Sufferer

Error! Nolan connection not found. Priznám sa, že som film pasoval za tichého čierneho koňa. Stodvadsať minút. Toľko stačilo, aby prebehol k sklamaniam roka. Prinútil ma však urputne rozmýšľať – osminu sekundy, aby som bol presný – či je rafinovane blbý alebo len nudný. Výsledok? Neskonalo nudný, lenže tým blbým spôsobom, kde najväčšiu neplechu nerobí slimačie tempo, ktorým necháva Pfister udalosti plynúť, ale nerozhodnosť determinovať hereckú entitu v navrhnutom algoritme, skrz ktorú komunikovať s divákom, a absencia údernosti scén, ich rytmického a logického nadväzovania či veľavýznamnosti detailov atraktívnej témy, vďaka ktorým nebude konečná destinácia Transcendencie ríša spomienok, ale zabudnutia.

„Dentists love this kick.“ Ľahko prehliadnuteľný film pre fanúšikov zmiešaných bojových umení (Krzysztof Soszynski, teammates Lyoto “karate style“ Machida a Anderson Silva či rozhodca Yves Lavigne), ktorým si, paradoxne, najlepšie skrátite voľné chvíle, ak sa vaše poznatky o tomto športe blížia k nule a v hlave máte príjemné meditačné prázdno. Obzvlášť to mi pomohlo vyhrať moju vlastnú súkromnú vojnu so scenárom, ktorý otravne dodržiava žánrovú disciplínu a postupuje podľa schémy dostávajúcej sa do kontaktu s realitou len výnimočne. A to je zle obsadený, nevýrazný hrdina len vrcholom ľadovca.

Ale s odretými ušami. Nepodliehalo utajeniu, že sa Gareth Evans v pokračovaní akčnej senzácie posledných rokov rozparádi ešte o niečo viac. Zásobovanie filmových márnic je holt klinec, ktorý vie buchnúť po hlavičke. Okrem dych kradnúcich akčných scén (kinetická kamera, zdržanlivý strih, rytmická hudba) tentoraz oslovuje diváka aj avizovaným povolením zipsu na ústach svojich postáv, vybavením ich vierohodnými rysmi a funkciou v narácii hmatateľného príbehu, chápajúc vzťah akcie a vývoja postáv i deja v zmysle kontinua, nie ako lineárny, respektíve arkádový model. Hoc, celkom jasne a ľahko pochopiteľne, akčné scény forsíruje. S otváraním šampanského by som ale ešte počkal, pretože namiesto pocitu rastúceho odporu voči blížiacemu sa koncu som sa skôr cítil ako mravec pod čoraz väčším nákladom.

Žeby konečne dobrý slovenský film? Ale prdľajs! Nechali ste sa opiť atraktivitou námetu, ukážkovým načasovaním, štylizáciou a sugestívnym formálnym uchopením, ktoré sa v našich zemepisných šírkach len tak nevidí. Bohužiaľ je samoúčelné a k politickému thrilleru (ktorý to pri každej možnej príležitosti zahráva do komediálneho autu) pasuje asi ako ponožky v sandáloch. Sto minút kinetických hrátok bez sujetového naplnenia, nadväznosti scén, významovej komplexnosti a jednoznačnejšieho ukotvenia v slovenskom prostredí. Ísť na to do kina, v polke by ma svrbela prdel.

Pravdupovediac som už prestal pokladať za reálne, že Marvel raz upustí od osvedčeného šeja-hoja konceptu. Kardinálny omyl! Druhý Kap je viac politickým thrillerom než komiksovým filmom, ktorý namiesto popcornovej akcie tlačí dopredu psychologický background postáv, pnutie medzi nimi a rozpínanie univerza. Druhú fázu pozdvihuje prakticky na každom fronte – zaľudnením zaujímavými postavičkami, príjemne surovou akciou, hudobným podfarbením či prítomným pocitom, že v stávke je naozaj veľa. (Kino)

Diela výnimočných, respektíve výrazných tvorcov odjakživa rozdeľovali divácku obec. V repertoári takmer každého sa navyše nájde titul, ktorý zostane nepochopený. Obdobným prešľapom, ba dokonca nepodarkom nazývaný Noe nemusí každému divákovi dovoliť preniknúť k pravej podstate prezentovaných myšlienok a odplávať tak k prípadom, kedy sa osobitý tvorca nechal zlákať Sauronovým okom hollywoodskych peňazí. Darren Aronofsky však dostal obecne známy biblický príbeh medzi svoje kladivo a kovadlinu štúdia – povedal by som – soderberghovským spôsobom. Opulentné obrazy (naloďovanie, bitka o miesto na arche) len podopierajú sériu komorných scén, ktoré reflektujú jasne rozpoznateľný rukopis tvorcu hlbšie a hlbšie sa ponárajúceho do psychiky postáv. A až sa film preklopí do poslednej tretiny, kde sa rozhoduje o osude ľudstva, režisér zaplaví plátno klaustrofóbnou atmosférou, kde kamera ešte v tesnejšej blízkosti obopína postavy. Clint Mansell a Kronos Quartet tentoraz nedodali hudobný motív prenasledujúci človeka ešte dlhé hodiny, keď sa ale rozozvučia inštrumentálky, skvelo dolaďuje významovo bohatý film. (Kino)

Spočiatku som chcel iba nakuknúť cez kľúčovú dierku, neskôr pootvoriť dvere a vidieť viac, až som nakoniec – s prísľubom “Its gonna be legen... wait for it... dary“ – prepadol cez prah, odkiaľ už nebolo cesty späť. Ako pribúdali série, kopili sa epizódy, pri ktorých sa človeku razom zdá byť dvadsať minút akosi dlhších či menej úsmevných, než svojho času bývalo zvykom. Túžba vedieť, ako sa to ďalej vyvinie, ako (prepánakráľa už konečne) Ted spoznal svoju milovanú alebo ako to nakoniec skončí, však bola väčšia. A práve spomínané nutkanie poznať odpovede na otázky pre mňa predstavuje najdôležitejšie merítko kvality seriálu. Táto parta mi už teraz chýba.

Kto si a čo si spravil so starým Benom? Otravným, často neznesiteľne prehrávajúcim hercom, ktorého šanca naplniť chladné, bezpochyby nádherné lokácie jednoduchým príbehom a dať im iskru spred i spoza kamery bola menšia než pravdepodobnosť, že ja zájdem s himalájskym Yetim na pivo.

Dnes to vidím na dve možnosti, ako sa môže film s obstarožnými pánmi na hereckej listine vyvrbiť. Buď vás prinúti neveriacky krútiť hlavou, kde to, preboha živého, zase vliezli, a želať im dôstojné zavesenie hereckých rukavíc na klinec, alebo vás upevní v domnení, že hodiť uterák do filmového ringu by bola naozaj škoda. A veruže by bola, pretože Grudge Match je možno stále o tom istom, možno si naňho spomeniete iba vtedy, keď zbadáte Chaela Sonnena v octagone (resp. na komentátorskej stoličke s mikrofónom v ruke), a možno je to iba jednorazová “na viac než tri hviezdy to nemá“ prdel, stále však prdel, ktorá sa na nič iné ani nehrá a ktorú si perepuťa na čele s prešedivelými borcami vychutnáva plnými dúškami.

Spočiatku som mal v pláne nadeliť filmu vyššie hodnotenie a režisérovi adresovať slová chvály väčšieho kalibru. Človek mieni, stav mysle mení. Mozgu skrátka neporučíš. Raz keď sa (reflexívne) dovoláva relaxačného akčného výplachu, navrstvený príbeh s naskrutkovanými postavami, ktoré nie sú prázdne siluety obkreslené na chodník, mu proste neurobia zadosť. Strašne divne sa to píše, ale nový RoboCop si aj napriek všetkému vo svete, kde jestvuje originál, svoju existenciu v pohode obháji. (Kino)