Kristusazapad

Film Koza zvíťazil na 20. filmovom festivale vo Vilniuse v sekcii New Europe - New Names, pred filmami ako Kmeň (2014), Ničije dete (2014) či Utóélet (2014). Medzinárodná porota udelila filmu aj ocenenie CICAE Art Cinema Award, a to za „Nájdenie úspešnej cesty, ako zobraziť tragický príbeh, so zmyslom pre humor a rovnováhou medzi fikciou a tvrdou realitou.“

Snímka Koza bola na Berlinále 2015 prijatá do súťažnej sekcie Fórum a tiež nominovaná na Cenu pre najlepší debut.

Myšlienka parnej lokomotívy lietajúcej po galaxii inšpirovala Leijiho Matsumota k vytvoriniu jeho mangy Ginga tetsudō 999.

Miyazawova sestra Toshi zomrela v roku 1922. Následne na to sa Miyazawa vydal na výlet vlakom na ostrov Sachalin, pričom sa táto jeho cesta mala stať základom príbehu.

Machiko Ono získala za stvárnenie Michiru cenu za najlepší herecký výkon na festivale v Singapure.

Film získal v roku 1997 na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame cenu FIPRESCI.

Naomi Kawase získala za film v roku 1997 na festivale v Cannes ocenenie Zlatá Kamera za najlepší filmový debut.

Naomi Kawase žila tri mesiace spolu so štábom v starom dome, kde sa príbeh odohrával. V priebehu tohto času dom zrekonštruovali.

Naomi Kawase strávila pozorovaním dediny, v ktorej sa film natáčal, tri roky.

„Narodil som sa na brehoch vnútorného japonského mora Setonaikai. Už dávno som si prial vyrozprávať príbeh o neustálom boji zvádzanom s neúrodnou pôdou a veľmi skoro som pochopil, že akékoľvek slová sú zbytočné. Moja matka sa až do svojej smrti ani raz nesťažovala na svoj nevýslovne ťažký osud," povedal Kaneto Šindó.

Film získal hlavnú cenu v kategórii Celovečerný fikčný film na Filmovom festivale českých filmov Finále v Plzni.

Režisérka filmu Mira Fornay získala na MFF vo Vilniuse cenu za najlepšiu réžiu.

V snímke si Filip (Jerzy Stuhr) číta "Dejiny filmu pre každého" od Jerzyho Płażewského a prezerá si obrázky z filmov Popol a diamant (1958), Otec (1966), Ostře sledované vlaky (1966), Dni čakania (1971) a Kes (1969).

Poslednú scénu Krzysztof Kieślowski vysvetľoval tiež tak, že hrdina si "jednoducho uvedomí, že ako amatérsky filmár sa ocitol v pasci, keď s dobrými úmyslami natáča filmy, ktoré môžu byť zneužité ľuďmi so zlými úmyslami."

Wim Wenders sa pri voľbe natáčať zábery "z neba" na čiernobiely film inšpiroval snímkou Michaela Powella a Emerica Pressburgera Otázka života a smrti (1946).

Kandidátkami do hlavnej úlohy Normy Desmond (Gloria Swanson) boli Mae West, Pola Negri, Mae Murray a Mary Pickford, o ktorej Billy Wilder povedal: „Videli sme jej tvár ako ešte viac vädne, ako by hovorila: ´Vy ste sa zbláznili? To som predsa ja, Mary Pickford, americké zlatíčko. Ja mám hrať ženu, ktorá zvádza muža o dvadsať rokov mladšieho a dáva mu darčeky?´ Takže sme sa uprostred jednania zastavili a hovorím: ´Pani Pickfordová, stala sa veľká chyba. Toto určite nie je ten spôsob, ako si vás pamätáme z dôb, keď ste bola na vrchole slávy. Odpusťte nám.´“

"Je legrační, jak se scénář vyvíjí do filmu o vztazích mezi jednotlivými rasami. Je to největší problém Ameriky, vždycky byl (od té doby, co jsme vystoupili z lodi) a vždycky bude. Dotkl jsem se ho ve svých dřívějších filmech, ale přímo jím, jako hlavním tématem, jsem se nikdy předtím nezabýval," řekl k filmu Spike Lee.

Farinelliho party, ktoré žiadny zo súčasných spevákov nie je schopný zaspievať, boli v tomto filme rozdelené medzi kontratenora D. L. Ragina a sopránistku Ewu Mallas-Godlewskú, zostrihané a potom počítačovo spracované, aby sa dosiahla jednotná farba hlasu.

„V najranejšej verzii, ktorú som scenáristovi Peterovi Handkeovi rozprával, bola postava starého archanjela žijúceho v knižnici. Peter nevedel, čo si s tou ideou počať, ale nad jeho písacím stolom visela reprodukcia Rembrandtovho Homéra: sediaci starý muž, ktorý hovorí - ale s kým? Pôvodne hovorí Homér na Rembradtovom obraze s jedným žiakom, ale obraz bol rozrezaný na dve polovice a rozprávač bol úplne oddelený od svojho poslucháča, takže teraz hovoril o samote. Peter mal ten obraz veľmi rád a pretvoril moju ideu archanjela na večného básnika. Teraz som zasa nevedel ja, ako mám Homéra integrovať do scenára. Konečne sme prišli na to, že Homér žije v knižnici a že Petrove dialógy sú jeho vnútorným hlasom. Curt Bois (Homer) nebol ani anjelom, ani človekom, ale oboma súčasne, pretože je taký starý ako kinematografia," poznamenal k postave Homéra Wenders.

„Skutočne neviem, ako som prišiel na anjelov. Jedného dňa som si ten nápad zaznamenal do poznámkového bloku 'Anjeli' a o deň na to 'Nezamestnaní'. Bolo to možno tým, že som - nie kvôli filmu - čítal práve opäť Rilkeho a že sa mi pri tom čítaní ujasnilo, aké je všetko, čo napísal, zaľudnené anjelmi," vysvetlil svoje rozhodnutie Wenders.