saladín.

Hoci tentoraz vynimocne o niecom co som nevidel uplne cele od zaciatku (usiel mi inkrimovany uder palicou a jeho okolnosti), myslim ze mi neuslo na vydelene dve hodinky od rezisera, s ktorym som sa na zaklade dobrych i lepsich, inspirativnych i vtipnych „wurfov“ z minulosti i tesil, to zasadne. Nemlich: z banalit sa neda vytvorit zmysluplny obsah ak vysledny tvar zaroven absentuje akykolvek vyvoj postav ci epicku linku, akokolvek moze byt v drobnych detailoch chvilami zabavny. Sme svedkami niekolkokrat opakovaneho zacyklenia spor-jeho utichnutie-bliziaci sa koniec situacie-nelogicky a s motivaciami postav nijako nesuvisiaci osli mostik v podobe nahleho impulzu a impulzivneho konania na jeho zaklade atd, az sa to napokon a konecne ukonci asi polhodinu potom co nas tieto cykly prestali bavit a cloveku doslo ze viac v tom nebude (na rozdiel od takeho Alfredovho Provazu, ktoremu sa to chvilami formalne dost podoba). Nedojde k ziadnemu vyvoju postojov ci epickemu gradovaniu, postavy menia len doraznost viac-menej zamenitelnych a obsahom nezasadnych vypovedi a stupen rozvolnenia, v ktorom ich prednasaju. Myslim ze tu slo experimentik jasne inspirovany realnymi situaciami, asi so zamerom zistit „co to da“, no neda ak sa to nezakotvilo bud o nejaku podstatu (ktora by tomu dala vahu), alebo naopak nerozvilo nejakym extravagantne komedialnym smerom. Je to proste cele take nejake polovicate a nanicovate. A myslim ze ten vecierok by som radsej stravil minimalne s Jodie F. a s Waltzom ci pripadne s kymkolvek inym, urcite vsak s tym single maltom a s ovracanym Kokoschkom prave a jedine v reali (s Waltzom by som si rad zakonverzoval v sicilskej italcine, z ktorej tiez ovladam p.r.d., zato tiez s perfektnym akcentom), pripadne este zmysluplnejsie s nejakym prirodopisnym dokumentom o hladujucich kobylkach v Somalsku ci tak podobne. Svetlo sviezim momentikom tak zostava vtipny nazov, ktory podla zaverecnych titulkov vybrali reziserovmu synovi a...tot vse. A to je na 2 hodiny (ktore som na moj sposob nastastie zaroven travil subeznymi volnocasovymi cinnostami) trochu malo (za 3 len pretoze nadrzam, spravne si tam dajte dva a pol a aj z toho ide levi podiel na zbytocne kvalitne vykony a na stopy vtipne gradovanej hysterie).

Z cakaneho vyletu za stratenym umenim franko- a italofonnych politthrillerov sa vyklulo cosi ine: pretoze vsetko sa meni a voda plynie, tak sa plynulo presuvaju i kanony a postupy, to co sa hovori a ako sa to hovori. A tak tu mame jemne kontemplativny, chvilami pregnantne zabavno-ironicky nacrt veci, trochu i naznak studie kontrastu medzi muzskym a zenskym principom. Stava sa zo snahy neopakovat stereotypy stereotyp, alebo ide len o prezleceny klasicky Western, John Wayne v kalhotovom kostyme neohrozene miznuci gen Sonnenschein – „die können mich alle mal“? (videne v nemeckom dabingu). Objektivne dobre, to jest nie vynikajuce, ale da sa to zobrat i z pozitivneho hladiska: radsej desat malych zabavnych veci, ako jedno anticke veľdielo (obvykle).

Videl som to kedysi ako dieta, potom nedavno a na tomto filme docvakne niekolko veci, ktore robia Herzoga dolezitym. On totiz pomenovava to (alebo aspon podmnozinu toho) co Haneke oznacil za "fundamental human condition", tu: hladanie noveho sveta, dosiahnutie raja ktory sme si vytvorili vo vlastnych hlavach a ktory sa zvykne diametralne rozchadzat s racionalne uchopitelnou strankou sveta, no ktory zaroven musi byt pretoze je zakladom pokroku, ktoryzto sa podari tym stastnym v priestore a case. Tym nadhernym omylom v tomto pripade je Eldorado, a oni sa naozaj citili ako objavitelia, ako prvi Ludia a krali sveta ktory bol len nahodou novym kontinentom. A potom je tu praca s prostriedkami: Herzog dosadi namiesto kazdej realnej rekvizity - realnu rekvizitu. Tam kde Murnau slovami vtipu, ktorym je Shadow of the Vampire, "pouzije jako upira co? - no prece echt upira", pouzije Herzog namiesto povodneho domorodca jeho identickeho pravnuka rovnako vystraseneho z bielych mimozemstanov (stab) a ich cudesnych kostymov ako musel byt jeho predok zo spanielov a rovnako nerozumejuceho ani zbla ich jazyku a alienskym ritualom, tam kde sa ma dosiahnut efekt uporneho, coraz fatalnejsieho a preto coraz neveriacky zatatejsieho boja s prostredim ktore nezodpoveda ziadnemu z nasich snov, pouzije skutocny pochod pralesom a hercov necha parit a šťaviť sa dni a tyzdne v hrdzavejucich konzervach, vycerpanie a bluznenie nie su simulovane ale realne. Niekedy nam nad hlavami moze svitorit rajske vtactvo a my sa napriek tomu mozeme rutit do zahuby, pretoze napredujeme prilis daleko a prilis rychlo na zmenu paradigmy, ktora je vsak zaroven nasim hnacim motorom. A suhrou tychto zakladnych nastaveni filmoveho prostredia, ktore urcili len hruby ramec a zvysok sa ponechal na presne rovnake sily ako vtedy, vznikol vzacny maly zazrak: pravda o jednom z grandioznych, pretoze nebojacnych ludskych omylov. You and I Mylady, We shall blow like sands._____________________ Je velkym stastim ze Kinski si aspon nasiel tuto svoju niku ktorou ho Herzog prevlacil do mrte (Fitzcarraldo, Cobra Verde), ale podla mna jeho hypotetickou zivotnou rolou v tomto zanri a v hranom filme ktory nikdy nebol nakruteny by bol Erik the Red (ano, TEN viking).