Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Komédia
  • Akčný
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (202)

plagát

Rýchlo a zbesilo 9 (2021) 

Kinematografia je biznis, zábava a umenie. Presne v tomto poradí. V zásade tiež platí, že kvalitná komercia je lepšia ako nekvalitný pokus o umenie. Filmová séria Rýchlo a zbesilo nikdy nelanárila na kultúrny zážitok pre náročných či dobrodružstvo myslenia, predovšetkým bežným konzumentom hodnotiacich na jednoduchej stupnici “páči-nepáči“ pomáhala v komfortnej zóne oddychu a zábavy zabudnúť na všednosť a starosti bežného života. Jej deviate pokračovanie v plnej paráde ukazuje, akým luxusom z minulosti bolo spoliehať sa na to, že kyvadlo medzi pocitom podrobenia spred rokov a bohapustým plytvaním času zastane aspoň niekde uprostred. Štipnite ma, prosím, do ramena, pretože nedokážem uveriť tomu, ako sa zo stálice popcornovej zábavy stala iba špongia, ktorá v rámci štúdiového systému postupne absorbovala všetky neduhy komerčne hnaného projektu natoľko, až sa mi herbár nostalgických spomienok neodlúčiteľne spätý s počiatkami mladíckej fascinácie filmom rozpadol takmer na prach. Nech už sa sága rýchlej a zbesilej rodiny uzavrie akokoľvek, budem určite pri tom, natešenie by som viac musel už len predstierať.

plagát

Liga spravedlnosti Zacka Snydera (2021) 

Kým jedna časť publika už len pri pomyslení na vydupaný zostrih kričala aleluja, iná sa začala prežehnávať, aby známe príslovie o opakovanom vstúpení do tej istej rieky nenadobudlo úplne nový význam. Výsledok? O poznanie lepší film, kvôli ktorému už nikto z kompetentných nemusí klopiť zrak do zeme a uhýbať pohľadom pred širokou diváckou obcou. Osobne mi na poli komiksového filmu vždy viac imponovala všadeprítomná temnota ako akýsi ustanovujúci prvok pre možnosť naplno využiť superhrdinskú tematiku aj ďaleko nad rámec univerzálneho boja dobra so zlom. Natíska sa otázka, či bez takého uchopenia jednotlivých figúr v ich typickom prostredí, ktoré tu zákonite ustupuje potrebám zgrupovať ich pod jeden (kolovrátkový) dejový oblúk, nenaráža Snyderov (dávno neaktualizovaný) modus operandi na vlastné limity. Okolo Ligy spravodlivosti sa zrúcali takmer všetky istoty, o ktoré by sa tak rada duchovne oprela a ktoré naopak konkurencia poctivým plánovaním po celý čas prepožičiava svojim premenným na režisérskej stoličke. Vízia bola jasná a neodškriepiteľne svojská, vďaka dobovému navyknutiu na poľudštenie ale v predigitalizovanom priestore vlastného sveta nevyvoláva asociácie na svet reálny a u kdekoho dnes už len tak ľahko neobstojí pri manipulovaní na racionálnej ani emocionálnej úrovni. Z tohto pohľadu by bolo možno pohodlné tento v zásade ničím nepodnetný počin plný prežitých manier režiséra zavrhnúť, realita je však taká, že bolo pre mňa stále zábavné sledovať, ako dokáže jeho štvorhodinový precedens bez väčších problémov prežívať na základe sluchových a estetických vnemov, keď má elementárne požiadavky na súčasný crossover zmysluplne usporiadané do kompaktného celku. Slabšie štyri.

plagát

Hra o trůny (2011) (seriál) 

Odvšadiaľ sa ozývajúce výkriky o dokonalosti sa postupne ukázali byť unáhlené. Cez všetky univerzálne akceptované i rýdzo subjektívne výčitky ale nakoniec nevidím dôvod, prečo prskať oheň a síru, uviaznuť v hlbokom snehu prázdneho mudrovania nad “čo by bolo, keby...“ a tým pádom figovým listom zakrývať aspekty, ktorými si Hra o tróny šmahom ruky nárokovala status kultu. Takže, fakty na stôl. História sa jedného dňa prestane pýtať výhradne na úpravy a neskorší odklon vo vzťahu ku knižnej predlohe a len útržkovito si bude pamätať, ako tvorcovia začali reagovať na požiadavky fanúšikov ako kurtizány a prispôsobovať sa im. Nezmazateľným atramentom popísané stránky dejín nám budú pripomínať, že po dlhom tichu od Pána prsteňov prišlo hlasné zatrúbenie na žánrový roh, ktoré sa svojou unikátnosťou okamžite vyhlo akémukoľvek porovnávaniu. Široko rozkošatený príbeh seriálu podmanivo vťahuje do fiktívneho sveta zasadenom v stredovekých kulisách, kde žánrové konvencie a ich variácie končia v mlynčeku na mäso a divácke očakávania a emocionálne zainteresovanie pre postavy pod neľútostnou sekerou scenáristického kata. Organizácia diania nikdy nedovolí stratiť sa v prepletených dejových líniách a divákovu sústredenosť odmeňuje vrstevnatosťou, v ktorej dokáže stále nachádzať nové a nové významy, súvislosti alebo poetickú symboliku. Pohŕdanie zabehnutými stereotypmi korunuje predovšetkým uchopenie nosných postáv na viacerých významových úrovniach. Vo farebnosti svojich charakterov sú vždy ľudské, komplexne kreované vonkajšou i vnútornou charakteristikou. Často sú im vštepované vlastnosti na základe príslušnosti k rodu, skupine alebo prostrediu, ktoré sebe vlastným spôsobom uplatňujú vo vzťahoch, zdolávaní prekážok a dosahovaní osobných alebo spoločných cieľov, pritom nepretržite prechádzajú premenami a vývojom. Nech už vzbudzujú pozitívne alebo negatívne emócie a nech už sú ich rozhodnutia akékoľvek, vždy chápeme ich pohnútky a zámer. K životu ich privádzajú typologicky presne obsadení herci, ktorí svojou mimikou, gestami a pohľadmi aj slovným výmenám bez rinčania mečov dotvárajú nemú syntax a scény rezonujúce emóciami a napätím tak horúcim železom vypaľujú do mozgu. Napokon, k zažitým konvenciám sa vyobrazením a uplatnením silných ženských charakterov v “mužskom“ svete postavil chrbtom aj bez toho, aby pokľakol a sklonil sa pred čižmou chorej ideológie. Aby som uzavrel – Hra o tróny nie je prvým ani posledným televíznym projektom, ktorý svoje ťaženie na malých obrazovkách nezavŕšil v nastolených medziach kvality. Ani rýchlo odcválaný a miestami až prachbiedne napísaný záver mi ale nezabráni, aby som pred zrakmi starých i nových bohov seriál ako celok spätne docenil ako kultúrno-spoločenskú udalosť dekády. ___ Obľúbené postavy: Ned Stark, Jon Snow, Theon Greyjoy

plagát

Avengers: Endgame (2019) 

Marvel pomaly ako kvapkajúca voda kryštalizoval úroveň vydavateľstva, ktoré svojich hrdinov z komiksových zošitov postavilo na piedestál filmovej popkultúry. Súčasne zmenil povahu kinematografie seriálovým prístupom, kde uchopenie postáv, rozličných podružných motívov a žánrová rozmanitosť jednotlivých filmov simuluje osvieženie v prepojenom vesmíre. Zakaždým z toho vzišlo maximálne zrozumiteľné a univerzálne prístupné rozptýlenie pre široké publikum, ktoré neurazí ani náročnejšieho diváka s osobitými preferenciami. Napriek tomu sa vôbec necítim previnilo, ak Marvel Cinematic Universe prirovnám k rozhadzovaniu cukríkov z koča. Vybudoval komerčne úspešný model, ale nenabral odvahu experimentovať a zastropoval štandardy. Oslovil masy, ale rezignoval na spoločenský presah. Nutne nepožadujem, aby popcornová zábava na mňa kládla intelektuálne nároky, avšak v ošúpanej podstate imanentne prítomná vysoká miera repetitívnosti (motív záchrany sveta a nafukovanie jeho rozmerov), mechanická predvídateľnosť, odďaľovanie potešenia z vyvrcholenia a endemické problémy týkajúce sa hudobného podfarbenia či nevýrazného záporáka (s výnimkou Thanosa, ktorý má obhájiteľné motivácie a široké emočné rozpätie) vo mne v určitom bode už prestala podnecovať hlbšiu angažovanosť. Za iných okolností by som takto kauzálne kostrbatý a krehký príbeh ako rozmáčaný keks v káve pravdepodobne rozniesol v zuboch, Avengers: Endgame však oslobodzujúcim spôsobom napĺňa prísľub o konci, ktorý je súčasťou uznania hodnej cesty. Vzhľadom na seriálovú povahu vyprávania neupúšťa od požiadaviek na výstavbu filmového diela a osudy postáv nepochováva pod digitálnymi vrstvami rýchlo pominuteľného potešenia. Namiesto toho príjemne spomalí, obtiahne a vytieňuje ich filmárskou ceruzkou, v čiastkových príbehoch sa oblúkom vráti a zaspomína na udalosti minulé, aby v záverečnej konfrontácii a epilógu vybičoval emócie na maximum. Úprimne chápem, prečo davy divákov doslova rozložil na atómy, no závidím každému, kto v ňom vidí niečo viac, než super crowd-pleaser.

plagát

Král psanec (2018) 

Poznáte to. Vysolíte nekresťanské peniaze za vstupenky, zapustíte korene pri čakaní na menšie občerstvenie a pri zatmení kinosály odriekate modlitbu, aby tie najnekultúrnejšie indivíduá sedeli čo možno najďalej od vás. Nejaký nadšenec môže zdvihnúť ruku a s penou na ústach a krvavými očami zahlásiť, že atmosféra kina a vôňa pukancov má nezameniteľné čaro. Nejde nesúhlasiť. Háčik je v tom, že zážitok sa v deväť z desiatich prípadov rozplynie ako prd vo vetre kvôli spotrebnej povahe samotných filmov. Hollywood pohltila komercia a rezignoval na invenciu, našťastie VOD platformy ako Netflix vložili nohu do dverí. Samozrejme, nie sú konečnou odpoveďou na skresávanie originálnych a odvážnych projektov. Nebude však náhoda, že zvučné a perspektívne mená kinematografie začali húfne gravitovať k streamovacím službám, ktoré im poskytujú kreatívnu slobodu, čas a predovšetkým finančné zastrešenie na realizovanie ich vízii. Spočiatku sme si výhody toho ohmatávali iba v podobe seriálov, ktoré nás navyše začali rozmaznávať možnosťou zhliadnuť celé sezóny na jeden záťah. Postupne ale prišli solídne filmové počiny, ktoré by z rôznych dôvodov v štúdiovom prostredí zrejme nikdy nemali šancu. Kvalitné filmy si zaslúžia veľké plátno, najprv však musia vzniknúť. Schválne, koľko historických filmov z obdobia stredoveku sa v posledných rokoch objavilo v ponuke kín? Presne tak, ruka nešikovného drevorubača bude stačiť. Outlaw King mal v prvom pláne zjavne vyššie ambície a za predpokladu väčšej časovej plochy ich eventuálne mohol aj naplniť, v mnohých ohľadoch ale zostane neprávom naťahovaný na škripec porovnávaním so Statočným srdcom (Robert Bruce je svojim postavením či morálnymi škvrnami odlišným typom hrdinu než archetypálny William Wallace, výprava a uchopenie udalostí sa drží historickej vernosti a zobrazenie násilia vo vojnovej vrave sa neopiera o epické rozmery, ale servíruje surovú stiesnenosť) a zaškatuľkovaný na základe slepo prevzatých názorov, že Netflix je len odkladiskom filmov pochybných kvalít. Možno za mňa hovorí čoraz väčšia inklinácia ku konzumovaniu audiovizuálneho obsahu z pohodlia domova, možno abstinenčné príznaky z nedostatku žánrovej diverzity a/alebo únava z pustošenia komiksovkami, nič to nemení na tom, že Outlaw King ma aj pri druhom zhliadnutí naplnil pocitom dobre stráveného času. Nech (o)žije rozmanitosť kinematografie.

plagát

Piráti Karibiku (1999) (seriál) 

Ako malý chlapec som ten seriál zbožňoval. Dlhé hodiny som strávil na koberci detskej izby skladaním lodiek z lega, hral sa na pirátov a popritom si pod nosom pohmkával chytľavé a dodnes nezabudnuteľné melódie Paola Buonvina. Štvordielna miniséria od tvorcu Fanthagiro vždy kotvila na periférii diváckeho záujmu a dnes (po dvadsiatich rokoch od uvedenia na obrazovky) vo svetle rozmachu televíznej produkcie, ktorá nepretržite posúva svoj kvalitatívny strop a stiera hranice medzi seriálovou a filmovou tvorbou, prirodzene naberá vodu a stráca svoju relevantnosť ešte o čosi viac. Napriek tomu som sa pri repríze chytil na udičku dávno vzbudenej emócie, vďaka ktorej budú mať Caraibi v mojej truhlici detstva vždy svoje pevné miesto. Podobné tomu, ako obnosený kus zo šatníka, ku ktorému máte natoľko silnú citovú väzbu, že ho za žiadnych okolností nechcete vyhodiť.

plagát

Aquaman (2018) 

Podarilo sa. Aquaman po fiasku menom Liga spravodlivosti navracia do DC univerza trochu dôstojnosti a zároveň je po sedmičke Rýchlo a zbesilo definitívnou bodkou za diskusiou o tom, či krstný otec hororovej moderny remeselne utiahne aj veľkorozpočtové projekty iných žánrov. V žiadnom prípade nemám v úmysle do zľahčujúcich úvodzoviek zarámovať skutočnosť, že Aquaman je nízko visiace ovocie s prioritnou ambíciou sprostredkovať relaxačnú zábavu. James Wan sa ani nepokúša premeniť vodu na víno. Sólovku podržtašky ikon komiksu učesal do podoby, na ktorej je fascinujúce predovšetkým to, ako po celý čas vyvoláva silný dojem estetického ozvláštnenia bez toho, aby sa vykyvovala z pántov schematického žánrového filmu. Čo do nápaditosti pri zobrazení predkladaného sveta a prevedenia atrakcii suverénne hodená rukavica Marvelu a po strašne dlhej dobe spracovanie komiksového filmu, ktoré som si divácky skutočne užil.

plagát

Predátor: Evolúcia (2018) 

Na začiatku som nemal konkrétne očakávania a na konci som nedospel k duševnému stavu panny po hromadnom znásilnení, počas sledovania som ale nedokázal nájsť spôsob, ako pristúpiť k filmu, ktorý z ikonického vesmírneho lovca robí užvanenú a zameniteľnú výplň medzi reklamami v televízii. Shane Black si pri hľadaní zašlého scenáristického kumštu v muničnom sklade svieti so zápalkami a ide na doraz možností s jeho prístupom vyprávania, ktorý sa dlhodobo opiera o nadmerné užitie reči. Vysvetlenie príbehového pozadia podáva na zlatom podnose, mytológiu rozvíja čudesným smerom, svoje švihnuté postavy bez motivácii neraz necháva pobehovať ako bezhlavé kurčatá a s úškrnom pohana znesvätenie klasiky završuje vykastrovaním atmosféry a napätia z jej genetického vybavenia. Vidíte za tým poctu béčkovým filmom? Spamätajte sa. Najsmutnejšie na tom celom je, že prvý Votrelec vs. Predátor ma bavil ďaleko, ale ďaleko viac.

plagát

Jigsaw (2017) 

Rozumbrady vám dnes budú vravieť, že za prvou časťou skladačky mal niekto urobiť hrubú čiaru. Nesúhlasím, ale iba čiastočne. Boli to totiž pokračovania, ktoré do širokého povedomia zafixovali antagonistu menom Jigsaw a v mnohých ohľadoch (ikonická bábika, prasacia maska a kostým, kazeta, puzzle z ľudskej kože, hudobný motív a finálny zvrat či frázy ako “I want to play a game“, “Live or die, make your choice“ a “Game over“) prehĺbili rozpoznateľnosť značky od iných. Tie isté pokračovania rovnakú značku a prvotný nápad hodný veľkého uznania ale postupne degradovali na tretiu cenovú skupinu. A Jigsaw je toho bohapustou pripomienkou. Človek by si myslel, že bratia Spierigovci naučia starého psa novým kúskom, ovšem kameňom úrazu je nespochybniteľne chabý scenár. Už klasický zvrat v závere síce neutralizuje niektoré logické lapsusy a dá prítomnosti postáv i ich konaniu aké-také opodstatnenie, to naháňanie vlastného chvosta a ustavičné prepisovanie fabule je po sedemročnej odmlke už ale ťažko stráviteľné. Sklamanie. O to viac, aké guilty pleasure pre mňa Saw kedysi bolo.

plagát

Liga spravedlnosti (2017) 

Komiksový film ako žáner bez pochýb ešte na veľkom plátne neukázal svoj maximálny potenciál, momentum už je ale dávno preč. Aspoň pre mňa určite. Rovnako sa vytratil aj smäd po príbehoch okostýmovaných hrdinov, špeciálne tých zosieťovaných do seriálovej podoby. Skrátka a dobre, rezignoval som hľadať pozitíva tam, kde je normou zotrvačnosť a kde sa inovatívnemu aj osobitému prístupu vyhýba ako lepre. ___ V prípade Ligy spravodlivosti ma informácia o minutáži zastihla nepripraveného. Rozprávačský štýl Zacka Snydera enormne spolieha na veľkosť časovej plochy a ten strih je skutočne barbarský. Nejaká štruktúra a logika príbehu? Zabudnite. Najprv som sa tomu smial, potom len neveriacky krútil hlavou nad tým, ako sa pri tej priamočiarosti a skratkovitosti okrem iného (predstavenie a psychologické zázemie nových postáv, budovanie vzťahov, úloha vedľajších postáv a interakcie, motivácie či pocit hrozby) vytrácajú emócie a pamätné hudobné motívy – jediné dve veci, kde malo DC oproti Marvelu doteraz navrch. Proste na to neexistuje priestor. ___ Liga spravodlivosti mala inaugurovať nový úsvit filmového vesmíru, naopak ho premenila na utrápené a v klišé rozpustené telo súce na pochovanie. Niekto by tu proste chcel zatĺkať klince a vyhovárať sa na kladivo.

Ovládací panel
12 bodov

Reklama

Reklama