JohnnyD

Luxus. Tajomná atmosféra, vynikajúco vystupňované tempo, podmanivá hudba a najmä dychberúci dokonalý precízny vizuál - toto by som sa odvážil nazvať umeleckým hororom.

Samoúčelný hektický gorefest bez hlavy a päty. Záver mi už priamo pripomínal Darkplace. S Fulcim asi kamaráti nebudeme.

Podľa Breta Eastona Ellisa príbehy a odpovede nie sú podstatné, podstatná je atmosféra. V roku 2010 sa pokúsil napísať svoju prvú "plot-driven" novelu - Imperial Bedrooms - a hodnotiť iba čisto príbeh, tak to bol hrozný deus ex machina konštrukt (chvalabohu kniha je o niečom úplne inom ako o príbehu). Čo je ale šokujúce, o tri roky neskôr prichádza s filmom, kde neskutočne vykráda Imperial Bedrooms. Bohužiaľ filmové plátno nie je papier knihy a písať film a písať knihu je niečo úplne iné a tak i The Canyons sú na rozdiel od dusného a intenzívneho Imperial Bedrooms iba konštruktom bez hlbšej myšlienky a s okato deravým nezaujímavým príbehom. Verím, že mu scenár riadne osekali a verím, že za to môže aj mizerná réžia (tie ulice L.A. sú fakt také mŕtve?), no neverím, že to bol niekedy dobrý scenár. Postavy a dialógy sú ploché - nie plytké a vyprahnuté ako postavy jeho kníh - ale odfláknuté, nevýrazné a schematické. Navyše tu chýba jeho typická satira, takže plochosť postáv o to viac vyniká. A taký je celý film - k smrti schematický a prázdny a pre toho, kto čítal Imperial Bedrooms aj nepochopiteľne sebavykrádajúci. Vďaka bohu aspoň za tú Lindsay Lohan. PS: Nolan Gerard Funk je najhorší herec, akého som za veľmi dlhú dobu videl!

Poctivá zábava, ktorá nešetrí na efektoch, kulisách a ich následných demoláciách chlapíkmi v gumených kostýmoch. Trochu to chcelo ešte skresať minutáž a bolo by to perfektné.

50% Dej mi bol dosť nejasný, ak to teda nejaký malo. Proste vrátila sa Godzilla a akosi aj nejaké ďalšie monštrum a bojujú spolu v Osake, či kde - a to je najlepšia scéna filmu - no potom sa dej presunie na bojovú loď a do lietadiel a Godzilla je na opustenom ľadovom ostrove a ... a ja sa nudím. Záverečný kill-off dosť slabý.

Trochu som sa bál toho, že tento čiernobiely a relatívne dosť seriózny film stratil časom veľkú časť svojho čara, no chvalabohu mýlil som sa a Gojira je presne taká priamočiara zábava, ako som čakal. Skvelé ničenie mesta, epika, fatálny armaggedonovský koniec... definícia žánru.

Neskutočný príbeh, o ktorom divák čím menej vie, tým viac si ho vychutná. Ja som o ňom nevedel nič, i preto som tak unesený. Klobúk dole aj pred skvelou réžiou, ktorá s veľkým citom dávkuje fakty z príbehu tak, že každých dvadsať minút som si hovoril, že čo sa len ešte môže stať a potom mi len padala sánka...

Scenár je dosť neohrabaný a skôr by sa filmu hodila forma flashbackov. Totižto vždy, keď sa má príbeh pohnúť z jednej videoklipovej sekvencie do druhej, začína to drhnúť. Výnimočne mi je to ale úplne jedno, lebo pri Spring Breakers vôbec neide o to, O ČOM to je, ale AKO je to nakrútené! Tá dusná snová atmosféra je neopakovateľná a niečo podobné som nevidel od... asi od indie drám ako Virgin Suicides, či Dandelion. Obsah totálne nepodstatný, forma neskutočná!

S Metal Evolution mám nasledovné problémy: 1. čo sa týka metalu, tak som ultrakonzervatívec a 70% seriálu nie je metal ale rock (čo je u mňa plus, lebo metal nemusím). 2. Dunn pre mňa nepochopiteľne rieši to skupinkovanie a to až do takého extrému, že polovica epizódy o grunge je o tom, či je grunge metal (nie, nie je!). 3. A preto často zabúda na to, že aj v dokumente musí rozprávať príbeh a upadá do role kronikára, kde musí vymenovať všetky dôležité kapely a všetky dôležité albumy (u epizódy thrash metal som sa dosť nudil) a preto je to často "for fans only". NAPRIEK TOMU, je to dosť zábavný dokument a Dunnova subjektivita a zvedavosť je zväčša plus - napr. diel o power metale bol mimoriadne zaujímavý a to i napriek tomu, že žáner z duše neznášam. Naopak jeho čudný prístup ku glam metalu mi nesadol, lebo ani tak nebol o glam metale ako o tom, či je glam teraz "80s memorabilia" a či je to len o "MTV a reality shows", kde sa tvári strašne udivene, že po asi desiatich rokoch glam upadol. No poviem vám jedno tajomstvo, každý žáner má obmedzenú životnosť a i takých 10 rokov je riadne dlhá doba. Neveríte? Spýtajte sa gungerov.

Podobne ako Synth Britannia skvelý dokument, kde sa objaví skoro každý, kto v punku niečo znamenal a dožil sa roku 2012. Dokument je rozdelený do troch časti, ktoré chronologicky mapujú vývoj punku a to od "proto-punku", cez "klasický punk" až po "post-punk". Čo mi trochu vadilo, bolo, že v tretej časti sa od post-punku asi v polovici odklonia k filozofovaniu, kam sa podel punk a či je new wave a novoromantizmus punk a pod, kde si Lydon a spol serú do huby, lebo ešte pár minút predtým obhajovali prvé post-punkové kapely ako vzburu proti uniformite 77 pankáčov.