nascendi

Dnes som videl Shawshank tretí raz a prečítal som si aj nejaké komentáre. Nemyslím, že by som dokázal napísať o tomto filme niečo objavné alebo aspoň zaujímavé. Časť komentárov obsahuje prekvapenie, že práve tento film sa usídlil na prvom mieste, a to hneď dvoch filmových databáz.. Vedeli by to vysvetliť nielen štatistici, ale aj tvorcovia, pretože práve o takýto film sa snažili. Pozerateľný, nešokujúci, s obrúsenými hranami a dobrým koncom. Pri dnešnom sledovaní už bolo niekoľko falošných tónov neprehliadnuteľných. Napriek tmu považujem päť hviezdičiek za plne zaslúžených, ale úvahy o tom, či patrí do čela ČSFD a IMDb nie sú pre mňa, pretože si myslím, že na prvom mieste nemá byť jeden, ale desať a viac filmov s minimálnymi rozdielmi.

Už knižná predloha Kena Keseyho, ktorá vyšla pod názvom Bol som dlho preč bola taká pútavá, že mi ju nevďačný vypožičiavateľ zabudol vrátiť. Film je rovnako silný a predchnutý humanizmom a "človečinou". Film, ktorého každú minútu som prežil so zatajeným dychom, film, v ktorom iba zlomyseľný kritik nájde nejaké nedostatky, film, ktorý ma uchvátil napriek tomu, že nie je v ňom postava, s ktorou by som sa mohol, čo i len čiastočne, stotožniť. Asi najlepší film Miloša Formana. Film, ktorý je treba vidieť.

Nezabudnuteľný film, ktorý napriek strohým kulisám a čiernobielemu materiálu dokáže aj dnes zaujať, a to dokonca aj mladých divákov, ktorí si už film bez pyrotechnikov, kaskadérov a počítačových manipulátorov pomaly ani nevedia predstaviť. Je to film o zodpovednosti, o schopnosti pochybovať, o schopnosti neschovávať sa v kolektívnom rozhodovaní, o vyzretej osobnosti, o človeku, ktorý nie je suverénom, ale chce, aby všetko, čo v živote vykoná si mohol ex post odôvodniť bez výčitiek svedomia. Aj keď je film veľmi dávno nakrútený, s dneškom ho nespájajú iba neznesiteľné teplá, ktoré tu v súčasnosti panujú.

Veľkolepý, zdanlivo pomaly plynúci western, ktorý snáď ani westernom nie je. Je o stretnutí troch veľkých túžob. Túžby podnikateľa doviesť, napriek chatrnému zdraviu, železnicu k Pacifiku. Túžby osadníka, zabezpečiť pokojný život svojich detí predvídaním trasy a potrieb budovanej železnice. A túžby záhadného hráča na harmoniku, pomstiť smrť svojho brata. Obrovské detaily, páliace slnko, všadeprítomný prach, neobvyklé plášte, kvílivý zvuk ústnej harmoniky striedaný zasnenou, nádej budiacou melódiou, to všetko a mnohé ďalšie som našiel pohromade iba v tomto filme. A to je tiež dôvod, prečo patrí medzi moje najobľúbenejšie a dokážem ho pozerať opakovane.

Ponurá atmosféra, výborná hudba, skvelá kamera, excelentné herecké výkony, šokujúce scény, správne dávkované napätie, osobitosť asymetrického vzťahu Clarice a Hannibala, desivosť Hannibalových výrokov a skutkov ... treba pokračovať? Keď vidíte takýto film, hneď vám zostavenie desiatky najobľúbenejších pripadá ľahšie.

Nepite! A keď pijete, nechajte na pokoji parkovacie automaty, lebo skončíte ako Frajer Luke. Ale na to, aby ste tak skončili, musíte mať aj jeho hrdú, vzdorovitú, frajerskú povahu. Tá je nielen predmetom obdivu spoluväzňov, ale tiež predmetom nutkavej potreby väzniteľov zlomiť ju, zadupať až po zem. Príchodom Luka do väznice sa rozohráva príbeh, v ktorom sú od začiatku rozdané karty, o ktorých sa v kľúčovom momente nazdáva, že boli falošné. Neskutočný film o mizivých šanciach akokoľvek skvelého jedinca proti zabehanej mašinérii. A tiež o odvrátenej strane efektne vyzerajúcej frajeriny.

Pravdu povediac pred pustením Ciest slávy som mal značné obavy. Nekompromisné a odchýlky netolerujúce zbožšťovanie Kubricka viacerými užívateľmi ČSFD bolo v rozpore s mojimi dojmami z jeho filmov (najmä Bozku vraha, Zabíjania, Lolity, ale tiež Mechanického pomaranča). A naraz som sa bez dychu pozeral na film presne spĺňajúci moje očakávania. Neviem, či je najlepší, ťažko ho porovnávať s Osvietením alebo Odyseou vesmíru, ale je to film, ktorý bez problémov zaradím do desiatky mojich najobľúbenejších. Bez ohľadu na komentáre kritizujúce jeho prvoplánovosť, tézovitosť a predvídateľnosť. Jeden z užívateľov začína svoje komentáre slovami: Tento film chcem vidieť znova. Áno, to je aj môj pocit spojený s týmto filmom. Dúfam, že nebudem musieť dlho čakať.

Skvostný film. Je vlastne dobré, že sa objavuje tak zriedka v programoch televízií. Podčiarkuje to jeho výnimočnosť a z každého zhliadnutia urobí menší sviatok. Pri takýchto dokonalých výtvoroch sa snažím nájsť na nich aspoň maličkú chybičku pre pokoj v duši. Aj som našiel, a to dokonca dve. Prvou je dabing (nemám na mysli jeho kvalitu, ale som zvedavý, ako znie originál) a druhou to, že tento film nemám medzi desiatkou najobľúbenejších. Tú idem hneď odstrániť. A na Vianoce v roku 2013 sa mi splnilo aj druhé prianie, keď RTVS uviedla otitulkovanú verziu. Okrem iného ma presvedčila, že dabing je okrem poskytovania obživy inak nepoužiteľným hercom škodlivá záležitosť.

Ďalší nedotknuteľný film, ktorý akademici zabudli nominovať na Oscara. Za nedotknuteľný ho považujem napriek tomu, že muzikál nepatrí k mojim vyhľadávaným hudobným žánrom, hnutie hippies ma neoslovilo, nenosím dlhé vlasy a neochutnal som LSD. K pocitu pohody mi stačí pustiť si soundtrack alebo celý film, vychutnávať si, ako všetko speje k tomu impozantnému záveru, pri ktorom sa za fantastickej hudby plní brucho dopravného lietadla vojakmi posielanými bojovať nevediac za čo a premýšľať pritom, podľa čoho tí americkí akademici navrhujú nominácie.

Ťažko mi je vysvetľovať a odôvodňovať, prečo West Side Story patrí do desiatky mojich najobľúbenejších filmov. Ťažko mi je pochopiť, prečo som ho nenašiel medzi tromi stovkami najlepšie hodnotených filmov. Ťažko mi bolo pred 30 rokmi vysvetliť predavačke v obchodnom dome Dunaj, aký poklad vo forme LP so soundtrackom mi za púhych 300 Kčs predáva. Pretože aktualizovaný príbeh Romea a Júlie, v ktorom vytvorila Natalie Wood svoju životnú úlohu a v ktorom boli od čias Freda Astaira a Gene Kellyho najúžasnejšie tanečné kreácie nepotrebuje pri zaraďovaní do mojej Top ten žiadne zdôvodnenie. Aj 50 rokov po premiére mám z jeho sledovania rovnako skvelé pocity, ako keď som ho videl po prvý raz.