srbak

3 čudesní chlapíci na seba 5 minút divne zazerajú na cintoríne, a tak nejak je to najlepšia filmová scéna, akú som kedy videl. Myslím, že to hovorí za všetko.

Okno do dvora je filmový klenot, krásna ukážka čistokrvnej lásky a dokonalosti, ktorú vám Alfred Hitchcock naservíruje na zlatom podnose. A ja tak nejak milujem každý jeden aspekt tohto filmu - od originálneho námetu, skvelého hereckého sóla sympatického Jamesa Stewarta, vybrúsených dialógov, milostný konflikt, až po samotné stupňovanie deja, ktoré pracuje s každou jednou scénkou a neustále drží diváka v napätí. Nemožno opovrhnúť ani výborným dosadením jednotlivých postáv, pri ktorých divák nadobúda pocit, že ich pozná a tým pádom sa dokáže vrelo vcítiť do situácií a konfliktov, ktoré daný susedský život rieši. Od začiatku do konca bezchybné, bez nároku na jediný nedostatok, na druhej strane jednoduché, prosté. Už dlho som nevidel tak s ľahkosťou, elegantnosťou a zároveň prísnosťou prezentovaný snímok ako Okno do dvora. Môžem len konštatovať, že je veľká škoda, a zároveň obrovské šťastie, že filmov ako tento je len málo. Bravo!

''The world is full of evil but if we hold on to each other, it goes away.'' Presne na takýto film som čakal - skvelú sociálnu a psychologickú drámu, ktorá bravúrne pracuje so všetkým, čo má k dispozícii - a na moje prekvapenie to netrvalo ani príliš dlho, kým som si k nemu našiel cestu. Jagten je emočná bomba najvyššieho psychologického kalibru, akú si môžete želať. Založený na princípe nevinnej detskej predstavivosti a lži poukazuje na osud fenomenálne zahraného Lucasa (Mads Mikkelsen je prinajmenšom herecký poloboh a titán severskej kinematografie), ktorému sa zo dňa na deň pretočí celý svet hore nohami. Nielenže je hlavná postava mimoriadne sympatická, ale priam dokonale ľudská, čím si rýchlo získa sympatie každého diváka. Celý film je navyše doplnený výbornou atmosférou, typickou a hlavne neobmeniteľnou pre severanov. Motív nespravodlivosti a odsudzovania využívalo v histórii kinematografie už veľmi veľa snímkov, avšak ani jeden podľa mňa nevyžmýkal z ľudí toľko, ako sa tomu podarilo v prípade Jagten. Toto je ozaj jeden z maximálnych stropov a vrcholov toho, čo môžete po psychologickej stránke divákovi doručiť - a funguje pritom na princípe, ktorý neprináša nič nové. Harmonický masaker.

Majstrovské dielo, ktoré dnešná doba potrebovala ako soľ. Síce sa Don't Look Up nesnaží nasilu tlačiť žiadne názory, ani presvedčenia, a nestavia sa vyložene na niečiu stranu, za to humorným a veľmi kritickým štýlom prináša neprifarbený obraz našej doby, v ktorej sa nachádzame. Keby tento film vznikol inokedy, možno by vôbec nebol taký diskutovaný a kontroverzný, ale práve jeho dokonalé načasovanie je jedna zo silných stránok, z ktorých ťaží. Už dlho vo mne film nevyvolal záchvaty smiechu, ktoré striedali vnútorné úzkosti či momenty ticha, v ktorých mi neostávalo nič iné len sa zamýšľať na tým, ako veľmi v prdeli sa ľudstvo v tejto dobe nachádza. A to všetko je obohatené skvelými dialógmi, vtipnými hláškami a momentami, výborným hereckým obsadeným, v ktorom bezkonkurenčne exceloval pán Mark Rylance (ktorý ak za toto nedostane Oscara, tak sa len potvrdí, že ľudstvo nemá nádej). Samozrejme vyzdvihnúť treba aj výkony Meryl Streep, Leonarda DiCapria a prekvapivo aj výborného Jonaha Hilla či Cate Blanchett, ktorí sa dokopy skvelo dopĺňali. Netreba zabúdať ani na bravúrne hudobné vsuvky od Nicholasa Britella, ktoré boli síce veľmi netradičné, no presne sedeli do tematiky celého snímku. Verím tomu, že v tomto filme sa nájde každý človek, ktorý má aspoň štipku sebareflexie, pretože Don't Look Up dokázal pokryť extrémne veľké spektrum problémov a oblastí, s ktorými sa naša spoločnosť každodenne stretáva, a ktoré častokrát prevažne ignoruje. PS: Negatívne hodnotenia a komentáre by som veľmi neriešil, sú presne od takých ľudí, čo zjedli všetku múdrosť sveta a pravidelne sa o ňu delia s ostatnými v horlivých facebookových debatách.

''Eat to live. Don't live to eat.''

"Mistakes? We don't make mistakes." Ufffffff. Také zimomriavky aké sa mi dostavili počas sledovania Brazil som snáď pri filme ešte ani nezažil, ale všetko je raz po prvýkrát. Brazil sa nielenže vymyká bežným tradíciám svojim vizuálom a vyzobrazením nepeknej blízkej budúcnosti, je rovnako tak účinné pod povrchom, kde skrýva preveľký odkaz. Gialliamov štýl mi proste neskutočne vyhovuje a imponuje, jeho prezentácia myšlienok pomocou absurdných, ba priam naoko nezmyselných situácií a postáv sú prinajmenšom geniálne. Nedáva si servítku pred ústa - ak chce niečo skritizovať alebo vytknúť, spraví tak a je mu absolútne jedno, o čo sa jedná. Avšak v serióznejšej podobe mu tento výrazný aspekt jeho tvorby, ktorým ho môžete ľahko charakterizovať, funguje ešte lepšie. Paradoxne, aj napriek nehorázne depresívnej vízii toho, čo svet možno čaká, stále nestráca humor s ktorým perfektne vyvažuje negativizmus a pesimistickú atmosféru, ktorá sa vo filme nachádza od prvej sekundy. Jonathan Pryce skvelo zapadá do pozície človeka zožieraného každodennými pravidlami a životom, ktorý nastolil byrokratický systém plný bizarností. Rovnako bizarné sú aj zvyky a životné štýly ľudí, ktoré sú podľa spoločnosti "normálne", a tak autor kladie divákom nadčasové otázky, ktoré môžete pokojne preniesť do akéhokoľvek historického obdobia či súčasnosti a oni budú stále aktuálne. Ďalším skvelým prvkom Brazil je Robert De Niro v úlohe Harryho Tuttlea reprezentujúci posledné zostatky ľudskosti a inteligencie v rozpoložení, v ktorom sa svet nachádza. Inšpirácia od Orwella tam je značne cítiť - a je skvelé, že sa myšlienky z takej významnej knihy akou je 1984 dokázali preniesť aj na filmové plátno neskutočne dôveryhodným spôsobom. Vtipné, smutné, vážne, neseriózne, hlúpe a geniálne zároveň. Gilliam je minimálne poloboh. A o tom konci ani nebudem hovoriť - perfekcia.

Chápem tú vlnu sklamania, chápem, že ľudia čakali ďalšieho Djanga alebo Pulp Fiction a dostali z toho len slabý odvar, ale na druhej strane chápem aj tú obrovskú vlnú nadšenia od skalných fanúšikov, ktorý si tento film po zhliadnutí zamilovali rovnako ako ja. Once Upon a Time in Hollywood je jednoznačne najzáhadnejší film, ktorý kedy Tarantino natočil a zrejme aj natočí. Nie je to pre každého - ľudia, ktorí videli Pulp Fiction a nepoznajú ho budú zrejme krútiť hlavou, tak ako väčšina kina po konci premietania. Ale o to zaujímavejšia podívaná to je, ak ozaj rozumiete, prečo vlastne niečo takéto vzniklo a prečo si to Tarantino tak neskutočne chválil. Once Upon a Time in Hollywood je totižto omnoho viac, než sa na povrchu tvári - avšak dostať sa dovnútra tohto filmu a Tarantinovej hlavy nie je vôbec také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pre mňa to bolo o to osobnejšie, že Sergia Leoneho považujem za najlepšieho režiséra všetkých čias, a načítal som a napozeral som o ňom pomaly viac, ako opakovane videl všetky jeho filmy dokopy. Toľko skrytých odkazov, toľko čistej lásky k filmu a toľko úprimnej pocty kinematografii a obdobiu, v ktorom sa film odohráva budete ťažko hľadať v nejakých iných snímkoch. Ak som Tarantinovi niekedy niečo v jeho tvorbe vyčítal, bola to prílišná priamočiarosť - jednoducho som si nikdy po dopozeraní jeho filmu nemohol povedať "Wau, to bol skvelý odkaz a myšlienka za tým všetkým." Teraz je to však práve naopak, keďže film len okrajovo slúži na pobavenie a dáva viac priestoru osobnému odkazu Tarantina, pre ktoré sú filmy celým jeho životom. Brad Pitt a Leonardo DiCaprio sú spolu úžasní. Každý vedel, aké majú títo herci kvality, avšak spolu tvoria ozaj tak skvelé dynamické duo, že je prirovnanie "noví Newman a Redford" ozaj na mieste. A i keď je to len fiktívny príbeh založený na skutočnej udalosti, jeho grády to ozaj nestráca a ten feel éry zažijete na plné gule. Dovolím si tvrdiť, že toto bol Pittov a DiCapriov najlepší herecký výkon, ktorý kedy dokázali podať, takže verím, že ich ešte niekedy uvidíme pokope s takým množstvom priestoru, ako dostali práve v tomto filme. Záverečná polhodinovka je podľa môjho skromného názoru zrejme najlepší ending, aký kedy Tarantino doručil, a to nie len pre dávku humoru, ale aj vďaka veľkému priestoru pre hlavné duo, ktoré si robí, čo sa im zachce. A áno - v detailoch je tento film úžasný. Najtarantinovskejší film, ktorý kedy vznikol a za mňa skvelá rozlúčka s kinematografiou a veľkou životnou érou Tarantina.

Svojou úprimnou neohrabanosťou a štipkou drzosti najlepší audiovizuálny koncept roka. Krásny a hlavne na nič sa nehrajúci Grandhotel Budapešť.