ash99

Ako najlepšie začať film, ktorý sa má tváriť čo najreálnejšie, než upozornením či varovaním ? " In October of 1994, three student filmmakers disappearead in the woods...A year later their footage was found. " - práve tento úvodný titulok čo najlepšie vyvodzuje z miery a vytvára dojem autenticity. A tým sa vlastne celá ultra-desivá hra v depresívnom jesennom lese začína. A práve v tom zalesnenom území plného farieb červeno-oranžového ročného obdobia je atmosféra čo najviac skľučujúca. K tomu na začiatok trošku omáčky v podobe rozhovorov s občanmi a čítanie príbehu o okultnom rituále na Coffin rock...Showtime. Čo naj-naj-NAJlepší systém gradovania deja a situácii bol režisérmi vytvorený geniálne. Navodzujú myšlienky typu : Skutočná nadprirodzená sila pripútaná k stromom Burkittsvillu či psychopat, ktorý sa dozvedel, že nejakí mešťania idú len tak stanovať hlboko do útrob ich lesa ? Nech to malo byť ako chcelo, efekty bez krvy, lakačiek, poltergeistov, satanov či deformovaných zabijakov sú emotívne najdesivejšie. Nezostávajme, ale len pri scénach "tam, čosi prasklo, tam je vodoo na konároch" ale aj pri večnom chaose za skoro slnečných dní, kedy boli na nože všetky tri postavy. Tá panika a rozruch by sa dali servírovať! A samostatných pár viet musím hlavne venovať kamere. Deodatov Cannibal Holocaust zrejme ako prvý začal s tématikou FOUND FOOTAGE, ale tento americký projekt s ním urobil riadnu dieru do filmového vreca. Tak ako bol film Kanibalové zakazovaný pre podozrenie SNUFF , i tento film bol dlho utajovaný fake pred zrakmi návštevníkov kín. A keď všetky tieto geniálnosti vojdú do súčtu, vyjde z toho film, ktorý vydesil milióny ľudí po celom svete. Dokonalé do posledného detailu nekvalitnej kamery či do kultovej poslednej scény v opustenom dome hlboko v lesoch Burkittsvillu, v samote, v temnote, bez pomoci a s "niečím" s čím si Mike, Heather a Josh zahrávali !

Toto geniálne dielo Quentina Tarantina je unikát alebo taký endemit v ríši filmov. Uchvátilo ma tím, že Quentin do filmu vniesol svoj rozrastajúci sa osobný štýl. Aby film bol ešte lepším nepovolal nejakých "lacných hercov", ale poriadne hollywoodske talenty. V porovnaní s Gaunermi (Reservoir Dogs) je tento film prepracovanejší a lepšie hrá na zmysli. Verím, že aj kamerové efekty pridali na úspechu filmu. Nechýbajú ani humorné dialógy (Veď komu by historka o Butchových hodinkách v konečníku nechýbala ?) či skvelé rozdelenie na kapitoly. Proste to je tá kultová klasika, všetko to, je alchýmia tohto diela. Nevraviac o nezabudnuteľnej hudbe...taký Missirlou a tak ďalej...Skladám veľkú poklonu Quentinovi za tento film. Je jedným z najväčších zážitkov z filmového umenia, aké som mal kedy česť pocítiť. P.F 4ever !

Zreteľná Jodorowského extáza ! A myslím, že táto je zo všetkých najúčinnejšia. Nuž a nejakým spirituálnym spôsob ma naozaj toto iniciačné dielo veľmi ovplyvnilo. Prečo ? Pretože režisér tu stvoril naozaj nesmierne sofistikovaný labyrint alegorických myšlienok, ťažkých na pochopenie všedného diváka. Ja som sa snažil pochopiť každý filmový obraz a vnímať ho (aj) reálne...v tých psychedéliach je toho nespočet ! Dehonestovanie (ne)zmyselnosti pravidiel kresťanstva či iných náboženstiev, nesmierna politická moc voči ktorej sa asi už vzoprieť nedá, dokonalé vyobrazenie bezvýznamných konfliktov s názvom vojny, kopu prenikajúcej buržoázie...vcelku všetku negatívnu energiu tohto sveta. Najviac vystihnutá scéna podla môjho domnieva sa, bolo to, ako brutalita a násilie je častokrát evokované už do rannej detskej mysle s pomocou komixov, animovaných filmov či atrapám zbraní... No a týmto myšlienkam v inotajoch vždy podľahnem. A nie som sám - fanatikom do môjho mentora Jodorowského, ale jeho vernými učňami sa stali aj osobnosti ako Marilyn Manson, Bob Dylan, David Lynch ci John Lennon. A k jeho ideológií o filme ako LSD...Film som videl už 2x a vždy som mal po skončení nesmierne bizarný pocit určitého duševného omámenia...čim to ? Vzhůru do podzemí!

To bola čista genialita vo svojom osobnom zmysle slova :-) Príbehovo veľmi emotívne nádherné, i keď trošičku kopírovaný Shakespeare. Lež vizuálne spracovanie zaujme viac. Neveril som, že takéto pestré dielo s mnoho pokrokovými prvkami mohlo vzniknúť na Ukrajine, v roku 1964. Poctu by som zásadne kládol super-prvotriednej kamere, kde sa kameraman nebál chytiť do ruky a tvoriť s ňou tie najkrajšie kreácie (možné prirovnanie ku kamere vo filmoch Gaspara Noé).-- K tomu pripojené aj výborné zoom efekty. Na magickej hudobnej zložke sa skutočne nešporilo a medzi celou hrou vynikala čo najvýraznejšie. Tam sa činil hlavne zvuk trembity. Takýto zážitok u mňa ešte dlho ostáva, a tak snáď ešte budem venovať svoje voľné chvíle ďalšej Paradžanovej tvorbe.