lemonova

Tak, a máme tu ďalšieho talentovaného pána Ripleyho. Tentokrát sofistikovanejšieho, artovejšieho.. Musím povedať, že sa mi veľmi páčil a vtip je v tom, že nedokážem úplne zadefinovať, prečo vlastne. Minghellov Ripley (ako postava - aj film) mi je ďaleko sympatickejší, mám pocit, že mu oveľa viac rozumiem a hoci sa jeho príbeh odohrával na kratšej ploche, bolo o ňom povedané omnoho viac. Taktiež som v jeho prípade nemala pocit logických nezrovnalostí. Už len vysvetlenie situácie, ktorá celý jeho príbeh naštartovala, dávalo väčší zmysel. Postava Freddieho Milesa v stvárnení F. S. Hoffmana  bola absolútne brilantná, Freddie nás štval neskutočným spôsobom a dodal príbehu šťavu. Obsadenie fádnej Eliot Sumner (a prečo vôbec..?) je pre mňa najväčším sklamaním castingu. Ale.. táto miniséria má pre mňa jedno obrovské plus vo fantastických detailoch prakticky v každom zábere. Je to akoby ste obdivovali dokonalý stroj, ktorého kolieska do seba zapadajú nádherným spôsobom. Neuveriteľne som si užívala každý záber (rozhodnutie ísť do čierno-bielej bolo geniálne) a taktiež fantastickú hudbu. Andrew Scott nesklamal a Dakota Fanning ma osobne prekvapila. Neviem, či si túto noir pralinku vychutnám ešte raz.. asi dám tomu veľa času, a možno v budúcnosti ocením veci, ktoré som si dnes nevšimla.

Za tú hudbu by sa nemusel hanbiť ani Jarre. Celkovo ide o vydarenú rozprávku s dobrým castingom, nerozumiem tým 55 percentám.

Stranger Things ft. House of Dragon ft. feminism? :)) To bolo tak detinské..  Ešte aj drak musel byť dračica..  mimochodom za všetko zlé opäť mohli iba muži. Veď ako vždy. Ale v podstate nebyť posledných 15 min, nebolo by to tragické. Celá tá hra na schovávačku bola v podstate celkom napínavá. Tešila som sa po dlhšom čase na fantasy rozprávku a ono to vyzeralo, že to tak aj bude. A potom som dostala cez držku. To moralisticko feministické finále ma totálne uzemnilo. Pointa by mi vôbec nevadila, keby bol scenár aspoň o malý kúsok sofistikovanejší a nevystavoval by na obdiv svoju hlúposť v podobe oslavy MDŽ.. Ja ako 100% žena sa na to už nemôžem pozerať.

V kontexte dnešných udalostí boli hneď úvodné sekundy dokumentu mrazivé. Je zaujímavé čítať komentáre pod hodnoteniami s jednou hviezdou alebo "odpadom", ktoré sa oháňajú západnou propagandou, a pritom si uvedomovať, že tento človek naozaj zomrel v rukách ruského režimu. Čo viac ešte potrebujeme, aby sa nám otvorili oči? Ani niekoľkonásobné prichytenie Putina pri očividnej lži nepomáha. Ani smrť Navaľného či Anny Politkovskej nepomáha. Nič nepomáha. Tento dokument má svoju výpovednú hodnotu. Nemusí nám byť politický štýl Navaľného sympatický, ale len ťažko môžeme tvrdiť, že Rusko je slobodná krajina. Ten, kto má dostatočné publikum a dostatočný hlas a dovolí si byť proti cárovi Putinovi, skončí buď vo väzení alebo rovno v hrobe. "Kto má uši, nech počúva."

Nenápadne krásny film. Tentokrát ani predvídateľnosť ničomu neuberala na kráse. A čo sa mi asi najviac (okrem veľmi sympatických hereckých výkonov) páčilo, bolo to, že som mala priam reálny pocit, že sledujem film zo 70-tych rokov. Klišé menom atmosféra vyšlo dokonale.

Čakala som kontroverznejší film, dočkala som sa originálnej, trochu bizarnej komediálnej drámy, ktorá sa v závere ukázala oveľa ľudskejšia než sa spočiatku zdalo. Hoci sa príbeh vyvíjal ako neriadená strela, napokon sa dostavil aj pocit satisfakcie, ktorú som vlastne očakávala najmenej :-)

Zhruba po pol hodine som sa začala strašne nudiť a tento pocit márnosti vytrval až do vyčerpávajúceho konca.

Zas až tak výnimočný ten film nie je. Ale vidieť dojatého Jeffa Bridgesa? A k tomu cynického Piercea Brosnana a Cynthiu Nixon ako osudovú ženu? Bol to pre mňa celkom nezvyčajný zážitok. Film dosť príbehom preletel, ale pozeralo sa naň veľmi dobre a napokon som bola s tým Jeffom trochu dojatá aj ja.. :)

Ajajaaaj. Celý čas to bola pre mňa 4* záležitosť. Niektoré momenty boli skutočne silné. (Aj keď ja v Chrisovi Prattovi vidím stále Star-Lorda, môže sa tváriť akokoľvek strápene :)) K týmto druhom "one man revenge" príbehov patrí aj trochu neuveriteľnosti, akoby stál celý neschopný svet proti Supermanovi. Ale to je v poriadku, to k tomu patrí. V podstate to zaklincoval koniec. Takú prekombinovanosť som naozaj nečakala a riadne ma to prefackalo. Škoda preškoda.

Súčasné filmy trpia akýmsi novým neduhom. Čím viac sú vizuálne pútavejšie, tým sú prostoduchejšie v ich myšlienke. Žiaľ, týmto neduhom trpí aj Saltburn. Porovnanie s Talentovaným pánom Ripleym je úplne na mieste a musím povedať, že Oliver Quick mu nesiaha ani po členky. Darmo film dosť zručne buduje zlovoľnú atmosféru podporenú "záhadnými a šokujúcimi" scénami, keď na konci filmu dostaneme na podnose vysvetlenie, ktoré pochopí aj siedmak zo základky. A napriek tomu nedostaneme šancu nahliadnuť hlbšie do psychológie  hlavných hrdinov, takže pre nich nemáme ani veľké pochopenie, ani dostatočné sympatie, aby sme túžili vidieť túto vizuálnu nádheru znova.