Barbarica

Nový Zéland, najodľahlejšia krajina náležiaca do západnej civilizácie, ako kolíska kinematografie a všetkých jej prvenstiev (simultánny obraz a zvuk, farba, detail)... Premisa Jacksonovej snímky naznačuje a sľubuje mnohé ďalšie gagy. Platí pravidlo paródie: čím viac divák vie o histórií média, tým lepšie sa zabáva.

Srdcom spoločenského života v rámci obytného priestoru by sa mala stať aj kúpelňa; téza filmu v jednej vete. Antropologicko-sociologický pohľad na to, akými rôznymi spôsobmi trávia (trávili v 80s?) Briti čas vo svojich kúpelňach, doplnený o background od historika, chronologicky sprehľadňujúceho evolúciu tejto miestnosti na britských ostrovoch od rímskych časov až po súčasnosť. Preberané "kúpeľňové fenomény" sú sprehľadňujúho predstavované prostredníctvom precízneho členenia filmu na 26 kapitol podľa písmen abecedy, pričom každé zastupuje isté kľúčové slovo ("c" ako cleanliness a pod.). Vyplývajú 2 závery: s cieľom skúmať "národnú identitu" istej skupiny ľudí, najefektívnejšie sa javí pozorovať ich v najsúkromnejších prejavoch a hľadať medzi nimi spoločné znaky (častokrát sa spomína oná povestná britská upätosť); druhý záver: dopad "veľkých" na súkromné dejiny, a teda i podoba kúpelne, spôsoby osobnej hygieny a samotného trávenia času v nej (máčanie sa vo vani, popíjajúc drink a vedúc konverzáciu sa vlastne nezdá tak bohapustý nápad...), v závere nastoľujúc dilemu o samotnej potrebe očisty (podvratné!)

"Good bodybuilders have the same mind when it comes to sculpting, than a sculptor has." Vidieť paralely medzi naolejovanými svalmi a vysokým umením je prekvapivé, avšak rozhodne podnetné. Dá sa každá činnosť, vykonávaná na najprofesionálnejšej úrovni, označiť za umenie a jej vykonávateľa za umelca? Arnie je za, dokonca tvrdí, že to má ťažšie, keďže pracuje s vlastným telom. Je vďačným subjektom pre dokumentárny portrét; otvorený (niekedy až príliš...), premýšľavý, temperamentom rozhodne exhibicionista (môže byť kulturista introvert?), so šťastnou povahou, prekonávajúcou prekážky v mene svojho "American dream" (ktorý si ďalej plní ako filmová hviezda a politik) a vymýšľajúci triky na súperov. Na všeobecnejšej rovine film cez vedľajšie, psychologicky vykreslené portréty amatérskeho kulturistu poukazuje na benefity, kt. môže disciplína prinášať; posilnenie tela ako prostriedok k získaniu seba-vedomia a z A. rozprávania tiež o dopade na súkromný život (ale to špecifické pre tento šport nie je). Rozprávanie funguje na princípe paralelizmov, presne tak, ako i diskurz okolo samotných súťaží: máme tu vždy 2 hlavných protivníkov, v pro súťaži Mr. Olympia vyrovnaný Arnold a ambicióznym otcom poháňaný Louie (i keď táto dichotómia sa v závere, po súťaži, popiera).

Dnes som si práve po dlhšom čase spravila sushi, takže vhodnejší film som si nemohla vybrať. Dokument okrem lásky k tomuto pokrmu, výrobe ktorého podriaďuje Jiro všetky aspekty svojho života, vrátane toho rodinného (tomu je ponechaný len malý priestor) slúži na všeobecnejšej rovine tiež ako podnetný príklad do témy o vzťahu majstra a učňov. Skúsený food critic povie, že počas prvého roka, kedy Michelin podnik navštívil, sushi spravil Jirov syn. Zároveň sa Jiro samotný s humorom vyjadrí, že zákazníci si stále zrejme myslia, že sushi robí on, pričom 95% prípravy má na svedomí ním svedomito vycvičený tím. A napriek tomu, ako sa vyjadrí jeho bývalý žiak, po jeho smrti zrejme stratia niekdajšiu slávu. Príklad dôležitosti, akú spoločnosť prisudzuje nenapodobiteľnej individualite umelca a jeho "podpisu". Oceniteľné je zobrazenie celého procesu výroby (od výberu tej správnej ryby a ryže od rovnakých a overených dodávateľov) až po personalizované servírovanie zákazníkom. Filozofia Jira: robiť každý deň to isté rovnakým spôsobom a zároveň svoje postupy neustále reflektovať; tradícia a inovácia.

(spoilery) Striedanie časových rovín funguje hladko vďaka premyslenej práci s priestorom a pohybom kamery, najmä v prvej polovici filmu. Iste, vývoj postáv a ich vzťahov, ak by dostal viac priestoru by mohol byť uveriteľnejší (viď náhly rozchod Sophie a Sky-a), avšak marginálna výtka, keďže sa jedná o muzikál. Výber a dramaturgia piesní je lepšia oproti jednotke, iste, občas pôsobia situácie umelo vykonštruované, aby sedeli na lyrics (stretnutie po rokoch medzi Cher a Fernando na záver filmu); tiež však marginálna výtka, ak vezmeme do úvahy, že sa nejedná o pôvodné piesne a hudobná stránka môže prevládať nad logickou kauzalitou deja, keďže sa jedná o muzikál. Aj slovným humorom na vyššej úrovni (tučné Skarsgårdove dvojča, Firthov tanec, repliky medzi Baranski a Walters). Najviac filmu pomohol skvelý casting Lily James, jej energia v scénach z minulosti; tie celkovo fungujú skvelo i samostatne, vysvetľujú a prehlbujú znalosť postáv a ich motívov.

Popri tom, akú záslužnú prácu dokument preukázal nielen ľuďom s ťažkými ochoreniami, ale i širšej spoločnosti si zaslúži zmienku strihová montáž, dávajúca do protikladu výroky zamestnancov Aktipu a reakcie certifikovaných lekárov. Niektoré tieto strety stoja za to a pozrela by som si seriál, kde by v každej časti odborníci na istú oblasť ironicky glosovali názory a postupy podobných šarlatánov (ponúka sa napríklad battle členov Klubu Sisyfos vs. ním oceňovaných pavedcov).

Film má tendenciu diváka premôcť nadmierou urozprávanosti. Niet scény, kde buď narátor nevysvetľuje historické udalosti, nedeklamujú sa Válkove verše alebo jeho príbuzní, priatelia a kolegovia nezdeľujú svoje spomienky. Približne po hodine a pol začne strácať tempo, kt. však znovu získava vo chvíli, keď sa začína venovať pozornosť rozličným umelcom, kt. V. pomohol zo svojho postu ministra kultúry počas tzv. normalizácie. Strata rytmu nepramení ani tak z komplexného vykresľovania dobového kontextu (historické dáta, udalosti a príčinno-následné vzťahy), ale skôr z početnosti (často po sebe nasledujúcich) hovoriacich hláv, ktoré kamera sníma vždy z tej istej pozície (frontálne), staticky a v rovnako pôsobiacich interiéroch (respondent + jeho osobná knižnica v pozadí). Za filmom je niekoľkoročná práca s archívnymi materiálmi, hodiny natočených rozhovorov... jeho najväčším kladom je práve evidentná snaha pochopiť Válkovu osobnosť, nazhromaždiť indície archívnej i orálnej povahy a z nich vychádzať pri rekonštruovaní. Je zároveň oceniteľné, že popri vykreslení jeho verejného pôsobenia sa film zameriava i na osobný život (cez spomienky príbuzných) a že narúša mýtus či spresňuje okolnosti. Tým mýtom je účasť na Sviečkovej manifestácii, na kt. sa Válek nezúčastnil, ako sa doteraz hovorilo a svedectvá viacerých sa v tom zhodujú. Spresňovanie okolností sa týka pôsobenia v rámci normalizačného politbyra, kde patril k tzv. reformnému krídlu, zo svojej pozície podporujúc elitných umelcov. Válek patril k elite európskeho razenia, svojim správaním, inteligenciou i vkusom vyčnieval spomedzi ostatných straníkov. Film nevynáša hodnotiace stanovisko, neprikláňa sa k istému výkladu; Válek, táto neuveriteľne fascinujúca osobnosť sama osebe, vyznieva v jeho podaní ako človek skúšaný dobou, kt. by zrejme v iných podmienkach nadobudol svetovej vážnosti pre kvalitu svojho diela, nebyť totalitného režimu. Prečo však do politiky šiel (kariérista? bažil po moci? obetoval sa, ako mnohí respondenti interpretujú?) a prečo odišiel z postu ministra až na jeseň 1988 a nie ihneď po manifestácií? Nebol aj tak trochu oportunista? Niektoré otázky si film nekladie, pričom práve tá prvá vlastne tvorí jadro rozporu medzi Válkom-básnikom a Válkom-politikom.

Obdobné tvrdenie o inšpirácii Lumiéra témami, štýlom či atmosférou impresionistov vzniesol už Henri Langlois (+ Jean Renoir, syn Augusta Renoira, impres. maliara) v dokumente od Erica Rohmera, taktiež s ukážkami z L. filmov https://www.csfd.cz/film/91979-louis-lumiere/komentare/ Frémaux teda nadväzuje na už raz artikulované (i keď stále menšinové) vnímanie L. tvorby nie ako primitívneho proto-štádia naratívnej kinematografie, pridávajúc duchaplné popisy jednotlivých obrazov, občas si ich dovoliac priblížiť súčasnému divákovi za použitia metafor (najúchvatnejšia je tá, kde mu pohybujúca sa lod, reťaz, ktorá spadne a vystraší ľudí na pontóne slúži ako obraz pre akciu, odohrávajúcu sa na plátne, na ktorú diváci, tj. ľudia na pontóne, reagujú) a analógií (aha, táto pozícia kamery je ako z Ozua / Titanicu...). Nebyť však zreštaurovanej podoby, všetky opisy, vysvetlenia, kontextualizácie a vtipy by vyzneli do stratena, pretože rozumové poznanie sa do človeka zapíše až skúsenosťou a preto treba vidieť na vlastné oči.

Trashy estetika (home videos, všetky typy pásov od 8mm až po klasickú 35ku) + postavy z white trash spoločenskej triedy = presná reprezentácia (aspoň teda vyhovujúca opisom z nespočetných investigatívnych článkov a kníh z predtrumpovskej i potrumpovskej éry) dejinami ignorovaných príslušníkov presne tej triedy, ktorá USA pozdvihla po WW II ako finančného lídra planéty a teraz kdesi v rozpadnutých kútoch Stredozápadu čuchá lepidlo a ako večernú zábavku má ručné pretláčanie. Naratívne rozdrobená mozaika osudov v neznámom meste (alebo skôr zhluku rozpadnutých domov?) rozličných "freaks" (od relatívne fyzicky zdravo pôsobiacich chlapcov, týrajúcich mačky, cez obézne sestry a sestry albínky až po mentálne postihnuté postavy). Americká nezávislá "seidlovčina", najviac podobná zrejme Hundstage vo svojej ambícií na ploche výjavov z jedného miesta, s viacerými protagonistami zachytiť a vyjadriť akýsi Zeitgeist. Ambivalentný vzťah k postavám: od ľútosti, pohŕdania až po zhechutenie. Najviac asi však prevláda neuchopenie ich konania, ak divák nepochádza z tejto vrstvy...

Koncept: sústredenie sa na jednotlivé dôležité európske národné kinematografie (pričom v každom dieli sa dostane priestor tým, ktoré boli vývojovo v popredí v danej dobe), ich významných predstaviteľov - umelecké (spomedzi nich najmä režiséri a herci, tiež scenáristi a kameramani) i biznisové profesie a samotné filmové diela (tie sú analyzované vcelku dopodrobna, obraz a zvuk sa informačne dopĺňajú). Vývoj kinematografie je tu naviazaný na dianie v nej samotnej (sústrediac sa na vzťah HW a národných kinematografií, ako je zjavné z názvu). Hovoriace hlavy sú v pomere k ukážkam z filmov a archívnym materiálom (fotografie, korešpondencia, dobové recenzie atď.) zaraďované výnimočnejšie a vhodne vypĺňajú medzery (referujú najmä o inšpiračných prepojeniach medzi umelcami či technickom prevedení konkrétnych filmov). Potešia zmienky o menej známych faktoch a vyjasnenia istých prepojení. Branaghov dramatický hlasový prejav je skvelý najmä keď predčítava z korešpodencie. Prosto, vybalansovaná prehľadovka o dianií v jednom umeleckom druhu, naprieč istým časom.