SarumanKo

Náročná a surová (ne)hollywoodska freska s božským Danielom Day-Lewisom v najzaslúženejšej oscarovej úlohe všetkých čias. P. T. Anderson sa rozhodol zavŕtať do tvrdej a nepreskúmanej pôdy amerických dejín, čoho dôsledkom na divákov vystreklo skutočné čierne zlato. There Will Be Blood vo výsledku rozbíja akékoľvek ilúzie nielen o americkom sne, kapitalizme, viere vo falošných prorokov a otcovsko-synovskej idylke, ale aj o samotnom človečenstve. A komu cynizmom a spoločenskou kritikou kypejúci scenár nestačí, Čierna krv je bezchybná aj po technickej stránke. Anderson vás pomocou dlhých a statických záberov, z ktorých každý jeden je vysokou školou kompozície, postupne vťahuje do atmosféry natoľko naturalistickej, že divák akoby všadeprítomnú špinu cítil aj pod vlastnými nechtami. Neprispôsobivá hudba sugestívnemu a ťažko stráviteľnému príbehu dodáva ešte viac dychvyrážajúci podtón. Nadnesene a možno slovami hlavného hrdinu by som povedal: kto nepochopil genialitu filmu, nech sa utopí v krvi, rope, blate alebo vlastnom svedomí... Toto považujem zložku od zložky i ako celok za vrchol umenia zvaného film. "I´m finished." (10/10)

Brutálne cynický, kafkovský príbeh muža, ktorý hľadá zmysel bytia a odpoveďou sú mu iba ďalšie otázky, no napriek tomu, že sám prednáša o princípe neurčitosti, nie je ochotný „prijať tú záhadu.“ A to by sme všetci mali, aj keď nie sme pragmatický Žid v kríze stredného veku, ktorému sa v živote kazí všetko, na čo siahne. Ten film funguje presne ako židovská anekdota o dybbukovi v samom úvode, navrstvuje na sebe absurdné zvraty a vyúsťuje do neistého záveru. Tvorcovia dielom azda demonštrujú (podobne ako historkou o zubárovi), že príbehy nemusia o ničom vypovedať, že nemusia mať pointu a to je forma ich pointy, že všetko je o perspektíve a že reakciu vyvoláva nielen akcia, ale aj jej absencia. Ceoni si robia z diváka totálnu prdel a dej stavajú zvláštnym spôsobom - do filozofie ich filmu hravo zapadá príbeh o Jóbovi, ktorého bezúhonnosť Boh skúša, motív skvelej pesničky od Jefferson Airplane aj teória o Schrödingerovej mačke. Zároveň je poučnou exkurziou do židovskej komunity a židovského myslenia a robí to s groteskným, pre bratské duo typickým humorom. Avšak to, čo túto pomaly plynúcu, žánrovo hravú vec povyšuje na post "serióznej" záležitosti, je krutá, ústa dokorán otvárajúca pointa. Existencialistická tragikomika nikdy nebola pôvabnejšia. (10/10)

Dokonale vybrúsený klenot kinematografie, jeden z najlepších vojnových filmov a celkom určite najlepší film venujúci sa prvej svetovej vojne. Kubrickova precíznosť pri rozprávaní dychberúceho príbehu a jeho spôsob snímania skrátka nemajú obdobu. Napriek tomu, že sa v Paths of Glory vyskytne jedna epikou iskriaca bojová scéna (bez jediného nepriateľa, ktorý by jej dal opodstatnenie), je to pomerne komorný film zakladajúci na famóznych dialógoch a hutnej charakterokresbe v podaní prvotriednych hercov. Už dávno ma žiaden film neprinútil sústavne zatínať päste nad toľkou ľudskou nespravodlivosťou a nezmyselnosťou vojnového besnenia a byrokracie. Odpoveď na otázku, či je to vojna, ktorá robí z ľudí zbabelé, nezodpovedné, zákerné a karieristické svine alebo sú také už od svojej podstaty, sa nehľadá ľahko... (10/10)

Novoveký Walden od Henryho Davida Thoreaua, dotiahnutý do absolútnej a fatálnej dokonalosti (a v celkom inej dynamike, pochopiteľne). Famózna odysea o úteku pred sebou samým (ako predstaviteľom hodnotovo sa boriacej západnej spoločnosti) alebo o hľadaní a nachádzaní seba samého, čo sa evidentne nemusí vylučovať. Útek do divočiny je obojstranne precítenou záležitosťou, pretože v nej pulzuje ohromne zanietený náboj zo strany tvorcov - počínajúc bezchybnou poetickou réžiou a nelineárnou skladbou záberov cez strhujúce prírodné scenérie a skvostnú Vedderovu hudbu až po dokonale herecky stvárnené a precítené vedľajšie postavy ako posledné hodnotné fragmenty ľudskosti, ktoré Supertramp stretáva na svojej púti za samotou, na svojom úteku pred skazeným materializmom a konzumom. Rovnako tú snímku ale prežívam aj ja. Into the Wild je brilantný, "kerouacovsky" či práve "thoreauovsky" oslobodzujúci i trýznivý film, ktorý mi zanechal šrám na duši, pretože mnohokrát mám podobné pocity ako hlavný hrdina, zároveň mi ale chýba odvaha, aby som do divočiny skutočne utiekol. Viac životných múdrostí na jednom mieste by som hľadal márne. (10/10)

Absolútny film. Dokonalá kontemplácia o existencii, hurikán emócií a ideí, panoptikum momentov života, ktorý nám pretiekol pomedzi prsty. Ako skladisko, do ktorého sa snažíme narvať celý svoj svet, aby sme si ho mohli režírovať. Neľútostný, úprimný a nesmierne chytro rozprávaný príbeh, ktorý už roky sprevádza môj život, a s každou projekciou mi odkrýva nové vrstvy krásy a komplexity. Charlie Kaufman je nesmierne tvorivý a vnímavý filmár a jeho Synekdocha sa bytostne dotýka mnohých plôch môjho života. Strach z pominuteľnosti a hrôza z duševného ochorenia. Umelecké vyhorenie. Nevyhnutná zmena v plynutí medziľudských vzťahov. Ego, nekonečne sa cykliace v maličkostiach. A predovšetkým existenčná úzkosť, absurdno, ktoré sa zdá byť problémom, ale po jeho akceptácii sa stáva slastným riešením. Alebo som nič nepochopil, keď tam hľadám aj štipku nádeje? Synecdoche, New York je každopádne majstrovské dielo jediné svojho druhu. Kaufman ako prorok metamodernizmu odkrýva svoje vnútro v štrukturálne komplikovanej, filozoficky hutnej a interpretačne dráždivej dekonštrukcii všetkého a ničoho, v ktorej je ľahké sa stratiť, ale tak nádherne smutné sa nájsť.  (10/10)