ancientone

Sila Smršte spočíva vo vizuáli. Inšpirácia slovenskou maľbou aj horrorovými klasikami, ktorá dokáže výborne abstrahovať lokálne špecifiká a genius loci kúpeľov v Sliači. Martin Rau skvelo pracuje s plánmi obrazu - rozostrenými pozadiami a druhými plánmi, odkiaľ sa vynárajú postavy, motívy a alegórie o čosi funkčnejšie než v samotnom rozprávaní. Mysteriózna thrillerovosť sa dostáva až do roviny štrukturálneho filmu v momentoch, keď cez masívne zapršané sklá auta sledujeme rozpitú asfaltku a husté tatranské lesy. Smršť dokáže opakovane prekvapiť kompozíciou a riešeniami zobrazenia. A nejako mi to stačilo. Suchoňova noc čarodejníc tiež potešila.

Prvých 40minút Drží Glazer top koncept o budovaní blahobytu na utrpení druhých, čiže funkčne rozvíja a presahuje tému Holokaustu - robí z nej univerzálne podobenstvo. Čo sa mu však rozvíjať nedarí, je dramaturgia samotného filmu. Niekto sa tu príliš snaží byť Hannou Arendt a Michaelom Haneke zároveň... ale ten soundizajn (v kľúčových miestach zásadnejší, než samotný obraz)!

Treba uznať, že Franco mal v kontexte grindhousového/ euro-trash filmu mimoriadny cit pre filmovú formu. Diary of a Nympho je vďaka kamere Gérarda Brisseaua, úžasnému a jasne do popredia vytiahnutému neo-psychedleickému soundtracku a rozvoľnenej narácii naozajstné senzuálne kino, akýsi predvoj cinema of transgression. Grandrieux a Noé to musia milovať. Veľmi zaujímavý je priestor, ktorý uprostred "male-gaze" pohľadu dostávajú ženské postavy a načtávanie ich vnútorného sveta (v rámci euro-trash mantinelov).