Radko

Umenie sa spája - stand-upový úspešný provokatívny zabávač a operná diva sa do seba zaľúbia. Titulky novín žiaria nad vzťahom plným nezlomnej veľkej lásky. Všetko zarámované do svojrázneho, výstredného, no vo výsledku sebaistého muzikálu. Ale spiatky k deju. Niečo sa v tom vzťahu, v tej veľkej láske zlomí po narodení dcérky Anette. Výzorom pripomína, viac než čokoľvek iné, drevenú bábku (mne pripomínala Chuckieho sesternicu). Tá však v sebe skrýva netušený poklad, ktorý sa neskôr stane zdrojom príjmov. Na Anette samotnú, jej túžby a priania sa temer nemyslí, lebo však je to len vec - bábka, nič. Bábka ťahaná odporne machistickou povahou otca, ktorú si po pôrode začne zvyšovať neúmernými opileckými jazdami. Bábka, ťahaná z druhej strany pomstychtivosťou matky. Chorý prístup k dcére aj k partnerovi napokon vedie k tragédii. Myslenie len na samého seba a svoju emočnú nevyrovnanosť totiž nikdy nevedie k upevneniu manželstva. Chápem výhrady k zdĺhavosti, a napriek tomu, že to je vskutku dlhé, je to aj setsakramentsky skvele podané. Páčila sa aj hudba. Pre niekoho plastový produkt, pre mňa skvelý muzikál, ktorý som videl 3x.

Dvaja dobrodruhovia v Indii, vďaka krádeži hodiniek slávnemu spisovateľovi a novinárovi Rudyardovi Kiplingovi, uzavrú dohodu, že ovládnu vzdialené horské kráľovstvo až kým ho nevytunelujú. Putovanie a cesta cez divoké afgánske hory (nakrúcané v Maroku) je ako-tak zaujímavá.  Ale zvyšok, odohrávajúci sa po vstupe do vytúženej krajiny, je ledva priemerná dobrodružná rozprávka. O podľahnutí opojeniu z nadobudnutej moci, o poprení dohody, o neskorom vytriezvení až k finálnemu tretiu biedy s núdzou.  Lebo keď si to vezmem ako chcem, v konečnom dôsledku film vlastne varuje pred dobrodružným konaním a správaním, ktoré má podľa vyznenia vždy len fatálne negatívne dôsledky. Slabé je to aj filmovo, napriek skvelému obsadeniu  hlavných postáv - Sean Connery, Michael Caine (dvaja dobrodruhovia) & Christopher Plummer (spisovateľ Kipling).

Neviem, či na vnáranie sa do tajov a zaujímavostí technicko fyzikálnych zaujímavostí i podivuhodností je vhodná práve táto cestovateľská fantázia. Cestuje sa naprieč časom a je to jazda pre oko filmovo/vizuálneho nadšenca (filmárika/-ušky) "ako stvorená". Oko filmušky i filmárika teda neustále zvedavo obkukuje ústrednú chlapskú dvojicu a miestami sprievodný hlas z audio záznamu. Triky žiadne, čo je, spoločne s deklarovanými ultra low-budgetovými informáciami tvorcov, vlastne úplne logické. V tomto zmysle paradokumentu nakrútenému akoby v dogma štýle filmovo neupravovanej reality niet čo vytknúť. Ukázalo sa, že ak je scenár, čo má nejakú výpovedno/baviacu hodnotu, dá sa i bez načančaných kulís a xD trikov. Ostáva len čakať, čo na to diváci. Nuž teda ja Vám to poviem: čumel som jak puk, pičoval na buzerantskú show s dvomi chlapmi, kde bol ženský element riedky jak 42 hovno vysraté počas jednej noci. To bolo úvodných cca 40 minút. No potom sa čosi zlomilo - nie že by to prasklo, ale tak jakoby trochu luplo. Výhrady k minimálnemu vizuálnemu ženstvu ostali, ale ten prvok tam bol napokon prítomný zásadne, neviem, či som vôbec niečomu technickému porozumel, ale spomínali sa tam huby, tak tam som zase doma ja, taký dotyk známeho prostredia v babylonskom bludisku matfyzáckej mysle. Francúzsky záver ma dostal. Tagže zrátané, podčiarknuté - je to solídnych 60%.

Jeden z mála českých krimi filmov, ktorý má napätie, spád, humor aj spracovanie porovnateľné s kvalitnými obdobami súdobej západnej produkcie, navyše šikovne - krimi líniu nerušiaco - obohatené o nenápadne ukázane špecifiká života socializmu sovietskeho strihu. Opraty sa už uťahovali, no toto ešte u súdruhov prešlo. Odporúčam aj knyhu, v úvodných titulkoch označenú ako "detektivní fantasie", ktorá tvorí predlohu scenára filmu - "Série C-L" od Eduarda Fikera.

V rámci zakladania Slovenského štátu II (Slovenský štát I existoval z vôle a s požehnaním "veľkého" Adolfa v rokoch 1939-1945) sa otcovia zakladatelia uzniesli ustanoviť nejaké sviatky, na ktoré môže byť Slovač hrdá. I vznikol Deň Ústavy. Začiatok školského roku sa tak posunul na 2. septembra. Asi má nejaký zmysel oslavovať základný zákon štátu. Minimálne kvôli dňu pracovného voľna je to cool svátok. Aj keď taký akoby skôr pre právnikov. A aby sa priblížil ľudu, vznikol dokument o vzniku Ústavy. Vidieť prehliadku dobových politických pandrlákov, poniektorých z nich aj v aktuálnom outfite a výzore je ok. Hoci, s výnimkou bývalého prezidenta Gašpara, omieľajú rovnaké reči, miešané s všeobecnými dávno premletými frázami. Potom tu máme pokus o pátos, kedy sa (miestami aj v jazykoch národných menšín) citujú časti preambuly, čo slúži ako akési predely hovoriacich hláv. Čakal som naozajstné zákulisie vzniku tohto dokumentu, no nedozvedel som sa nič nové. Len, že Gašpar po odchode s prezidentského paláca zapustil šedivú bradu a ohákol sa zlatým príveskom. No ale to nebol ten hlavný dôvod sledovania tejto pozliepanej polopatetickej otravnosti, ktorej autori nemali ani len toľko chochmesu, aby výraznejšie spomenuli, či vyspovedali skutočného tatu Ústavy Slovenskej republiky - totiž Vladimíra z močiara.

Nič nemohli tvorcovia pokračovania slávneho predchodcu urobiť lepšie, ako v úvode doslova citovať hádam najslávnejšiu i najparodovanejšiu vraždu vo filme: totiž tú sprchovú zo slávneho Psycha. To, čo nasleduje po nej, varí síce z riedkej, zato však sýtofarebnej kašičky. Norman Bates sa vracia domov. Súd rozhodol, že po dlhoročnom pobyte v blázinci je zase v normále. Vďaka duševnej chorobe v čase vraždenia, nie je trestnoprávne zodpovedný, a tak podklady k Normanovmu prepusteniu vypracúva psychiater. Nie všetci sú z jeho návratu nadšení. Pár z nich, vedený pomstou, Normanovi návrat riadne "osladí", v snahe vyvolať u prepustenca opäť psychoticko-schizofrénno vraždiaci stav. Nuž, a ako to všetko dopadne, je celkom zábavné sledovať. Žiaden skvost to nie je. Zároveň nejde ani o lacnú prehru. Vzhľadom na vymedzenie sa k nedostižnej Hitchcockovej psycho jazde, ide o vcelku slušné pokračovanie.

Muži na čele s Noem, po odznení biblickej potopy nadobudli dojem, že im patrí archa. Tak vznikol patriarchát.  Opraty však v rukách tak celkom pevne samci nedržali, ženy im mocenské opraty vždy obratne narúšali. Rokmi nato v učených samčích hlavách sa zrodila čarodejníc a stríg teória, hoci racionalisti vedia, že je to len podmanivá rozprávačsky - symbolická pičózia.  Všeobecne sa ale tejto mystike medzi pospolitým ľudom uverilo a množstvo výnimočných dám, slečien, dievčat i starien potom na ohnivých hraniciach svoj život ukončilo. Pod popolom z upálenísk následne sadili sa duby, aby v ich koreňoch duch strigy zakliesnený nevystrkoval na žijúcich jedovaté zuby. Na tomto základe vznikla čarodejnícka rozprávka. A krásna Veronika Lakeová zaručuje, že aj vizuálne je to príjemná zábavka. Kedykoľvek si ju rád zopakujem, veď do podobnej čarodejnice sa i ja velice rád ždycky zamilujem. Ukázaný život v kúzlach a čaroch plieskal by jak dobrodružno-romantický bič, a mnoho mužov by si v takom spôsobe spolužitia slastne povzdychlo: I Married a Witch!

Propagácia krás anglického vidieka - múzeí, pamiatok, prírodných zaujímavostí - prostredníctvom karavanového výletu zamilovanej dvojice stredného veku. Popri obdivovaní pamiatok a múzeí, či vášnivom sexe v natriasajúcom sa karavane, umrie niekoľko ľudí. Vypečený párik ich z rôznych dôvodov nenechá na žive. V zásade ide o to, že zaľúbenci si chcú užiť očakávaný pokoj a pohodu.  Neznesú ale, ak im niečo alebo niekto dovolenkovú idylu narúša. Vnášanie otravnosti, pred ktorou dovolenkári utekajú do lona pokojného vidieka a prírody, je pre  nich jednoducho neprípustné. Veľa ľudí to pozná: Stres z práce a veľkomestského spôsobu života, pred ktorým mnoho ľudí uniká na dovolenkové destinácie, sa často modifikovane prenáša na očakávané miesta zenového pokoja a nerušenej meditatívnosti uprostred krásnej prírody. Vyskytuje sa v podobe podobne frustrovaných spoludovolenkujúcich. Uprostred sériového vraždenia však nezaháľa ani polícia - podarí sa jej zatknúť zlodejov sliepok, v podobe skupiny novovlnných (new age) hipíkov, ktorí sliepky ukradnú pre potreby zvieracej obete v rámci predvedenia akéhosi pohanského rituálu. Podarená alegória, neštítiaca sa krvavých scén, so skvelou pointou a rovnako skvelým soundtrackom.

Svadobný trapas - povedzme to nahlas - je úvodom k druhému prípadu advokátky U. A Kórejci, jak je dávno známe, sa v slzopudnej romantike nezaprú. Z nevesty počas obradu skĺznu šaty, čo vedie k rozzúreniu od nastávajúcej taty. Satisfakciu žiada od hotela, rovno miliardu, čo je mega vela. Ešče viacej sa v epizóde rozoberá povaha vzťahu snúbencov, ani nie tak v tom zmysle, či mali milencov. Ale či sa naozaj prv vskutku ľúbili, než vzájomne si "áno" vyslovili.  Hojne sa diel venuje aj prachom a majetku, čo nadšenie z prvej časti posunulo v hodnotení skôr kdesi k prostriedku. Interesantný záver prípadu dej zo sivého priemeru síce na chvíľu vytrhol, ale k vyššiemu než trojhviezdnemu hodnoteniu tentoraz nestrhol.

Rodové heslo šľachtického rodu z filmu hovorí o tom, že na to, aby si niekto skutočne užil výhru, musí najprv prehrať. Film je v tomto zmysle nenaplnený, pretože realizuje len porazeneckú polovicu hesla. Ide totiž o prehru všetkého: zábavy, humoru a aj filmu ako takého. Instantná "komédia" zložená zo súboru otrepaných kvázivtipných klišé. Zopár ako-tak vtipných replík tŕň z päty úbohosti nevtrhne. Viacej rozpisovať o hlúposti naozaj nemá zmysel.