mata77

Tento seriál je absolútnym epickým umeleckým dielom, kde každý jeho prvok sa blíži k dokonalosti. Nič sa nedeje náhodne, každý obraz, výraz, prejav a zvuk, má svoje miesto a zámer. Nepamätám si, že by ma atmosféra nejakého príbehu dostala do takéhoto stavu napätia, zastavila svet okolo mňa a ohromila ma akciou - bez akcie. Veľmi ťažko sa to popisuje. V priebehu desiatich dielov som ale naozaj začala rozumieť japonskej vysokej morálke, skutočnej oddanosti a sile osobnosti postáv.

Tento dobrodružný príbeh by sa žánrovo dal celkom ľahko prirovnať ku Kliatbe bratov Grimmovcov z roku 2005, lenže to by bolo trefné asi len čo sa atmosféry a drsného spracovania týka. Pretože tomuto príbehu chýba to správne morálne poučenie a to sa mi nakoniec zdá aj ako hlavný kameň úrazu. Naozaj veľký dôraz sa kladie na snahu o vykonanie krvilačnej pomsty hlavných postáv a táto myšlienka mi rezonovala v hlave aj po skončení filmu. Herecké výkony niektorých zvučných mien boli skôr sklamaním a role dostali len na zvýšenie sledovanosti. Vo filme vlastne ani nedostali dostatočný priestor na lepšie vykreslenie svojich charakterov. MBB, ktorá stvárnila hlavnú postavu, mala vo filme niekoľko zaujímavých momentov, všetko to ale bola tá istá úroveň, ktorú už predviedla v Stranger Things a preto musím konštatovať, že táto mladá herečka sa zatiaľ vo svojom umení ďalej veľmi neposunula.

Jeden život je kvalitne natočená dráma, ktorá jednoznačne ťaží zo silného príbehu a film sa snaží okrem pocty Nicholasovi  Wintonovi pripomenúť divákom aj fakt, že podobné neprávosti sa utečencom vo svete dejú neustále. Anthony Hopkins úplne vyplnil povojnovú líniu deja svojou charizmou a hereckou brilantnosťou. Skromného Wintona stvátnil až s umeleckou pedantnosťou. V tejto časovej línii mi ale predsa len chýbal prepracovanejší scenár. Možno by stačilo, keby si nahlas kládol viac otázok, ktoré ho po vojne trápili a spôsobili mu tak hlboký žiaľ. Vojnová pasáž sa mi páčila svojim výborným dobovým stvárnením Prahy a tiež naliehavosťou, či tlakom na zvýšenie dramatickej stránky deja. O niečo horšie to bolo s tempom deja, ktorý sa mi zdal až príliš zrýchlený, možno to bolo spôsobené strihom, alebo snahou scenáristov natlačiť do dejovej línie čo najviac záberov. Herecké výkony tejto pasáže vytvorili kontrast oproti povojnovej linke, čo vytvorilo mierny dojem televízneho spracovania námetu. Chýbalo mi jasnejšie vykreslenie Wintonovho charakteru a jeho pohnútok k tomuto výnimočnému činu, na základe čoho sa rozhodoval, ako sa stalo, že od myšlienok prešiel k činom a prečo sa nenechal nikdy odradiť hromadou prekážok.

Nadmieru artrový film, ktorého príbeh má v sebe síce nemú dušu, tá ale prehovára k svetu pestrým hlasom výživne spracovaného obrazu. Kameraman sa nehanbil zaberať drsné detaily, ktoré sa hlavne v prvej polovici striedali až s idilickou zmesou farieb a odleskov nehostinnej severskej krajiny. Herci v zvolenom spôsobe dramaturgie svoje charaktery predviedli na výbornú. Dynamiku deja tu teda udáva hlavne obraz, scenár je len stručný doplnok informácií ku hlavnej postave. Vo filme si zaspomínali na Zimnú vojnu, ktorá sa odohrala na začiatku druhej svetovej, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadlo Fínsko a pokúsilo sa ho zabrať. Druhá polovica, respektíve záver filmu sa už prehupol do sféry zobrazenia legendy, ktorá prežila aj vlastnú smrť. Za mňa 70% a viac

Do tohoto nenápadného filmu je vloženého naozaj veľa úsilia a to už na prvý pohľad. Mnoho detailov navodenú atmosféru posúva na vysoký level a hlavne v prvej polovici som bola fakt nadšená. Skvelá výprava a zasadenie scén, poctivá filmárčina a skúsení herci, proste radosť pozerať. Dokonca môžem vyzdvihnúť niekoľko zaujímavých myšlienok, vyslovených v súvislosti s námetom. Mám pocit, že prvky thrilleru sú vo filme asi najvýraznejšie a to teda určite od začiatku, až do konca, zároveň ale dej kontruje ukecanou drámou. Čo mi chýbalo k onému plnému pocitu spokojnosti, je absencia zvratu, niečo prudšie a možno aj trochu šokujúce, čo by nahradilo melancholickú linku vo finále.

Ešte stále tomu nemôžem uveriť, ale myslím, že to, ako sa cítim po zhliadnutí tohoto filmu, súvisí s Nolanovou schopnosťou pôsobiť na divákov podprahovo a tým v nich vyvolávať rôzne emocionálne zážitky. Pritom je to veľmi pozoruhodné, pretože Oppenheimer je naozaj "len" ukecaná dráma, o ktorej výsledku sme sa aj tak všetci učili už na základke. Silná réžia je cítiť v každej minúte (pulze) filmu, ale ako to už pri takýchto dielach chodí, svojím umením ma potešil hlavne vizionársky vzhliadajúci Murphy a potom aj Downey vo vedľajšej role, ktorá mu neskutočne sadla. U mňa bol najsilnejším momentom samotný záver a vízia kvantovej fyziky, uplatnená na otázku pravdepodobnosti, ktorá sa už neblíži nule.

Tretia séria je za nami a zase môžem konštatovať, že je znova o niečo iná, ako dve predchádzajúce. Scenár znova nesklamal a páčil sa mi ten kontrast medzi šikovne odľahčenými dialógmi a vážnosťou akčných scén, ktoré sa nebáli pritvrdiť v autentickosti, čomu výrazne pomáhala priamočiara kamera. Z tretej série ale nemám tak dokonalý pocit, zdala sa mi akosi viac zostrihaná v dôležitých momentoch, ako keby herci povedali a zahrali toho omnoho viac, vo finále ale ostala len základná kostra príbehu. Možno by to chcelo o jednu epizódu viac. Teším sa na pokračovanie a odporúčam každému milovníkovi špionážnych seriálov.

Veľmi príjemná oddychovka so skvelým Cageom, ktorého herecké umenie udáva v tomto príbehu hlavnú taktovku. Kamera je kĺzavo vtieravá, obraz jednoduchý, s komorným podmazom sláčikovej linky a scenár zjednocuje túto vydarenú spoločenskú alegóriu do originálneho predstavenia. Celý film, taký aký je, na mňa urobil veľmi dobrý dojem, aj s jeho ešte bizarnejším koncom, ktorý tam na prvý pohľad síce nezapadá, ale naozaj vystihuje onú absurdnú konfrontáciu hlavnej postavy s tým, čo sa mu deje.

Hneď z kraja môžem povedať, že na Rebel Moon som čakala, nečakala som ale žiadne zázraky. Vďakabohu! Cipána, prozreteľnosť vďaka ti. Nebudem to naťahovať. Prvých asi 40 minút bolo dosť náročných. Chvíľu mi trvalo privyknúť si na ten zvláštne kontrastný digitálny vizuál. Ukecávala som sa ale, že tam vidím aj komixovú grafiku a pozerala ďalej. Lenže príbeh ma nezaujal, aj napriek svojej jednoduchosti ma vyrušovali dejové prestrihy a k tomu tie postavy, ktoré nemali žiadne charaktery, scenár bez napätia a gradácie, nulové emócie. Tí herci v podstate nemali čo hrať. A podľa toho to aj vypadalo. To som už niekde v polovici filmu. Tak tu som si na dva dni dala pauzu, reku mehh, normálne ma to unavilo, asi preto, že sa tam nič nedialo... Druhý pokus, druhá polovica filmu. Poďme na to. Niečo sa zmenilo. Áno, dej prišiel s akciou. A tu prichádza na scénu osvietenie, to teraz hovorím o mne. Najprv som nevedela, kde som to už videla, ale po chvíli to bolo jasné. Film 300 z roku 2006. Akčné scény v spomalených záberoch, drsné výrazy postáv, filter a rozmazané pozadie a herecké výkony postavené na jednom výraze tváre. Dovidenia, no zbohom. Jedna hviezda za záporáka, druhá hviezda za kostýmy.

Tento film je po vizuálnej stránke naozaj pekne spracovaný. Niektoré zábery v sebe miešali zaujímavé kontrasty starého a nového, jednoduchého a pretechnizovaného sveta. Zádumčivé až epické scény mi potom pripomínali dokonca aj niektoré veľkofilmy, ladené v podobnom žánri. Hlavní hrdinovia sú sympatickí, svojimi výstupmi obzvlášť nevyrušovali obraz sveta, masky boli na slušnej úrovni a doladili celkový obraz melanchólie na pozadí krutosti záporákov. To, čo ale nedokázalo vo filme držať krok, bol príbeh. Prvé zaváhania v scenári pritom nastali už na začiatku filmu, kedy herci urobili niekoľko nelogických rozhodnutí, čo okorenili nahlúplimi komentármi. A ako plynul čas a dej sa prehupol do druhej polovice filmu, uvedomila som si, že príbeh nepredviedol nič originálne, scenár je postavený na opakujúcich sa jednoduchých scénach a chýba mu väčšia hĺbka, zvrat, alebo gradácia. Takto sa príbeh blíži k predvídateľnému záveru, ktorý v sebe ukrýva ďalší kontrast naťahovanej finálnej scény, oproti uťatému koncu bez významnejšej pointy.