SarumanKo

Fenomén, ktorý spolu s tvorcami vyrástol z fekálneho skeč-festu, na mnohovrstevnaté, spoločensko-kritické zrkadlo, ktoré si bez náznaku kompromisov uťahuje z každej podoby ľudskej idiocie, aká sa na našej planéte vyskytuje. A predvádza to na príbehoch s takými geniálnymi zápletkami a komplexnými charaktermi, že to môj mozog občas nedokáže pobrať. Najvtipnejšia vec, akú kedy ľudské mozgy a ruky stvorili. (10/10)

Geniálna filmárčina s nemilosrdnou myšlienkou. Nech si vraví kto chce čo chce, Vyšší princíp vo svojej formálnej tradičnosti prekonáva experimentálne a „oslobodené“ filmy novej vlny v každom ohľade. Má totiž dobre vystavaný a vyvážený dej, s dávkou zdravého hrdinského pátosu a uveriteľnými postavami. Na jednej strane je príjemné vidieť, že maturitná atmosféra sa na stredných školách nezmenila ani za tých vyše päťdesiat rokov, na strane druhej hrozivosť proketorátu a vojny a ešte väčšia príšernosť ľudského charakteru nesmierne lezie pod kožu. V záverečných minútach som prežíval totálnu katarziu sprevádzanú zimomriavkami po celom tele. Nespravodlivosť vojny a všetky ľudské slabosti v nej vykryštalizované lepšie demonštrovali iba Kubrickove Cesty slávy. (9/10)

Ak je toto reprezentatívny prierez slovenskou kinematografiou a v podstate aj slovenskými dejinami, je mi naozaj do plaču. Až na pár výnimiek (Suchý, Herz, Krištúfek a Kerekes) sú to neznesiteľne nudné, zmysel nedávajúce alebo svojou sebaľútosťou až zarážajúce, pseudohlboké frky so striedavou remeselnou kvalitou. Ani filmy štyroch spomenutých tvorcov ma výrazne neobohatili, ale videl som v nich nápad, náznak myšlienky alebo emócie. Nekonečné čakanie na prejav kvality v našej súčasnej kinematografii pokračuje a dúfam, že na tento paškvil sa zabudne skôr, že ho stihne uzrieť niekto vo svete. Mienku o nás by to veru nezlepšilo. (4/10)

Tri dokumentárne portréty mužov zaujímavé pre ich diverzantskú činnosť v minulom režime, už nie tak zaujímavé pre ich súčasný život a filmársky prístup k nim. Ten prvý, s rozpačitými inscenovanými zoznamkami ako z reality show, samoúčelnou poetizáciou a akútnym nedostatkom informácií či ucelenej štruktúry, je čistý trapas. Druhý, typicky kerekesovsky štylizovaný portrét, je inscenovanou reportážou. Pomerne dobre sa naň pozerá, ale načrtne niekoľko zásadných otázok, ktoré napokon nezodpovie, takže dojem z neho je taktiež rozpačitý. Tretí film sa stáva skvelým vtedy, keď akceptujete jeho nezdôvodnený koncept o starom teroristovi, ktorý cvičí mladého. Je informačne pomerne bohatý, vecný a pútavý. Zamatoví teroristi sú ako celok rozpačití. Miestami pôsobia príliš umelo, tému terorizmu a odboja ani psychológiu protagonistov zďaleka nerozvíjajú, ako by sa dalo, ale vo veľmi nenáročnej rovine občas rozosmejú, zhrozia i poučia. (6/10)

Natoľko autentický a dôverný náhľad do fungovania kresťanských detských táborov, nechutného vymývania mozgov a smiešnych svetonázorov, že ma napadlo, či nevznikol na popud a z financií samotnej cirkvi. Ak aj náhodou áno, i tak perfektne demonštruje obludnosť náboženského fanatizmu a problémov s ním spätých. (7/10)

Beautiful je slovo, ktoré Taking Woodstock charakterizuje v každom smere. Geniálny scenár plný zákulisných vychytáviek, geniálni herci stvárňujúci vrstevnaté charaktery, emocionálna katarzia a myšlienková hĺbka, to všetko je dokonalým doplnkom monumentálnej dokumentárnej sondy z miesta činu zo 70. roku... alebo oná sonda je doplnkom tohto kusu povznášajúcej kinematografie? Ťažko povedať. Ang Lee, tak ako svojho času festival samotný, prevyšuje osobné útrapy jedincov a ťaživú spoločenskú situáciu oslavou hudby, slobody a mieru a očisťuje diváka, ktorý by predal aj obličku, aby mohol zažiť Woodstock (ak už nie pod stageom, tak aspoň zákulisne, ako hlavný hrdina filmu Elliot). (9/10)

Prvé dve tretiny je to epická popcornová fantasy, zľahka inšpirovaná biblickým príbehom, ktorá je priemerná v porovnaní s konkurenciou i režisérovou ostatnou tvorbou. Ale na palube archy, v poslednej tretine, tam som začal veriť tomu, že to naozaj točí Aronofsky. To temné psychologické dusno, ktoré sa potom tiahne takmer až do samého záveru, to mi mimoriadne sedelo. No ten pomer existenciálneho šialenstva a vyprázdnených spektáklov mohol byť výrazne iný... (7/10)

Groteské, originálne a mnohogeneračne vtipné. Navyše sa to vyrovnáva s dilemou, ktorá je mi celý život blízka - ostať v ulite alebo z nej za účelom nových zážitkov vyliezť? Najlepší animovaný film od roku 2009. (9/10)

Peklo ako videoherne priamočiara, ba až primitívna rúbačka a zábavná prehliadka vizuálne príťažlivých pekelných spektáklov a monštier, ktorá sa nevyhýba brutalite ani erotike? Prečo nie! Určite by som si to však užil viac, keby to nemalo chabé dialógy a miestami totálnu absenciu logiky. Taktiež ma iritovala zmena výzoru postáv v každej sekvencii na základe rozmanitosti autorských tímov. Dante Alighieri musí rotovať v hrobe, ale ako študijný materiál by to súčasným školopovinným mohlo vysvetliť podstatu Božskej komédie atraktívnejšie než jeho renesančné verše. (6/10)

Mrazivo aktuálny a k popukaniu vtipný satirický film, akým Kandidát chcel byť, ale nepodarilo sa mu to. (8/10)