classic

...Rušňovodič - Johnnie Gray uháňa „svojim” západným a atlantickým, lietajúcim expresom (cez dlhokánsku železnicu) domov do Marietty v Georgii na jar 1861, kde ho už netrpezlivo očakáva potenciálna snúbenica - Annabelle Lee. Už podľa jej priezviska je možné vydedukovať, že patrí k hrdým Južanom-Konfederácie. Južani, prezývaní, ako Rebeli, napadajú Fort Sumterskú pevnosť, čím de-facto vyprovokovali Severanov, čiže Úniu neodbytných Yankees. To ešte nikto zo spomínaných postáv ani len netuší, ale správy sa šíria veľmi rýchlo, a tak každý zdravý chlap by mal narukovať do americkej občianskej vojny Severu proti Juhu, kde sa štyri roky medzi sebou klbčia domáci obyvatelia na ne(S)poznanie... Samozrejme, že na tom trvá taktiež i Annabelle, ktorá si totálne potrpí na uniformách, aby jej nastávajúci a „milý” Johnnie sa prihlásil do odvodového centra, odkiaľ už nie je ďaleko schytať guľku priamo do čela... ! Komisia si to našťastie rozmyslí, lebo si myslí, že takýto človek by bol užitočnejší pre iné zámery Juhu. Bohužiaľ, ale toto rozhodnutie znamená pre Johnnieho stopku, čo sa týka plánov (vzťahov) do budúcnosti s Annabelle, pretože jej otec s bratom sú pohoršení, že nenastúpil na frontu. O rok neskôr. V tábore vojsk Únie, severne od Chattanoogy. Dvaja hlavní sabotéri, medzitým, t.j. generál Thatcher a jeho vrchný vyzvedač, kapitán Anderson, kujú zlomyseľné plány... S rovnou desiatkou mužov sa chcú zmocniť GENERÁLA (Frigovej nádhernej lokomotívy), pomocou ktorej by postupne sabotovali samé mosty až dovtedy, pokým by úplne neodrezali „rebelov” od zásobovania, čím by sa Yankees na vlas priblížili konečnému víťazstvu. Majú smolu v tom, že je Frigo nablízku (za rohom) ! _ Frigo na Mašine je vo svojich 80. minútach, bezpochyby, naprosto, majstrovskou, „nemou groteskou” , aká nemá žiadnej obdoby v dejinách kinematografie ! Dá sa povedať, že je to už „čerešničkou na torte” za doterajšou kariérou geniálneho komika s kamennou tvárou, t.j. jeho ústredná postava Johnnie Gray je podľa mňa: MIXOM rôznych charakterov, ktoré stelesňoval (vytvoril) už dávno predtým, keď následne teraz to skĺbil do excelentne-fascinujúceho štýlu (kombinácie), ktorá ma nikdy v živote neomrzí. Buster Keaton je pochopený/nepochopený GÉNIUS, ktorý sa síce onedlho nadobro odpíše (podpisuje zmluvu so štúdiom na radu švagra, čím si spečaťuje svoj vlastný osud), ale predchádzajúca filmografia sa nedá len tak ľahko vyzmizikovať, a tak práve preto rozmýšľam zaradenie tohto komediálneho klenotu do svojej luxusnej TOP 10. , kde by mal mať Generál špeciálne vyhradené miesto na dlhodobé zotrvanie !

Vrah [detí!] následne píše do novín: „pretože polícia nezverejnila môj prvý list, píšem teraz priamo do novín. Pokračujte vo vyšetrovaní. Všetko sa vám čoskoro potvrdí. Ale ešte som neskončil.“ • A v podstate i takmer celý 4,5 miliónový Berlín je zrazu na nohách, resp. »hore nohami«, keďže v jeho exteriérových priestoroch vyčíňa akýsi neznámy VOTRELEC, ktorý sa teda akosi mimoriadne zameral na sériovú podobu brutálnych vrážd niekoľkých berlínskych dievčatiek [pedofilná zvrátenosť najhrubšieho zrna?!], z čoho sa následne vynárajú až 2 konkrétne problémy: A). Nielenže sa zo strany polície začína už pomaličky prejavovať bezvýchodiskový stav spojený s vysiľujúcou únavou, nakoľko vskutku začínajú byť čoraz viacej v úzkych; skrátka sú naprosto bezbrannými, lebo si nevedia dať rady s týmto Škodcom, ktorého momentálne ani nedokážu poriadne vystopovať! B). Ale zároveň by sa dalo snáď tiež podotknúť i to, že taktiež aj u takej «berlínskej mafii», sa čím ďalej, tým viac vyskytujú určité trhliny, t.j. »škrty cez rozpočty«, inými slovami povedané: i tento obzvláštnym spôsobom pochybný, kriminálny tábor; medzitým začína mať tohto Škodca v zuboch ešte podstatne vo väčšej miere, než povedzme i samotná «ruka zákona». • A čo z toho nakoniec vari [automaticky] vyplýva? → ...že »obidva tábory«, začnú konať skoro simultánne od seba, keď každá strana v tomto intenzívnom hľadaní, hľadá úplne iné záujmy: a). nad berlínskymi, temnými ulicami sa zmráka zlovestná atmosféra, kedy sa rodičia boja púšťať sa hrať svoje deti vonka na ulicu, a preto by malo zakročiť nemecké "OČTK". b). samozrejme, že KRIMINÁLNE PODSVETIE v tom vidí celkom rozdielne príčiny, pozostávajúce z celkom prostého zistenia, že sa jej tým pádom nejakým činom narúša biznis! • A najmä preto by sa mal mať práve teraz tento [ne]ústredný protagonista: Hans Beckert; v priam nadčasovom stvárnení týmto rodákom z Ružomberka!, Petrom Lorreom, jednoznačne i na veľkom pozore, aby dajme tomu nebol náhodou kýmsi náhodne ocejchovaným... • Podobne ako i 2 nerovnaké strany, tak aj váš milý recenzent, horúčkovito HĽADAL nejakého, nuž najlepšie európskeho zástupcu, ktorý by mu vyplnil daný priestor v jeho exkluzívne nabitom rebríčku: NAJLEPŠÍCH TITULOV, z ktorého síce povyhadzoval i zopár amerických reprezentantov [ku ktorým už ani zďaleka nemá taký vrúcny vzťah, ako voľakedy predtým], a to zrejme iba kvôli tomu, aby ich nahradil čímsi oveľa adekvátnejším čo by mu zase nepripomínalo predchádzajúcu [yankeeovskú] pôdu; a hľa, čuduj sa svete, predsa sa to napokon i podarilo v tom ponímaní, že relevantná N Á H R A D A, prichádza z neďalekého Nemecka! • Dovolím si tvrdiť, že nemecký AUTOR vo výrazne expresionisticky ladenom titule: M, dosiahol predovšetkým najviac toho, že nielenže vytvoril unikátne, a k tomu i vrcholné ARCIDIELO 20. STOROČIA; osobné OPUS MAGNUM, aké mimochodom ani nemá žiadnej obdoby, čo sa adresne týkalo svojho umeleckého spracovania, ale popritom ho takisto aj vhodne ozvučil zvukovou stopou, čo je vôbec definované, ako 1. ZVUKOVÝ FILM: FRITZA LANGA! • Miestami sa to ale nezaobišlo bez určitých, nemých prvkov, vďaka čomu sa dosiahla nevídaná, estetická rovina, a to ani nehovoriac o geniálnej montáži, ktorá je vedľa imidžu, rovnocenným partnerom... • A čo azdaže dodať na samý záver? Asi by som si neodpustil, aby som nespomenul to, čo si to vlastne hvízdaval tentohľa antagonista s vypleštenými okáľmi: ♫ In the Hall of the Mountain King [V Sieni Horského kráľa] ♫ ...a to bolo neoddeliteľnou súčasťou naprieč divokým dianím; poprípade kľúčovým, poznávacím znamením...

„Čarodejník z krajiny Oz”, je zásadný a nekompromisný fantasy film/muzikál KINEMATOGRAFIE, ktorý každým pozretím iba viac zbožňujem, že si stále myslím : „Neustále dozrieva, ako víno” ! Je tak skvostne zrežírovaný, ale nie komplet iba Victorom Flemingom (ešte boli zapojení mnohí ďalší, čo našťastie negatívne neovplyvnilo celkový výsledok, ktorý je naprosto bravúrny) a nasnímaný Haroldom Rossonom, že som z toho absolútne v nemom úžase, keď ten úplne prvý, povestný, slávny, a legendárny „prechod” z čieno-bieleho do farebného formátu mi normálne vyrazil dych, lebo vtedy už veľmi dobre viem, že postava DOROTHY GALE už nie je viac v jej zbožňovanom Kansase, ale v krajine Oz, so všelijakými dobrými (čarodejnica Glinda) i zlými čarodejnicami, medzi ktorými najviac vyčnieva - The Wicked Witch of the West, s ktorou si bude mať naša neplnoletá hrdinka ešte čo vysvetľovať, pokiaľ príde na lámanie chleba... _Predtým mi ešte nanešťastie stihla zaspievať - “Nad dúhou” , čím sa mimochodom - už navždy zapísala do dejín ! Je to vôbec zrejme najlepší filmový song, aký som si v živote vypočul, a to už nespočetnekrát, že ma asi nikdy neomrzí ? Bol by som nespravodlivý filmový kritik, ak by som nespomenul, nepochválil - výpravu Cedrica Gibbonsa, keď praví, nefaľšovaní znalci už dávno tušia, koho mám na mysli... ? Ozaj, viete to ? A k tej sa bezpochyby hodí aj choreografia, ako sa naše f. charaktery po celý čas pohybujú... A koho všetkého stretne (Strašiak, Plechový muž a Lev) počas cesty k čarodejníkovi, kto jej inak bude robiť gardé, alebo, kto sa jej bude snažiť skrížiť cestu, tak to len málinko naznačím, aby potenciálni diváci mali akú-takú predstavu o vývoji deja hlavnej protagonistky. Predstaviteľka Dorotky, čiže Judy Garland sa narodila najmä preto, aby sa s touto postavou stala už navždy nesmrteľnou ! Všetky sekvencie „hamiltonky” sú pre mňa veľkým potešením, pretože im dáva neuveriteľný zápal po veci ! V roku 1939 sa režisér Victor Fleming pomerne VIAC venoval i nemenej dôležitému monumentálnemu veľkofilmu, ktorý ovláda mnohé filmové rebríčky dodnes, keď som si viac z tejto dvojice obľúbil práve tento, ako, ten, štvor-hodinový kolos, nekonečný, predlhý !!! Optimisticky vás dokonale naladí, ako nič iné, teda, mňa osobne, určite vždy ! Je to P.E.R.L.A. medzi filmami, ako takými ! Úcta, rešpekt... ! PS: Takých, minimálne 40-60 % úspechu tejto nespochybniteľnej klasiky, tvorí hudba Herberta Stotharta, ktorý ju okorenil špičkovými hudobnými vychytávkami, ktoré sú extrémne podstatné, bez nich by to nebolo to pravé orechové ! APROPO: Skúste si teraz tipnúť, koľko postáv stvárnil vo filme „charakterný” Frank Morgan ? Stavím sa, že to neuhádnete, aj keď - možno sa mýlim... ?

„Sunset Boulevard,” Crest View 51733, Los Angeles, Kalifornia, blok 10 000, tak konkrétne na tejto adrese sídli istá, hollywoodska rezidencia, taktiež aj s naplneným bazénom až po uši, kde o 5 hod. ráno, je v ňom zrovna nájdená i mŕtvola akéhosi bezvýznamného scenáristu, a to s dvomi strelnými ranami v chrbte a s jednou v bruchu... STRIH. Retrospektíva a monológ hlavnej postavy, trvajúci po celú dobu. Posúvam sa o šesť mesiacov v čase. V činžiaku nad firmou Franklin and Ivar, býva druhoradý scenárista Joe Gillis, ktorý bohužiaľ dobré 3 mesiace nezaplatil splátky za fáro, a tak ho následne prídu navštíviť dvaja veritelia s tým, že ak čo najskôr »nevyrovná účet« , automaticky mu skonfiškujú šikovné autíčko Plymouth kabriolet, ročník 46, kalifornská značka 40R116, čiže tým pádom potrebuje rýchlo zohnať 290 dolárov, ináč sa má totálne po riti, pretože príde o svojho obľúbeného štvorkolesového tátoša ! Nakoľko sa mu to ale vôbec nepodarí, tak uteká, čo mu vôbec kolesá stačia, že na príjazdovej ceste zatočí úplne vpravo, kde naďabí na akýsi zaprášený, hollywoodsky palác, kde voľakedy bývali vskutku tie najväčšie hviezdy nemého filmu v 20. rokoch, typu - Fairbanks, Gilbert, či trebárs i Valentino. Jednak najprv zaparkuje auto do garáže, aby sa išiel pozrieť trochu bližšie, čo sa to vlastne pred ním všetko rozprestiera ? Už ktosi z okna pozorne vykukuje, kto si zároveň myslí, že dotyčný sem prišiel iba kvôli zomretému šimpanzovi, ale nie je to tak, totiž Gillis sa musí na určitý čas poriadne zašiť, a tak predsa vkročí na „posvätnú pôdu” , kedy sa čoraz viac približuje k vyhasnutej Norme Desmondovej, alias bývalej, snáď najväčšej hviezde tichého filmu, čo si o chvíľu i plne uvedomí. Norma už roky rokúce píše scenár o príbehu Salomé, keď pevne dúfa, že by ho potom mohol režírovať sám DeMille ? Dá ho následne prečítať Gillisovi, aby jej povedal, čo si o ňom (v duchu) myslí, to ani nechcite vedieť. Povie, že by sa zišiel skrátiť a doplniť o dialógy... A to je jeho úvodná vstupenka do spoločnosti herečky, ktorú zničil príchod zvukového filmu, pričom práve teraz sa ešte pokúša i o «comeback» , keď po častých telefonátoch z Paramount Pictures, konečne vycítila svoju (poslednú) príležitosť, kedy by sa predsa už mohli rozbehnúť kamery: „All right, Mr. DeMille, I'am ready for my close-up” . / Billy Wilder nakrútil film, ktorý sa pre mňa stal vôbec jedným z najobľúbenejších zo všetkých, ktoré som doposiaľ videl, veselo vyhrievajúcim sa na zaslúženej, v poradí štvrtej pozícií. V podstate, Swanson a von Stroheim, hrajú samých seba, a to ani nehovoriac o DeMillovi, ktorý akurát v paramountskej scéne č. 18, nakrúcal svoj vlastný film - Samson and Delilah, a tak mám naprosto unikátnu možnosť (u)vidieť exkluzívne, skutočný film vo filme ! Čiernobiela, brilantná, noirová kamera Johna F. Seitza, už viac temnejšia a čiernejšia byť ani nemohla. Bez hudby Franza Waxmana, by sa stopercentne jednalo iba o polovičný, ak nie ešte menší úspech, tak je extrémne dôležitá ! Bezchybný strih dodáva snímku potrebný švih a výprava zase potrebnú atmosféru, bez ktorej by sa to nikdy nezaobišlo. Čerešničkou na torte je priam strhujúci, herecký výkon Billa "gigola" Holdena, pričom výsledné 3 oscary z celkovo jedenástich nominácii, je ozaj žalostne málo, pretože minimálne herečka v hlavnej úlohe a kameraman, by si týchto »zlatých plešivcov« bezprostredne zaslúžili ! Kultová satira s množstvom popkultúrnych odkazov, ktorú si najviac užije nefalšovaný cinefil.

„Koncom 16. storočia [v roku 1586] zvierala Japonsko občianska vojna a farmári po celej krajine trpeli pod železnou rukou krutých banditov.” • Mimochodom, všimli ste si toh[t]o poznatku v tom pravom ponímaní, že v tomto MIMORIADNOM: samurajskom epose, alebo teda skôr lepšie charakterizované zrovna v zmysle: výnimočného a unikátneho ARCIDIELA 20. storočia, a vôbec i jedného z najlepších titulov, aké boli kedy nakrútené; sa v patričných úlohách »hrdinských samurajov«, konkrétne objavili až rovno traja predstavitelia z predchádzajúceho, a k tomu i naprosto geniálneho titulu: Rašomón; rovnako taktiež pod taktovkou AKIRU KUROSAWU? Vskutku sa jednalo o Takašiho Šimuru, ďalej vrátane i Toširóa Mifuneho, a to ani nehovoriac o vtedy obzvlášť utiahnutom mníchovi Minoru Čiakovi, po ktorého predchádzajúcich povahových vlastnostiach, tu tentoraz jednoznačne nebolo ani jednej stopy, ba priam úplne naopak! A v podstate Šimurov priamy protagonista: Kambei Šimada, akýsi ústredný líder, či dokonca proste povedzme, že nejaký veľký ŠÉF, tak priamo od neho sa začala absolútne nekompromisne odvíjať celá, a nasledujúca línia udalostí [i vzťahov], nakoľko extrémne ustrašení roľníci ho jedného pekného dňa, prišli požiadať o POMOC ohľadom pomaly sa blížiacej fyzickej katastrofy v podobe niekoľkých desiatok brutálnych zbojníkov, ktorí si určite robia ďalší zálusk na ich ďalšiu zožatú ÚRODU! • To je asi základný, scenáristický pôdorys, pozostávajúci z toho, ako sa skrátka jednoduchí «poľnohospodárski ľudkovia», znenazdajky rozhodli skoncovať s takýmto ["nebezpečným"] spôsobom života, vzťahujúcim sa na to, že po žatvách bývajú v zas neustálom, nekonečnom strese, a to práve iba kvôli týmto surovým kmínom, na ktorých je treba poriadny bič! • Ešte si dovolím upraviť i zásadný údaj, vzťahujúci sa na samotný názov, resp. číslovku tohto MIMORIADNEHO, umeleckého arcidiela: SEDEM SAMURAJOV, ktorý je podľa mňa i jednak mierne zavádzajúcim, pretože čo sa potom ešte konkrétne týkalo rozhodujúceho úderného rozuzlenia zo strany odvážne bojujúcich [kľúčových] postáv, tak doslova v tom MOMENTE, keď sa na nich ihneď [vy]rútila "značná presila" o 35. po uši vyzbrojených mužov na cválajúcich koňoch, tak ak ste správne postrehli, boli už len šiesti [jeden z protagonistov medzitým prišiel o život počas inej akcie], a jednak zase trebárs Mifuneho Kikučijo, ani hneď nebol samurajom, a tak sa mi to tu akosi máličko skomplikovalo s koncovým súčtom, nad ktorým nakoniec možno iba zbytočne špekulujem, no daný postreh nemusí byť celkom od veci, čo poviete? • Na to, že počin trval neuveriteľných a abnormálnych: 3 hodiny, a k tomu i 30 minút - extra naviac = ŠPECIÁLNA EDÍCIA, ale mínus malá 'prestávka'; nielenže ma ani vonkoncom NENUDIL, čo je miestami normálne nepochopiteľné, ale zároveň som bol tak ponorený do diania, že som takmer ani nevnímal reálny čas! Fantázia. • Samurajské kino bolo umiestnené do Obdobia Sengoku  [ktoré trvalo zhruba od polovice 15. až do začiatku 17. storočia.], čo sa inakším termínom nazýva aj ako: ČANBARA. Táto kultúra je mi hodne blízkou a sympatickou, a preto som hádam dokázal i naplno [d]oceniť danú vec na totálne MAXIMUM! • Apropo, a radšej tiež zabudnite na zbytočný a plytký remake: Sedem Statočných, ktorý je oproti tomuto ojedinelému unikátu len slabučkým odvarom! • Som presvedčený o tom, že sa v tomto prípade jedná o to, že v rámci celej KINEMATOGRAFIE, ide predovšetkým o silné ARCIDIELO, aké nemá obdoby, a ktoré sa snáď už navždy zapísalo do všetkých filmových učebníc! Akira Kurosawa je súčasne neprekonaným autorom, ktorý nemá žiadnu konkurenciu! PS: Nebyť akéhosi extravagantne-expresívne-energického, hereckého prejavu zo strany Kikučija [Toširó Mifune], tak si myslím, že výsledok by ani zďaleka nebol až tak veľmi interesantným, akým sa vďaka tomu akurátne stal; totižto ja som ho považoval za akúsi hnaciu silu, hnací motor, bez ktorého mimík & gestikulácií & kričania & všelijakých iných výstredností, by to rozhodne nebolo tak dynamické, inými slovami povedané: jeho PREJAV patril k tomu najzaujímavejšiemu, čo toto arcidielo ponúkalo; skrátka ja som si to naozaj plnými dúškami vychutnával, lebo bez toho by titul bol o veľa viac ochudobneným; pre mňa to neznamenalo rušivý element, ako pre niektorých divákov, ktorým to zakaždým strašne prekáža.

„Všade dobre, doma najlepšie?” • Nie som si teda úplne istý v tom zmysle, či zrovna toto naprosto klasické tvrdenie platilo i o našom ústrednom a mladistvom delikventovi, čiže protagonistovi: Antoineovi Doinelovi; ktorý sa podľa môjho pragmatického názoru rozhodne necítil v »domácom prostredí« práve najideálnejšie, zo začiatku predsa ešte aj áno, no o trochu neskoršie, už oveľa neistejšie, ako tomu bolo vlastne doposiaľ... • Povedzme napríklad, že by tomuto 13-ročnému žiakovi stále školou povinnému - podal «pomocnú ruku» i jeho triedny učiteľ: Sourpuss v podaní všestranne nadaného francúzskeho herca: Guya Decomblea, ktorý je oproti nadchádzajúcemu titulu v podobe: Maigret vidí červenú; absolútne na nerozoznanie [potom si nasadil fúzy, čo mi sťažilo správne určiť jeho skutočnú identifikáciu]; ako určitý predstaviteľ vzdelávacej inštitúcie, kde by mali platiť jasne dopredu stanovené pravidlá: „Hneď som si trebárs všimol, že učitelia svojim žiakom nielenže vykali, ale zároveň tiež i takí žiaci mali pred učiteľmi oveľa väčší rešpekt [v rámci celku], ako ihneď teraz v súčasnosti v XXI. storočí, keď je tomu bohužiaľ presne naopak, kedy sa karta naplno obrátila, čo je napokon veľmi smutné konštatovanie danej situácie.” • Nie, hlavný problém hlavnej postavy ani tak nepramenil zo školského prostredia, kde som našťastie tentoraz nezaznamenal zo strany [spolu]žiakov akýkoľvek prebiehajúci náznak »šikany«, ak aspoň nepočítam medzitým už spomínaného kantora, ktorý mu dal následne jeho rebelujúcu povahu i patrične pocítiť, ale ešte celkom v prijateľnej norme?! • Najskôr by som asi zdôraznil, že ho «šikanovali» najmä jeho rodičia, kde sa zrejme najviac zanedbala samotná výchova, resp. antivýchova, keď ho vychovávali iba také parížske ulice, z čoho v podstate priamo pramenila i začínajúca, rebelantská povaha, ktorá sa čoraz viac len systematickým spôsobom strašne [vy]stupňovala. • Skrátka; [Francúzska] nová vlna vzápätí vstúpila do novej fázy, a to konkrétne vari týmto plne [polo]autobiografickým titulom, ktorý by sa dal voľne preložiť, ako: Štyristo úderov, [pod pás?!], à la MIMORIADNE silný, zrelý, režisérsky debut prichádzajúceho autora: Françoisa Truffauta, pojednávajúci o vskutku pomerne dosť ťažkom detstve ústredného aktéra, ktorý by mohol predstavovať autorovo: a-l-t-e-r   e-g-o  v geniálne stvárnenej úlohe začínajúcim francúzskym hercom: Jeanom-Pierreom Léaudom, kedy toto obsadenie bolo jednoznačne rozhodujúce, keďže perfektná kompozícia obrazu zo strany: Henriho Decaëa, v nasledovne krásne komponovaných, širokouhlých, a k tomu i čiernobielych, surovejšie spracovaných záberoch, neustále smerujúcich na ústredného protagonistu, čo predstavovalo najväčšie možné ťažisko, ako realistickým spôsobom zachytiť priebeh jednotlivých udalostí v realistickej atmosfére parížskych ulíc, kde si je mimochodom možnosť všimnúť i to, že všadeprítomný komparz sa koľkokrát pozeral až rovno do objektívu kamery, čím sa znásoboval pocit neuveriteľnej autenticity. • A som priam presvedčeným i o tom, že nebyť tohto vynikajúceho: Muža s kinoaparátom [podobne ako aj pri obdobne silnom debute zo strany Orsona Wellesa, kedy mu veľmi pomohol Gregg Toland], tak konečný výsledok by ani zďaleka vôbec nemusel byť tak interesantným, ako v tomto šťastlivom prípade. Dostavil sa súhrn šťastných okolností, a akurátne preto považujem dané filmové dielo za skutočné: ARCIDIELO; jedno z mála, a dokonca sa v dejinách francúzskej kinematografie pravdepodobne jedná o vôbec jedno z najlepších, aké boli nakrútené, alebo ma skúste presvedčiť o opaku.

Kvôli celkovo lepšiemu pochopeniu a následnému uchopeniu tejto, naprosto geniálnej, čiernobielej snímky, som sa následne rozhodol, že si ju rovno pozriem dva krát po sebe v rozpätí dvoch po sebe idúcich dní, pričom zreteľne neostanem iba pritom, aby som proste lepšie nasal celú jeho prenikavú, zväčša skazenú atmosféru, počas čoho som si ihneď uvedomil, aký Sladký život v skutočnosti „sladkým” je, ktorý skrátka nemohol vytvoriť nikto iný, než zrovna Federico Fellini, keďže "autorizmus", doslova sálal z každého jedného záberu, čo by som trebárs prirovnal, ako keď Ingmar Bergman nakrúcal legendárny počin Siedma pečať, pod ktorým si vonkoncom nedokážem predstaviť iného autora, alebo tiež niečo na spôsob Dreyerovho Utrpenia Panny Orleánskej, teda ak by som mal zájsť po časovej osi ešte hlbšie do dejín kinematografie. • Myslím si, že tvrdenie, spočívajúce v tom, že od začiatku sledujem len akéhosi bulvárneho novinára, či reportéra, ktorý sa volá Marcello Rubini, je nakoniec trochu mierne zavádzajúce, i keď sa pohybuje medzi samými paparazzmi nielen na ulici Via Veneto, kde sa to nimi vskutku len tak hemží, jednoducho povedané, že na tomto mieste je enormne vysoký výskyt týchto mimoriadne dobiedzajúcich, senzáciechtivých fotoreportérov na metri štvorcovom! Najskôr má bližšie k akémusi intelektuálovi-žurnalistovi, či povedzme koketuje i so spisovateľskou ambíciou, najmä keď sa rozpráva so svojim dobrým priateľom Steinerom, no nie je úplne jasné, čomu dá neskôr prednosť? Väčšinou ho pozorujem v obkolesení neobyčajne krásnych žien, a to menovite Maddalenou, Emmou, Sylviou, ale aj Fanny predvedie svoje nadštandardné, koketné číslo, pritom dokonca s jednou z nich (tou krásavicou s bujným poprsím) absolvuje i ikonickú scénu vo fontáne Di Trevi, súčasne snáď podčiarknuté v tom zmysle, že predtým sa najprv o tom na vlastné oči sám presvedčí, alebo taktiež dôjde i na (ne)menovaný „zázrak” alebo záverečný, Nadiin „striptíz”, ale to už by som príliš zachádzal do detailov, v podstate vtedy sa už naplno odkryl protagonistov charakter... • Totižto som si ani raz nevšimol, že by v ruke držal fotoaparát, a síce si občas niečo konkrétne zapisoval, no zvyčajne iba navštevoval dekadentnú a aristokratickú, rímsku spoločnosť, na ktorej spoznával kopec zaujímavých celebrít, čím jeho celkový "naturel", prešiel počas jedného týždňa, obzvlášť zaťažkávajúcim testom, kedy aspoň zistí, ako na tom vlastne je, čo by de-facto nevedel posúdiť ani jeho otec, keď ho bol raz navštíviť? • Pre Marcella Mastroianniho išlo o extrémne dôležitý film, vďaka ktorému sa posunul do kategórie áčkových produkcií, za čo sa mimochodom môže poďakovať jedine Fellinimu, a byť mu za to do smrti vďačným. PS: A samozrejme, že na malú chvíľu dorazí i Lex Barker. Ak sa sami seba teraz opýtate, o koho sa to jedná, tak v tomto prípade tu nemáte vôbec čo pohľadávať! Ináč rovnako ide o „ťažko stráviteľný” film, ktorý pre každého diváka určený nie je. Toľko na záver. 

„Ako žena a umelkyňa si skoro dokonalo vybavená. Ale chýba ti materský cit.” • A vari konečne [od]teraz už iba váš milý recenzent: »Ako muž a umelec si dokonalo vybavený, ale nechýba ti [ani] režisérsky cit« → I N G M A R    B E R G M A N = Inžinier Kinematografie! • Vskutku počas posledného predstavenia hry: Elektra, tak zrovna vtedy vychýrená, divadelná herečka: Elisabet Voglerová, úplne znenazdajky akosi extrémne «onemela», čo bolo v podstate i ústredným leitmotívom naprieč celým týmto: VEĽKÝM ARCIDIELOM, ktoré rozhodne považujem za vôbec najlepší režisérov TITUL; snáď nielen len maximálne hodným značného obdivu nie iba z mojej strany. • Výnimočný AUTOR sa tentoraz zameral, resp. znovu horúčkovito rozpitvával medziľudské vzťahy medzi dvomi ústrednými protagonistkami, keď na jednej strane sa tejto úlohy zhosťuje už medzitým spomínaná: mlčiaca [sexy] ryba, pričom druhú stranu povedzme zase reprezentuje jej pravý protipól v podobe zdravotnej sestričky/ošetrovateľky v jednom ponímaní skrz: Almu, keď v prvej fáze sa na samý úvod najprv nachádzame v akomsi špitáli, zatiaľ čo v druhej fáze sa bude už oveľa podstatnejšie, a k tomu i voľnejšie dýchať na istom ostrove [Fårö], kde sa tieto postavy zrejme ešte i o trochu predsa viacej zblížia; čo poviete, je to napokon i reálne dosť možné? A čo spadá do úvahy ďalej? • Skrátka; tento REŽISÉR stopercentne vytvoril svoje pravé: OPUS MAGNUM, a to i napriek tomu holému faktu, koľko vlastne celkovo vynikajúcich titulov v rámci svojej plodnej kariéry, napokon nakrútil, tak tento medzi nimi najviac vyčnieva. • Už úvodná montáž explicitných obrazov, hodne veľa predznamenávala, čo bol totižto iba začiatok, od ktorého sa hádam i následne priamo odvíjala nasledujúca ponurá atmosféra, ponurého Švéda, s ktorou mimochodom - mimoriadne kvalitne pracoval, a to ani nehovoriac o samotnej estetickej stránke z pohľadu hlavného kameramana: Svena Nykvista, ktorý si určite dal na detailných záberoch oboch švédskych predstaviteliek: Bibi Anderssonovej & Liv Ullmannovej, teda E X T R A záležať, čo bolo skutočne ústrednou špecifickou doménou, aká sa azda bezprostredne dotýkala tohto, vysoko a poriadne [nedo]ceneného: UMELECKÉHO, MAJSTROVSKÉHO ARCIDIELA. • Vedľa réžie, v priamej nadväznosti na unikátnu čiernobielu kompozíciu obrazu a excelentných, hereckých PREJAVOV, by som ako ďalšiu, technickú zložku - spomenul predovšetkým perfektnú, strihovú skladbu, na ktorej som takmer nenašiel ani žiadne, výraznejšie «vady na kráse», čo je ďalším kľúčovým faktorom, ktorý si i o to oveľa viacej vážim. • Ako zvyčajne, tak i teraz som sa pokúsil nájsť nejaké, hocaké »hluché miesta«, týkajúce sa danej veci; no musím podotknúť, že sa mi to [na(ne)šťastie] nepodarilo, čo je asi pozitívne znamenie...? Nie, je to naprosto geniálne poznanie, že popri všetkých filmov/FILMOV, ktoré sa doposiaľ nakrútili, jestvuje iba naozaj malá HŔSTKA tých nadčasových [maximálne číslovka do dvadsiatky]; proste ozaj NAJLEPŠÍCH, aké sa ponúkajú, a toto je akurát jedno z nich s názvom: P E R S O N A.

2001: Vesmírna odysea, je najdokonalejší NAD_FILM všetkých čias, a to vďaka puntičkárskemu perfekcionistovi Stankovi Kubrickovi, ktorý sa narodil preto, ABY sfilmoval Clarkovu poviedku: The Sentinel, že bez Stana by podľa mňa nemohol v žiadnom prípade vzniknúť takýto unikátny science-fiction !!! Tak preto musí disponovať vynikajúcimi znalosťami a predstavivosťou, bez ktorej by len ťažko dokázal divy. Snímok začína pasážou= The Dawn of Man, s ľudoopmi, pri ktorých sa objaví záhadný M-O-N-O-L-I-T..., neskôr jeden z nich vyhodí kosť do vzduchu, a v asi pravdepodobne najbrilantnejšom strihovom momente v dejinách kinematografie sa rázom prenesiem o 4 milióny rokov do budúcnosti, konkrétne do extrémne pôsobivej: „Vesmírnej opery” s maximálne koncentrovanou, pozoruhodnou kamerou Geoffreyho Unswortha a hudbou Johanna Strausa- Valčík= Na krásnom modrom Dunaji, a takto to bude už navždy pokračovať, že HUDBA a OBRAZ tvoria dokopy neopakovateľnú atmosféru, spojenú naraz pre zmysly človeka= oči a uši_ Stanley a NASA spolupracovali, a preto sú triky reálne, strhujúce, nadčasové, že réžia je bez povšimnutia akadémie, čo považujem za MOC neférové, casting je kvalitný ( pre mňa neznámi herci ), ale všetkých zatieni vražedný počítač HAL 9000 s hlasom Douglasa Raina, na ktorého Keir Dullea s Gary Lockwoodom, skrátka nikdy nestačia, pričom s Halom je Odysea najzaujímavejšia, keď záverečná, surrealistická pasáž s názvom: S.T.A.R G.A.T.E.S je už len povestnou čerešničkou na torte_ A nespomenúť zadnú projekciu + dekorácie by bolo, ako nosiť drevo do hory, markantne dôležitý prvok filmu. Rok 1968, je rokom Spacey Odyssey, čo vyzdvihujem najmä to, že predbehla svoju dobu o desiatky rokov, že dnes nie je vôbec poznať akúkoľvek starobu z pohľadu vymakaných vizuálnych efektov, ktoré sú vtedy revolučné, až tak veľa ovplyvnili nasledovníkov z tejto brandže. _Ale taktiež v tomto projekte môžu byť pokojne úplne iné záujmy !!! _ V histórii filmu nemá obdoby nasadenie hlavného zdroja úspechu Stanleyho Kubricka, kde s réžiou, trikmi, hudbou sa pracovalo až do úmoru, pokiaľ to nebolo naprosto perfektné i dokonalé zároveň, keď pre mňa osobne sa jedná zrejme o najlepší, t.j. MASTERPIECE - MOTION PICTURE, aký som kedy vo svojom živote videl, že „možno ani tisíc filmov nevydá na 1. Odyseu, so záhadnými súvislosťami !!! ???