HareS

Discoguľe, trvalé, elasťáky, obtiahnuté tielka, nebeské synťáky, na piráta na parkete, Petr Kotvald, Supraphon, (vraj) proto-house, 1989-ty. Ak by oná mýtická kategória „guilty pleasure", vytvorená domnelou elitou vydávajúcou samu seba za nositeľa „toho pravého a vycibreného vkusu", nebola len ničotnou a splošťujúcou barličkou, "Pražský haus" zaberie jednu z jej najvyšších priečok. Regulárne sa v tom však vyžívam a necítim za to vinu.

Našlapané groovy basou vylúdené sa silne dopĺňajú s kvintesenciálne 90's downtempovým beatom, ktorý by chcel byť drum and bassom, len smola, že neprekročil rýchlosť tých 150 BPM. V prímorskom hoteli tlakovať z reprákov mamutích rozmerov do uší zlatom ovešanej klientely.

Šlágre, funky, jazz-rock, big bandy, easy listening, basy, dychy, groovy a ochutnávkový okliešťený set s nákladmi aj od kapacít typu Doldinger, Wilden alebo Bruhn. Všetko z CD Popshopping Vol. 1, naplnenom hudobnými znelkami zo 60's / 70's nemeckých tv reklám. John Peel by ejakuloval na mikrofón. Vyhrabané zo súkromného "themed parties" archívu. Mám utopický sen, vysnoriť a vypočuť kompletku library music, čiže nielen tú z masívneho BBC hudobného archívu.

Prieniky medzi soundtrackmi k pornu a rodinným filmom neboli nikdy tesnejšie ako v 70's/80's a zapálené rozpravy na danú tému od Papettiho by som žral so všetkými jeho nuansami.

Rare grooves. Jeden singel. Koniec kariéry. Thyme od Universal Robot Band s pridanými vokálmi. Hudobný strop.

Z enigmatického deep housového tunelu vyňaté, burialovsky rozpršané opájanie sa samplingom. Toto chce silné slúchadlá ako máločo.

Neo-soulová downbeat trhavina.

Omamné nafunklé soulovanie z Ninja Tune. Náruživé prejedanie sa Kelisiným a Sitekovým mäsnatým audiom a Podhajského (Mount Kimbie, Toy, Tame Impala...) rozpoznateľným album-dizajnom. Včera vyšlo.

Najnápaditejší bol Verocai na eponymnom debutovom albume začiatkom sedemdesiatych. Pred siedmimi rokmi takmer rovnako samozrejmým spôsobom zjedol muzikálnosť a s Azymuthom ju skrz britský label Far Out Recordings zacielený na brazílsku hudbu napechoval na jeho zatiaľ poslednú celistvú hudobnú rozkoš Encore.

Italo-disco kláda. Súčasť mojich privátnych osemdesiatkových diskotékových radovánok, povinne zavrhnutých v snobských smotánkovských očiach, predpojato Mena hádžucich do jedného vreca s kolotočarinami typu Modern Talking, pričom toto sa počuteľne viac kúpe v Moroderových disco vodách.

Track Diamente z ich 14 rokov starého, monumentálneho albumu Nothing Changes Under the Sun, prísavkovo sa držiacom spodných beatov downtempovej / chillout vlny, ktorá sa vyrojila začiatkom 90. rokov v UK a dodnes nezhnila v kalných vodách hudby, ako napr. drvivé množstvo "vesmírčanov" z paralelne sa vyvíjajúceho eurodancu. Vyskytnúť sa to ako background v nejakom súčasnom porne, nečudujem sa.

Toto si potrebujem zapamätať. Musím to mať natrvalo v hlave. Inak hrozí zodratie tlačidla "repeat".

Dobrovoľne sa neviem vyprostiť zo slastnej kazajky dekády 70's a ak ide o funk / jazz fusion, je album Places & Spaces od Donalda Byrda jej veľmi silným definovaním, reprezentantom, potešením nepretržite do uší zavádzaným.

Subjektívne jeden z jeho kompozičných vrcholov.

Mrazivé, donekonečna zaloopované ambient techno.

Neoddeliteľná súčasť mojich privátnych chillout / lounge / ambient session.

"You should learn to walk, should learn to walk before you crawl". Madchester, Haçienda, Second Summer of Love, extáza...

Warp Records zase raz válí.

Neopočúvateľná devenka.

Liars vedia len a len prekvapovať. A nielen No. 1 Against the Rush, prvý singel z nového albumu WIXIW, je toho počuteľným dôkazom.