Pokryvac

Zaujímavá snímka so sympatickým Sordim, ktorý tu predstavuje Taliana vyslaného do Švédska na služobnú cestu. Okrem pracovných povinností dúfa, že si u frivolnejších severanov troška zašpásuje s miestnymi ženami a okúsi tak aj čosi iné ako je jeho talianska manželka. Diabol z titulu filmu je v tomto prípade metaforické označenie samotného Sordiho, a tak žiadny fantastický motív nečakajte. Výstižnejší je skôr anglický názov To Bed... Or Not to Bed, kedy je slávny hamletovský výrok obrátený na otázku ohľadom posteľových hrátok. Film však v skutočnosti nie je o sexe, akoby sa z popisu mohlo zdať, skôr sme svedkami viacerých konfrontácií v katolíckej krajine vychovávaného človeka s voľnomyšlienkárskymi Švédkami, ktoré však taliansky muž, napriek veľkým očakávaniam, nedokáže "uloviť". Azda sú za tým kultúrne rozdiely alebo nedočkavosť s akými sa Sordi púšťa do tušených milostných dobrodružstiev, v konečnom dôsledku zostáva nakoniec vždy sám. Poteší pohľad na pekné švédske ženy (starostlivo vybraté), ľahký humor a absurdné situácie, do ktorých sa muž na svojej pracovnej ceste dostáva. Za pozornosť stojí aj atraktívna severská krajina modernisticky sa rozvíjajúcich 60. rokov, pre bežného Európana ešte aj dnes pomerne exotická.

Výnimočný malý veľký film zobrazuje s existenciálnou naliehavosťou putovanie alkoholika s dcérou po britskej pláži v mimoriadne daždivom počasí. Táto cesta je bolestivá a zdá sa, že z nej nie je návratu. Roman Polanski je nielen vynikajúci režisér, ale aj veľmi schopný scenárista, čo sa prejavuje aj vo filme Deň na pláži, ktorý režíroval  takmer úplne neznámy Simon Hesera. Filmom presakuje melanchólia a ústredný antihrdina s tvárou výborného Marka Burnsa sa zdá byť absolútne beznádejným prípadom neustále sa ponárajúcim do vlastnej mizérie. Napriek vlastnej nezodpovednosti je mu zverené maloleté dievčatko, aby s ním strávil deň (azda má na to ako otec stále nárok), no to vzápätí vláči po krčmách a neustále ho stráca (úmyselne i neúmyselne). Napriek všetkým útrapám je však medzi ním a dievčaťom akési zvláštne puto - ťažko však vyplývajúce z tušených rodinných zväzkov - muž sa ako otec rozhodne nespráva. Veľmi zaujímavá zabudnutá snímka so skvelými hereckými výkonmi (všimnúť si možno aj drobnú roličku Petera Sellersa), sychravou atmosférou a pocitom prehlbujúcej sa beznádeje.

Inteligentný vzťahový film o zvláštnom trojuholníku, ktorý je v konečnom dôsledku väčšmi melancholický ako komický, no výsledný dojem je príjemný a podpisuje sa na tom, že film pôsobí "ako zo života". Teda nie všetky vzťahy vyjdú, nie všetky dopadnú tak, ako by dopadnúť mali - kašľať na vykonštruovaný fatalizmus z rôznorodých prihlúplych romantických komédií... James L. Brooks napísal vyspelý film neriadiaci sa vzorcami, pričom zároveň, ako bývalý novinár, nazrel do nie vždy príjemného prostredia spravodajského zákulisia. Nie je veľa takto vkusných a chytro napísaných vzťahoviek.

Rôznorode vypointované minipríbehy Dina Risiho miestami pripomínajúce jeho slávnejšie Strašidlá či Nové strašidlá, len vo väčšine prípadov bez patričnej údernosti. Napriek tomu ide o zaujímavý projekt, v ktorom hviezdi nesmierne tvárna Monica Vitti, jedna z najatraktívnejších a najschopnejších talianskych herečiek svojej doby. Milovníci starých talianskych filmov, sršiacich svojráznym ironickým humorom, si prídu na svoje, no zároveň treba objektívne priznať, že v prípade niektorých poviedok chýba silnejšia nosná pointa. Tí, ktorí majú radi Monicu Vitti (ako ja) však možno jednu hviezdičku na vrch pridajú :)

Sociálna dráma podaná v štýle novovlnových kinematografií, v ktorej sa odráža práca dvoch významných režisérov švédskeho filmu - Bo Widerberga ako režiséra a kameramana Jana Troella (ktorý sa neskôr presadí vlastnými filmami). Príbeh je v podstate jednoduchý, no vzhľadom na pomalý dokumentárny štýl Widerberga bude do neho spočiatku ťažšie preniknúť. Ak sa to však už divákovi podarí, čaká ho autenticky pôsobiace rozprávanie o osudoch slobodnej matky, ktorej druh (alebo lepšie povedané strojca tohto problému) na dieťa jednoducho nemá čas, keďže ho zaujíma predovšetkým hudobná kariéra. Film síce nie je príliš veselý, ale v záverečných momentoch môžeme vidieť aj prienik čohosi optimistického. Napriek počiatočným pochybám novopečenej matky sa zdá, že jej osud nebude až taký krutý a podstúpiť všetku tú bolesť a neistotu nebolo zbytočné. Novorodeniatko vdýchne jej bezfarebnému životu nový zmysel.

Áno, film možno bez preháňania prirovnať so staršími talianskymi filmami "giallo" a je teda celkom uveriteľné, že sa otec tohto podžánra Mario Bava inšpiroval Manekýnkou v červenom v momente, keď tvoril scenár k svojmu filmu Šesť žien pre vraha. Ten sa takisto odohráva v modelingovom prostredí, hýri farbami a má prekvapivú pointu, len sa v ňom nešetrí krvou. Aj z toho dôvodu je Manekýnka v červenom skôr mysteriózne ladenou starosvetskou kriminálkou, ktorá sa (aj vzhľadom na dobové pomery) vyhýba otvorenému násiliu a tempo je takisto pomerne pomalé. Pochváliť treba farebné ladenie a atmosféru, čo sú ingredience, vďaka ktorým je film po vizuálnej stránke potešením pre oko diváka. Pre fanúšikov gialla je Manekýnka v červenom rozhodne zaujímavá filmová skúsenosť, pre ostatných možno trocha zdĺhavé, ale určite neurazí. Na rok 1958 pokroková švédska krimi, ktorá tak trocha predbehla dobu.

Dobrá starosvetská konverzačka s vianočnou atmosférou, v ktorej sa premieľajú staré hriechy a uvažuje sa nad otázkami viery. Film má dobré dialógy a schopných hercov, nevadí ani skutočnosť, že sa celý odohráva v jednom dome a atmosféru za oknami dotvárajú, podľa všetkého, praktické štúdiové efekty vyvolávajúce pocit padajúceho snehu. Príjemná (ale i miestami dramatická) záležitosť pre milovníkov starého anglického kina.

Svojrázna komédia začínajúca ako melancholická štúdia osamelého muža Alana, ktorého opustí priateľka počas vianočných sviatkov, no v druhej polovici sa mení na akúsi paródiu na gangsterské filmy, kde oproti sebe stoja dva zmrzlinárske gangy, pričom Alan sa stáva ich prostredníkom. Vojna glasgowských zmrzlinárov počas Vianoc môže znieť absurdne, keby som sa neskôr nedočítal, že je film inšpirovaný skutočnými udalosťami, konkrétne prípadom označovaným ako Glasgow ice cream wars, pri ktorom zomrelo niekoľko ľudí a veľkú úlohu tu zohrali drogy. Comfort and Joy však nie je filmom, v ktorom by išlo o násilie a gangstrov (pripodobňujúcich talianskych mafiánov) zaujíma skutočne iba zmrzlina. Vo výsledku teda ide o netradičný vianočný film so sympatickým Billom Patersonom v hlavnej úlohe a nepredvídateľným scenárom. Niekde som sa dočítal, že sa Comfort and Joy nachádza na zozname obľúbených filmov Quentina Tarantina a som teda prekvapený, že aj Tarantino vie oceniť takýto milý malý film zasluhujúci si určite viacej pozornosti.

Remeselne dobre spracovaná vojnová melodráma s až remarquovským nádychom. Prítomný je anti-vojnový postoj a osudovosť. Hlavnou postavou je zblúdilec, zatratený človek, ktorý v návale zlosti usmrtí milenca svojej ženy. Útek pred civilným životom hľadá na vojnovom poli, keďže cíti, že život, aký žil doposiaľ, pre neho skončil. Jeho pocity sú priam existenciálne, no potom príde láska. Láska, vojna, smrť a schopnosť niesť zodpovednosť za svoje činy - to sú hlavné témy tohto vkusne sentimentálneho filmu z vojnového konfliktu v atmosfére chladnej fínskej krajiny niekde na druhom konci sveta.

Vydarený film, ktorému možno chýba bergmanovský dôraz na psychológiu postáv, ale scenár je dostatočne pútavý, aby udržal diváka po celých 90 minút. Sledujeme osudy viacerých postáv v jednom činžovnom dome, ktorých osudy sa viac či menej vzájomne prepoja. Nechýba kriminálna zápletka v závere, komické, dojemné, ale i tragické momenty. Herecké výkony sú na dobrej úrovni a milovníci Bergmana určite spoznajú známu tvár Gunnara Bjornstranda. Kvalitný švédsky film "pre pamätníkov", na ktorý sa však ešte aj dnes oplatí pozrieť.