rexino

I feel attacked - emotional damage of the highest order. Toto si už naozaj NIKDY neplánujem pustiť. Jo, pre niekoho možno príliš vydieračské, lenže keď si dej človek vie premietnuť na blízku osobu, podobnú Setsuko, tak ten film sa už ináč vidieť nedá. Hockto mi môže byť svedkom, že anime naozaj nepozerám a ten štýl mi je veľmi cudzí. Lenže toto bol úder priamo na stred terča. Aj hlbšie myšlienky za tým. Dokonalé... a štve ma ako dokonalé to je.

Festivalovka, kde pohyb kamery mimo statív a akákoľvek hudba na podporu emócie je prejav nedovolenej dekadencie Hollywoodu. Ale tak vedel som do čoho idem a popravde na rozdiel od iných komorných festivaloviek, kde ma spôsob rozprávania príbehu vyslovene štval (pozerám sa na teba Aftersun), tu mi to trocha pomáhalo vžiť sa do pocitov hlavných postav. A vlastne ta statická kamera bola často umiestnená veľmi umne a napríklad ten pocit nepríjemnosti a úplnej samoty v spoločnosti v úvodnej scéne na párty bol podaný šikovne. Hlavnou devízou tu je určite Jessica, kvôli ktorej som si vlastne film aj pustil. Jej výkon v TEJ scéne bol odzbrojujúci a totálne u mňa zmenil náladu a celkový pocit z filmu. Mám rad, keď ma film dostane do polohy, kde by som najradšej fyzicky cez obrazovku ublížil skazenej postave (kto videl, vie, spoilovať nebudem). Koniec bol taktiež trocha festivalový, kde ten koniec režisér zámerne nechcel dopovedať. Čo ale považujem za pridanú hodnotu sú otázky, ktoré u mňa po filme prišli. Viacero udalosti ma nútia premýšľať, že príbehy hlavných postav boli napokon trocha iné, ako sa pôvodne podalo a bolo tam viac náznakov, že to je vlastne cele inak (takto, ale oveľa väčším a majestátnejším spôsobom zamestnal moju myseľ Tár). Týmto sa mi dostalo toto dielko do hlavy, aj keď na väčšie hodnotenie to asi nevydá.

V polke filmu som vážne dúfal, že réžiu preberie Tarantino a dočkáme sa konca ako v Djangovi. Výborne zrežírované a špeciálne musím vyzdvihnúť kameru.