skeptic

Spoiler. Opäť veľmi zaujímavé zameranie na proces zbavovania sa tela a stôp, tentokrát snáď s ešte väčším navodením pocitu reálneho času (vďaka striedmemu zachádzaniu s eliptickým strihom a pauzami hlavnej postavy na premýšľanie počas "upratovania"). Na druhej strane ku koncu je pri opakovanom cestovaní čas viac a viac splošťovaný, keďže podobne tak ako my aj hlavná postava sa už nevie dočkať, kedy si vydýchne... bohužiaľ (vďaka bohu?) mačka nebola len dekor a v budúcich častiach neveští Tomovi nič dobrého.

(Spoilery) 10 minút pred koncom som si v hlave hovoril "Breaking News: Godzilla joins the U.S Army", len aby sa niekoľko minút na to objavilo "Breaking News: King of the monsters - savior of our city?". Neviem, čo z toho odvodiť. 50%

Spoilery. Duna pôsobí masívne. Nie len rozľahlosť púšte, vtáčie perspektívy a veľké celky, ale aj otrasy a zvuky dopadajúcich mechanických končatín ženúcich obrovské stroje a červo-vábiace zariadenia umocňujú tento pocit. To platí aj pre hudbu. Veľkú časť času však i tak sledujeme fremenov vo fádnych, splývajúcich farbách, ako odvádzajú mravčiu robotu a polemizujú nad ich presvedčeniami ohľadom mesiáša. Na jednej strane ich usilovná robota – likvidovanie prichádzajúcich nepriateľských jednotiek – je striedaná s riešením „interných záležitosti“ kmeňa, a film tak pôsobí dynamickejšie; na druhej strane akčné scény sú väčšinou dramaturgicky nezaujímavé a zameniteľné. Nepriateľské jednotky sa objavia, fremeni sa postavia z piesku a bojuje sa. Jediná zapamätateľnejšia scéna bola pre mňa snaha zničiť „vrtuľník“, pretože mala jasne definovaný, veľmi špecificky cieľ (t.j. zničiť vrtuľník) s niekoľkými jasnými, odlišne náročnými prekážkami, ktoré gradovali (pozemní vojaci, hýbajúce sa rameno stroja, pod ktoré sa skrývajú, ochranný plášť vrtuľníka) + v nej neúčinkovali bezmenní fremeni, ale hlavné postavy. Samozrejme nie všetky akčné scény musia byť nutne takto zaujímavo rozvrhnuté. Napr. jednoduchý záverečný boj Paula a Feyd-Rautha je pomerne uspokojujúci jednoducho preto, že bol očakávaný, a tak uvoľnil budujúce sa napätie. Avšak potenciálne mohol byť ešte dramatickejší, ak by (a) Paul aj Feyd boli dostatočne budovaní ako výnimočne silní bojovníci pre bezprostredný boj a/alebo (b) bol medzi Paulom a Feydom osobný konflikt. Za celý čas však dostaneme len veľmi málo indícií o tom, že Paul a Feyd sú zvlášť dobrý bojovníci. Paul spĺňa hlavne úlohy, ktoré ho majú kvalifikovať ako fremena, nie ako výnimočného vojaka so sečnou zbraňou, avšak aspoň z jednotky vieme, že je veľmi dobrý bojovník. O Feydovi je nám zmnožene (vizuálne aj verbálne) zdeľované, že je krutý, avšak ideu o tom, že je výnimočný bojovník, nemáme z čoho odvodzovať. Najbližšie sa k tomu dostaneme v boji v aréne, kde však, ako sa dozvedáme, vždy bojuje s ochranou, proti otráveným protivníkom; pričom sledujeme prvú výnimku, kedy bojuje bez ochrany, ale to len proti jednému protivníkovi, ktorý nevyzerá byť v úplne ideálnom stave (a i tak je to pomerne rovný boj!). Pritom boj Feyda a Paula mohol byť pomerne jednoducho a úsporne dramaturgicky povýšený na osobný aj vzrušujúcejší, keby napr. Feyd pomerne jednoznačne porazil Gurneyho. Anticipácia stretnutia Feyda a Paula by tak bola ešte väčšia, a finálna scéna tak ešte napínavejšia a uspokojivejšia. Ešte horšie je to s Imperátorom, ktorý je počas väčšinu stopáže navrchu, ale ako postava pôsobí veľmi krehko a pasívne. Namiesto toho je veľa dramatickej tenzie budované skrz (a) všetko-alebo-nič situácie, kedy postavy čelia situácií, v ktorej buď výrazne povýšia svoj status (a predsa je to mesiáš!), alebo ho znížia na nehybné telo ovievané pieskom, teda zomrú (Jessica, keď pije vodu života; Paul keď pije vodu života; Paul, keď má úlohu osedlať červa; Paul, keď sa bije s Feydom), alebo (b) odlišné názory týkajúce sa viery, zjavení, či proroctiev. Tieto opozície, čierno-biele zmýšľanie, smrť (zradca, podvodník, nehodný) vs. vyvolený, podľa mňa dobre navodzujú kmeňovú a pradávnu atmosféru a zaujímavo budujú svet Duny ako alternatívny, ale nie tak nepodobný svetu nášmu. K tomu samozrejme dopomáhajú aj kmeňové prvky v hudbe Hansa Zimmera. Aj keď dôvody samotných presvedčení/postojov/motivácie postáv a ich premeny sú v tomto diskurze nie vždy úplne jasné. Duna na filmových plátnach ešte neskončila a prirodzene sa tak nemohlo uzavrieť ani všetko načrtnuté v druhej časti. O to viac by však podľa mňa mal byť dôraz na nenastavovanie zbytočných slepých uličiek: načo s nami Margot zdieľa informácie o slabinách Freyda, toho, ako sa dá ovládať a navodzuje tak očakávania, ktoré sa nenaplnia? Jednak sa za celý čas nijako s tou informáciou nenarába (o čo zaujímavejšie by bolo, keby sa k informácií dostal napr. Paul a zužitkoval ju, namiesto toho, žeby ho len porazil v obyčajnom boji?), a jednak už ani nebude na úžitok v ďalších filmoch, keďže Feyd zomrel. Možno je to kvôli tomu, že tieto charakteristiky zdedí jeho syn v budúcej časti, prečo ale potom tieto informácie zdieľať v polovici druhej časti? Napriek niektorým mojim výčitkám, Duna je dobre režisérsky ukočírovaný kolos a určite sa na ňu nepozerá zle. 75-80%