Sufferer

Hovorí si boh hromu, namiesto bumerangu si hádže s kladivom a sujetovo poletuje do kruhu, kto je to? Pravdaže (druhý) Thor. Ráta sa však aj odpoveď Marvel. Už to ani nie je o tom, že nedokážem mávnuť rukou nad prznením severskej mytológie, nie je ale predsa možné, aby bol hlavný hrdina (ale aj jeho frnda) najmenej zaujímavou postavou, aby mal vo filme lepšie momenty aj nepodstatný stážista, aby bol najsilnejší dramatický a emocionálny vrchol niekde uprostred a aby bola jedinou vecou, ktorú si budem aký-taký čas pamätať, záverečná grafika. Marvelovky sa holt začínajú podobať seriálu, ktorý pôjde dovtedy, kým mu diváci budú dávať svoje požehnanie (rozumej peniaze). A netreba ani chodiť ďaleko po príklady - tak v čase, ako aj priestore - než vám dopne, že to neveští nič dobrého.

Keď som podopieral hlavu v laviciach gymnázia, v kinách frčal Gympl. Teraz ako študent ťahám nohy po akademickej pôde a, tipujete správne, Kolman a Kocourek takisto. Nedá mi preto nepridať filmu malé (bezvýznamné) plus. Nanešťastie je len defilé epizódok a scén, v ktorých by ste naratív sotva hľadali lupou, začo mu, naopak, musím body strhnúť. Pravda, v niektorých sa podarí ilustrovať alebo podarene obtrieť hubu o situácie v živote vysokoškoláka, na jednu takú scénu však pripadajú dve nemastné-neslané. Pokope to drží a vďaka príjemnej minutáži aj odsýpa kvôli hercom, na ktorých vás vyložene neseria čumieť, čo je pri filme, na začiatku ktorého po plátne zo zvyku, ale márne očami hľadáte titulky, docela úspech. (Kino)

Čakať týždne na film a zažiť sklamanie - úzus na porazenie. Prísť k výbornému filmu ako slepé kura k zrnu - na nezaplatenie. Hneď z kraja treba poznamenať, že atraktivita námetu nie je najsilnejším prvkom The Spectacular Now. Začína a približne aj končí v rovnakých bodoch ako mraky podobne ladených snímok. A žiadny prelom medzi tým - či už dejový, alebo naratívny. Ponsoldt smeruje všetku pozornosť na hlavné postavy, hlavne Suttera, maturujúceho mladíka, ktorý, ako to už veľakrát býva, nevie čo so životom. A síce ich necháva prechádzať labyrintom konvenčných problémov (zapálené lýtka, neúplná rodina, nejasná vízia budúcnosti), vodí hercov tak nakrátko a pritom tak nenásilne, až si človek skrátka s potmehúdskym úsmevom musí povedať “sakra, to predsa nemôže byť hrané!“ Azda najlepšie to z môjho pohľadu odráža dvaapolminútový záber po plese. Niekedy to proste bohato stačí.

Čo majú spoločné Harry Potter a Richard Curtis? Ovládajú odzbrojujúce kúzlo. Už od samého začiatku mi chodilo po jazyku toľko slov, až som mal chuť si sadnúť na dúhu a napísať báseň. Richie je však huncút. Najprv ma pohladil romantikou po tvári, popritom zľahka natrhol bránicu, aby mi nakoniec nahnal slzy do očí a spravil tak zo mňa po sčernaní obrazovky nemé dieťa, ktoré sa zmôže maximálne tak na strohé fuckin' perfect.

Opakovaný vtip (dvojzmysly, skomolenie mena, kadiaci holub, opletačky okolo nevery...) prestáva byť vtipom. Platilo to včera, platí dnes a platiť bude aj zajtra. A bez trošky vtipu vám v zime zákonite musí vykvitnúť letná komédia, ktorú by lekárne mohli pokojne predávať ako preháňadlo, ak by sa po troškách dala zabaliť do fľaštičiek. Prečo potom nesiaham po najnižšom hodnotení? Odpoveďou mi budiž Lucie “dal by som si povedať“ Vondráčková.

Remake od A po Z. V tom zlom slova zmysle. Ani De Palma nemal v rukách moment prekvapenia, a predsa zvládol do diváka behom čakania na finále zasiať nepokoj. Kimberly Peirce síce Carrie učesala do modernej podoby, vyše hodinu sa však jej film tvári ako tínedžerská komédia o škaredom káčatku, ktoré by ste na ples rozhodne vziať chceli, ba ešte cestou domov s potešením vyprášili na zadnom sedadle. A to je zle.

Film má podobne ako politická, športová alebo iná kultúrna oblasť svojich hrdinov, na ktorých sa zrak ľudí z každého kútu sveta upiera ako na sochy bohov starých gréckych báji. Medzi nich celkom isto patrí aj novozélandský režisér Peter Jackson. Nekorunovaný kráľ dobrodružnej fantasy nám po roku takmer na deň presne predstavuje druhý diel trilógie Hobit, chronologicky predchádzajúcej legendárnemu dobrodružstvu Pána prsteňov. Vlaňajšia Neočakávaná cesta však snílkom priniesla isté vytriezvenie. Nik skrátka nenamaľuje svoju Monu Lisu dvakrát. Za pokus to ale stojí. ___ Najmohutnejší nostalgický záchvev máme za sebou, nejedného diváka ale zrejme aj tentoraz uspokojí už len samotný fakt, že sa znovu raz ocitá v milovanej Stredozemi. A vlastne mu ani nemusí záležať na tom, čo sa na pozadí malebných kulís odohráva. Na to však snímka nespolieha. Obratne lavíruje medzi ctením si a zachovaním rozprávkového rázu predlohy a snahou o prepojenie so slávnejším bratom začlenením dejových vsuviek (Gandalfova rovina), predlohe (Legolas) a univerzu (Tauriel) nepoznaných postáv, ako aj používaním známych hudobných motívov. Len tak, ako by prechod z literárneho na audiovizuálne dielo s vyššími ambíciami bola brnkačka. ___ Liezlo vám minule reťazenie príhod hore krkom? Obrňte sa pre istotu nervami z mithrilu. Lineárne putovanie z epizódy A k epizóde B ale nehrozí ani náhodou. Peter Jackson nezostáva svojej povesti suverénneho narátora s priam hmatateľným entuziazmom nič dlžný. Vylepšuje motivácie, prehlbuje konflikty, čoraz intenzívnejšie priťahuje na scénu všadeprítomné zlo a nové postavy usádza do rozbehnutého deja ako riť na šerbeľ. Niektoré sa možno na plátne veľmi neohrejú, zato sú do nohy zaujímavé a vedia pekne zahýbať s dejom. Popravde sa mi po mysli túlala myšlienka, či náhodou nesledujem zápas Barcelony. Či už im fandíte, alebo nie, musíte pripustiť, že to kvantum nahrávok je súčasťou pragmatickej hry, na ktorú sa navyše strašne dobre pozerá. ___ Smaugova pustatina vás ani na okamih nedotlačí k pocitu, že sa zbytočne chodí okolo horúcej kaše. V prvom rade preto, že na oháňanie sa mečmi či strieľanie z luku nemusíte vyčkávať tak dlho. Akčné momenty však neplnia len úlohu atrakcie, predstavujúcu priestor pre uspokojenie chúťok predviesť typické kamerové oblety, napomáhajú väčšmi prekresliť charaktery. Za všetkých spomeňme Bilba. Je to práve on, kedysi vo svojej útulnej nore pri krbe vysedávajúci hobit, čakajúci na piskot čajníka, kto celú kompániu dostáva z prekérnych situácii. Postupne tak "rejža" pokračuje vo vyzbrojovaní našich hrdinov vierohodnými rysmi, pričom ich čím ďalej, tým viac vykresľuje ako jednoliaty celok. ___ Ako by povedali v teleshopingu - to ale nie je všetko! Druhý Hobit utvrdzuje v domnení, že ani v prípade tejto trilógie nebudú predĺžené verzie z hľadiska vývoja postáv bezúčelné. Kto videl rozšírenú Neočakávanú cestu, určite zaregistroval Kiliho poškuľovanie očkom po špicatých ušiach v Roklinke. Jeho hrkútanie s krásnou Tauriel je čarovnou ouvertúrou obnovenia starého priateľstva medzi dvoma rodmi. V tomto ohľade ešte viac funguje najstrhujúcejšia pasáž na sudoch, kde spoločne bojujú v duchu hesla "nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ". Detto na začiatku Beorn. ___ A tie nápady! Smaugova pustatina takmer po celú dobu pôsobí, ako by ich továreň na sny držala v špajze celý rok pod zámkom. Alebo patrí Peter Jackson medzi tých bystrejších, ktorých napadlo hľadať kľúč pod rohožkou? Ktovie. Naďalej platí, že práve jeho tvorcovská invencia, estetika a cit pre vymodelovanie scény dávajú filmu kyslík. Drak Smaug (ale aj ostatné stvorenia) vyzerá v jeho pojatí neskutočne skutočný a Benedict Cumberbatch mu svojim hlasom pod digitálne šupiny dodáva patričnú dávku intelektu i démonickosti. Atmosféra celkovo nabrala na temnosti, šíriacej sa z mrazivo schátralého Dol Guldur. ___ V podstate mám iba dve zásadné pripomienky. Za prvé sa Jackson a spol. nedokázali popasovať s tak často spomínanou problematikou strednej časti. Sakramentsky bije do očí, ako pripravuje priestor budúcim udalostiam, čomu absencia rozuzlenia len nasadzuje korunu. Tou druhou, a podotýkam rýdzo osobnou, je nedostatok okamihov, ktoré by pošteklili moje slzné kanáliky. Za emócie by som totiž vraždil, ba dokonca obetoval všetko zlato Ereboru. ___ Kým LOTRa považujem za trojdielny master-puzzle-piece, v ktorom si každé písmeno predlohy našlo správne miesto a v predĺžených verziách zapadalo do celku na chlp presne, Smaugova pustatina mi pripomína prostrednú časť trojstranovej krížovky. V nej totiž nemusíte mať vyplnené všetky riadky ani stĺpce, a predsa sa môžete dopracovať k riešeniu. Nevyplnené políčka v tomto prípade nepredstavujú ani tak nedostatky snímky, ako prehnané očakávania, ktoré nie je v jej silách splniť. Kto teda vsádzal na druhé Prstene "se vším všudy", drží v rukách čierneho Petra. [Kino 3D i 2D]

Je absolútne jedno, či vidím pohár napol plný, alebo napol prázdny. Nič to nemení na tom, že Hours je iba priemerný film. Čarom nechceného som sa však bezvýhradne ponoril do príbehu a nechal plynúť jedny z posledných filmových chvíľ modrookého sympaťáka. Paul, odpočívaj v pokoji.

Pokiaľ vnímame Elysium iba ako relaxačný akčňák, ktorý zaženie zlú náladu zo sychravého počasia, tak je všetko v poriadku. V akomkoľvek inom pohľade tento film neobstojí až tak dobre. Zákonitosťami sveta sme oboznámení dostatočne, väčší presah než varovný prst nad sebadeštruktívnym smerovaním planéty však degraduje až príliš priamočiary ťah na stanicu zasľúbenú či zakopnutia v logike a príležitosť prebudiť city hlavne Max, hlavný hrdina snímky, ktorý bezmála po celý čas sebecký kope sám za seba, a tým pádom sa je na neho naviazať veľmi ťažké. V konečnom dôsledku ale prevláda spokojnosť, ktorá moje hodnotenie dohnala na štvorku.

Vo všeobecnosti sa na Nástroje smrteľníkov nepozerá vôbec špatne. V prvej polovice si vskutku rezko vykračuje a šikovne obchádza väčšie mláky s nelogickým konaním postáv i klišé a výrazné spojitosti s Twilightom. Akonáhle sa preklopí do polovice druhej, problémy scenáristickej zlátaniny i ľahko predvídateľných zvratov dramaticky vyplávajú na povrch. Lenže, svetu div sa, ono to stále ako-tak drží pohromade. Keby minúta nestriedala minútu tak svižne, zostal by som na dvoch, tak sú to chabé tri.