Sufferer

Terapeutické sedenie, ktoré po troch hodinách zmiernilo moje obavy o stav filmovej mašinérie spoza veľkej mláky. Už štvrťstoročie si Christopher Nolan tehlu po tehle stavia neustále vyššiu a vyššiu stenu očakávaní, ktorú zakaždým zasypú výčitky de facto rysujúce hrubú deliacu čiaru medzi súčasnými tvorcami. Občas síce kladie bodky tam, kde by mohli byť otázniky, inak ale nemám potrebu rozporovať jeho umelecké voľby, pretože sa v rámci žánru nespreneveril voči svojmu základnému poslaniu a opätovne mi priniesol nefalšované nadšenie z prežitku – pre mňa osobne skutočne jediný referenčný bod hodnotenia pri sledovaní audiovizuálneho diela. Prepadnúť charizme postáv nebolo dávno tak ľahké, ťažobu konverzačnej drámy nesú presne vedení herci ako šerpovia na svojich pleciach k vrcholu. Spleť intelektuálnych rozhovorov technicky brilantne rozpohybovaná k veľkoleposti, úchvatne zapletená do vrkoča, obohatená o podnety na zamyslenie a momenty, pri ktorých sa mi oči zaleskli cinefilným šťastím. (Kino)

Odmietam si pripustiť, že sme sa dopracovali k tomu, aby sa k žánrovým klenotom svetového významu pristupovalo s nedostatkom úcty. Je mi absolútne ukradnuté, že z literárnej predlohy sa otrocky neprepisovalo slovo od slova, pretože pre prechod z jedného média do druhého v dobovo aktuálnych spoločenských reáliách budú určité zmeny zakaždým adekvátne. Príťažlivosť sveta pre mňa vždy spočívala v tom, ako v rámci rozprávkovej naivity dokázal dych berúcim spôsobom fascinovať svojou temnosťou a rozpínavosťou zla, stále však emocionálne previazať so širokou škálou zaujímavo štruktúrovaných charakterov, ktoré mu čelia osudovým spôsobom. Práve vďaka nim Stredozem dýcha(la) životom, výtvarným prejavom až naostatok. Prstene moci síce v hrubých obrysoch rozprávajú o zaujímavých udalostiach, ibaže príbeh o nich rozkrývajú skrz necharizmatické postavy bez hĺbky a komplexnosti Tolkienovi vlastnej. Je pre mňa alarmujúce, ako nezúčastnene sa dá civieť na niečo, k čomu apriórne prechovávate neskonalú adoráciu. Prakticky všetko okamžite zarastá machom. Dosť bolo bedákania. Zostáva mi iba veriť, že úvodná sezóna nebude prvým zle zapnutým gombíkom na košeli, na ktorej to pri druhom a treťom už proste nenapravíte. Nič ma zatiaľ ale nepresvedčilo o opaku.

Thanos mal pravdu. Toto je skutočne bohapusté plytvanie prostriedkami. Moje spojenie so zdieľaným vesmírom Marvelu začalo korodovať prakticky už v počiatkoch, dnes je definitívne v šrote. Neviem zo seba striasť dojem, že všetko po Avengers: Endgame je nadbytočný apendix. Koniec éry, ktorému posledné cameo Stana Leeho s odstupom času dodáva priam poetický nádych. Na jednom ramene ruka korporátneho monolitu, na druhom ruka politickej korektnosti a uprostred Taika Waititi ako garant remeselného štandardu, ktorého rozpoznateľný rukopis a humor na mentálnej úrovni detského pieskoviska robí z Thora horúceho ašpiranta na otcovské zaucho. Aby nedošlo k nedorozumeniu, popkultúra vždy nejakým spôsobom reflektovala dobovo aktuálne fenomény a spoločenské témy, zakaždým ale nenásilne a omnoho zábavnejšie. Štvrtá fáza už v žiadnom ohľade nedokáže saturovať potreby širokého publika, sekundárne cieliť na náročnejšieho diváka ani naplniť základný potenciál odpočinkového filmu. Plne rešpektujem, že tomu prirodzený rezervoár divákov zložený hlavne zo sopliakov a zanietených listovačov kresleného média môže nadšene tlieskať, táto vyšľachtená forma komiksového žánru v Disneyho podaní je však vo svojej ošúpanej podstate iba technologickou revíziou doby, keď boli okostýmovaní hrdinovia takmer každému na posmech.