa Tess spočiatku zdráhala ostať v dome. Postava starého muža je potom najextrémnejšie pojednanie o hlavnej téme a zodpovedá čoraz grotesknejšiemu poňatiu filmu. V skratke, film zaujímavo pracuje so žánrom/naráciou v závislosti od stupňa prehreškov voči ženám, čím väčší prehrešok, tým je film absurdnejší a (na povrchu) menej uhladene pôsobiaci. Celkovým dojmom je to vlastne ale predovšetkým smutný film. Až retrospektívne vieme usúdiť s istotou, že hlasy z prvej scény neboli len generický, hororový zvukový podkres, ale náreky vyhasnutých ženských životov z okolitých domovov. Smutný, aj keď nezomrie postava, o ktorú sme sa celý čas báli, ale postava, ktorej sme sa báli. 90% P.S. Ponúka sa aj (psychoanalytické) čítanie mužských postáv a ich vzťahu s domom, kde čím silnejšie spojenie, tým horší človek. Keith (superego) má najpovrchnejšie spojenie s domom (prenájom na pár dní) a javí sa ako najmorálnejší z trojice mužov. AJ (ego) dom prenajíma a dopustil sa zlých činov, avšak za "poľahčujúcich" okolností (opitosť, extrémna situácia) a aj naňho sú priveľa skutky Franka (id), ktoré značia absenciu akéhokoľvek morálneho kompasu, pričom Frank žije v útrobách domu.

Čierno-biela jednohubka, ktorej by viac slušila dlhšia stopáž alebo seriálový formát. Najzaujímavejší bol pre mňa prostriedok filmu, kedy film nabáda rozmýšľať, prečo je lovec s údajne niečo nad stovkou zabití taký nesvoj a neobratný tam, kde by mal byť vo svojom živle (z plagátu alebo inak však už odpoveď dopredu vedieť tak či tak môžeme). Skutočne zaujímavou vecou v strednej časti filmu však je to, ako sú tradične feminínne charakteristiky pozitívne zobrazované na mužovi a tradične maskulínne sú priradené žene. Odhliadnuc od toho, že hl. mužská postava je neobratná (čo však i tak skôr slúži ako prostriedok pre vyvolávanie otázok v divákovi a až sekundárne pre pobavenie; a nebaví tým, že by to bola ženská vlastnosť na mužovi, ale tým, že je pobavujúca sama o sebe, bez ohľadu na gender) je podaná so ženskými vlastnosťami pozitívne, nie emaskulatívne, vysmievačne ako tomu často vo filmoch býva. Napríklad on je empatický, chce pomôcť ošetrením, chce predísť konfliktu (súboju), riešiť situáciu priateľskou komunikáciou („monštrum“ osloviť menom a poprosiť, nie zabiť). Je sociálne zameraný, bol by rád, aby si vzájomne pomohli. Ona je proaktívna, zameraná na riešenie problému (kým sú uviaznutý v hrobke on sa snaží empaticky validizovať jej pocity a vyjadriť pochopenie rozprávaním o rodine, ona rozmýšľa ako sa z hrobky dostať); dvakrát mu akčným spôsobom zachráni život, na druhej strane ale má problém s dôverou a je viac individualistická. Ku koncu však už u mužského protagonistu tento gender-swap viac slúži ako juxtapozícia jeho nespútaného vlčieho ja a krotkej človečej podoby; čo zanecháva pocit, že práve toto bolo hlavným cieľom celý čas. Celé to potom aj s tým farebným zakončením pôsobí skôr banálne (dostaneme aj typický fór, že „kto zachraňoval koho“, kde samozrejme ani jeden z mužov nechce byť vnímaný ako zachraňovaný). Zaujímavé mohlo byť napríklad, ak by finále poskytlo nejaké ďalšie pohrávanie sa s maskulínno-feminínnou optikou, napr. ako keď si obaja museli svoje prirodzené tendencie vymeniť (a ešte viac tak podčiarknuť ich komplementaritu): ona musela priateľsky poprosiť, zatiaľ čo on rozstreliť stenu bombou. I tak, síce váhavo, aspoň taký malý palec nahor. 65-70%

Keby to skončilo približne po 50 subtílnejších minútach dávam 5*. Niežeby to nasledujúci dej vyslovene skazil, ale už mi to tak trochu (dôraz na "trochu") pripadalo len ako zrýchlená prvá polovica filmu, ktorá viac tlačila na pílu a pridala žánrové atrakcie, aj keď stále to bolo dobré. 85%