Mánička

Tento film kovali v pekle. Spočiatku sledujeme psychologickú drámu o rozpadajúcom sa manželstve, ktorá prechádza do obojstranného šialenstva a posadnutia tým druhým. A “tým druhým” tu má svoje rôzne formy. Ako dej plynie, stáva sa to čoraz absurdnejším peklom aj pre samotného diváka. Z psycho-drámy sa vyvíja mysteriózny horor a akási zvrátená metafora túžob, vzťahov a sebadeštrukcie. A samozrejme - posadnutia. Postavy sa zakaždým chovajú akoby v opozícii toho, čo by ste v danej situácií očakávali, čím sa veci stávajú nepredvídateľnými. Atmosférou a stelesnenou monštrozitou to pripomína Cronenberga, avšak po predávkovaní steroidmi v poslednom štádiu smrteľného záchvatu. Herectvo je natoľko presvedčivé, že vám to utrpenie doslova lepí na myseľ, čo umocňuje “živá” kamera preostrujúca na výrazy postáv. Presvedčilo vás takéto odporúčanie? …avšak len na vlastnú zodpovednosť.

Ak Godard po zhliadnutí “Leto s Monikou” vybehol z kina a kričal “Bergman stvoril ženu!”, tu ma tá myšlienka prenasledovala ešte viac. I. B. stvoril filmové priekopníctvo skúmania ženského psyché v tých najintímnejších momentoch. Príbeh niekoľkých žien uprostred ich najzásadnejšieho bodu v živote - pôrodu. Sociálne zázemie, vzťahy a prístup k životu - i k tomu nadchádzajúcimu, je veľmi individuálny a taktiež rozprávaný bez zásterky. A v rozpoložení každej z nich dokáže byť vďaka režisérovi intenzívny aj pre mužov. Sú to momenty príchodu alebo zániku nového (dieťa) aj starého (život). Je to ženská intimita, ktorú muži “chápu”, ale jej “nerozumejú”. (“Harry. Je to ten najlepší muž na svete, ale týmto veciam nerozumie.”) Teda okrem Bergmana.

Ten "matrixovský" architekt akoby Nietzschemu z oka vypadol. "Čítal veľmi veľa kníh a tak sa z toho pomiatol". Je to ťažký a komplikovaný Mijazaki, ktorý tentokrát nie je až tak veľmi pre deti. A predsa áno. Melancholický tvorca farebných svetov nám servíruje azda sureálne vyobrazenie dospievania dieťaťa podnietené ťažkými životnými skúškami. Ale je tam toho viac a my môžeme len hádať. Vizuálne aj hudobne to človeku zmysly poteší, emočne a myšlienkovo potrápi. To, že sa hrá podľa autorových pravidiel, nikdy v jeho tvorbe neplatilo viac, ako tu. Človek si mnohokrát v živote volí alternatívu, ktorá je ťažšia a komplikovanejšia, no práve skúšky sú to, čo nás definuje. Je to tak nielen v prípade hlavnej postavy, ale aj v prípade nášho prijatia tohto filmu.