Sufferer

Ako by vyzeral program vášho dňa, ak by vám štátnice zovretými päsťami búchali na dvere? Zrejme by ste ponorili nos do papierov s otázkami a liali do seba litre kofeínu. Znie to logicky. Lenže ja som namiesto toho hltal prvé dve sezóny epizódu za epizódou. Áno, tak odzbrojujúco pútavý The Newsroom je. Naprieč celým seriálom je veľmi zreteľná Sorkinova znalosť spravodajského prostredia. Neskutočným spôsobom sa odráža od jedného bodu a dej rozkošaťuje a rozvíja rozličnými smermi, aby diváka guľometovými a do bodky vypointovanými dialógmi pretiahol vzťahmi na pracovisku i mimo neho. Tlieskam. Postojačky.

Talianska odpoveď na akúsi hibernáciu žánru naberá rozmer dráždivého sociálneho komentára, nakoľko s pokojom Angličana a s určitou dávkou zveličenia až cynickým odstupom nepredpojatého pozorovateľa ilustruje život organizovaného zločinu pod sopkou Vezuv, kde si kriminálne živly hľadajú šťastie v skratkách násilia a nelegálnej činnosti. Špinavou a surovou autenticitou kovaný seriál nevkladá dej do politických súvislostí ani nenaštrbuje verejnú dôveru v inštitút polície, reflektujúci pohľad vrhá na celé panoptikum fiktívnych postáv vo väzbe na realistické prostredie (viď sídlisko Scampia – najväčší trh drog v Európe), kde tieto (predovšetkým) morálne skorodované charaktery kríži naprieč prehľadnou sieťou intríg a mocenských záujmov. Skupina tvorcov okolo režiséra Stefana Sollimu príliš neplytvá kyslíkom na slová a namiesto verbálneho stavia v rámci narácie do popredia zdelenie obrazové. Filozofiou za tým je snaha klásť akcent na vyznenie, ktoré prostredníctvom inscenovania scén neustále pripomienkuje dokumentárny charakter nastolený už Garroneho filmovým prepisom s rovnomenným názvom. Názvom, ktorý sa stáva synonymom dementovania romantizujúcej podoby mafie.

Odvšadiaľ sa ozývajúce výkriky o dokonalosti sa postupne ukázali byť unáhlené. Cez všetky univerzálne akceptované i rýdzo subjektívne výčitky ale nakoniec nevidím dôvod, prečo prskať oheň a síru, uviaznuť v hlbokom snehu prázdneho mudrovania nad “čo by bolo, keby...“ a tým pádom figovým listom zakrývať aspekty, ktorými si Hra o tróny šmahom ruky nárokovala status kultu. Takže, fakty na stôl. História sa jedného dňa prestane pýtať výhradne na úpravy a neskorší odklon vo vzťahu ku knižnej predlohe a len útržkovito si bude pamätať, ako tvorcovia začali reagovať na požiadavky fanúšikov ako kurtizány a prispôsobovať sa im. Nezmazateľným atramentom popísané stránky dejín nám budú pripomínať, že po dlhom tichu od Pána prsteňov prišlo hlasné zatrúbenie na žánrový roh, ktoré sa svojou unikátnosťou okamžite vyhlo akémukoľvek porovnávaniu. Široko rozkošatený príbeh seriálu podmanivo vťahuje do fiktívneho sveta zasadenom v stredovekých kulisách, kde žánrové konvencie a ich variácie končia v mlynčeku na mäso a divácke očakávania a emocionálne zainteresovanie pre postavy pod neľútostnou sekerou scenáristického kata. Organizácia diania nikdy nedovolí stratiť sa v prepletených dejových líniách a divákovu sústredenosť odmeňuje vrstevnatosťou, v ktorej dokáže stále nachádzať nové a nové významy, súvislosti alebo poetickú symboliku. Pohŕdanie zabehnutými stereotypmi korunuje predovšetkým uchopenie nosných postáv na viacerých významových úrovniach. Vo farebnosti svojich charakterov sú vždy ľudské, komplexne kreované vonkajšou i vnútornou charakteristikou. Často sú im vštepované vlastnosti na základe príslušnosti k rodu, skupine alebo prostrediu, ktoré sebe vlastným spôsobom uplatňujú vo vzťahoch, zdolávaní prekážok a dosahovaní osobných alebo spoločných cieľov, pritom nepretržite prechádzajú premenami a vývojom. Nech už vzbudzujú pozitívne alebo negatívne emócie a nech už sú ich rozhodnutia akékoľvek, vždy chápeme ich pohnútky a zámer. K životu ich privádzajú typologicky presne obsadení herci, ktorí svojou mimikou, gestami a pohľadmi aj slovným výmenám bez rinčania mečov dotvárajú nemú syntax a scény rezonujúce emóciami a napätím tak horúcim železom vypaľujú do mozgu. Napokon, k zažitým konvenciám sa vyobrazením a uplatnením silných ženských charakterov v “mužskom“ svete postavil chrbtom aj bez toho, aby pokľakol a sklonil sa pred čižmou chorej ideológie. Aby som uzavrel – Hra o tróny nie je prvým ani posledným televíznym projektom, ktorý svoje ťaženie na malých obrazovkách nezavŕšil v nastolených medziach kvality. Ani rýchlo odcválaný a miestami až prachbiedne napísaný záver mi ale nezabráni, aby som pred zrakmi starých i nových bohov seriál ako celok spätne docenil ako kultúrno-spoločenskú udalosť dekády. ___ Obľúbené postavy: Ned Stark, Jon Snow, Theon Greyjoy