Hortensia

C'est pas la peine. V tom je to oslobodenie.

(Neveriacky hľadí na mnohosť absurdna a zla. Obe sú nepochopiteľné.) Len neúnosnosť... A akoby sa v nej všetko napĺňalo, až po samý okraj. Plnosť bytia a jeho zmar.

Prostredie, postavy ako súčasť prostredia, na pozadí (popredí?) ročných období, zelene, svetla, atmosféry, či skôr ambience. Príbehy sa akosi samovoľne prestupujú, malé a veľké, situácie banálne a závažné, koherentne, ako sa už na život patrí, vyzerá to, že sú si rovnocenné. Fragmenty. Ktovie, či nie sú. Ako by asi písala Woolfová filmom v 21. storočí? Akurát, že Schanelec radosťami, či strasťami postáv neopája, necháva ich plynúť v príjemnej neutralite, priestore pre Vás, do ktorej sa (ne)chtiac vložíte. Nadôvažok, formálne čarovné. Pôvodná odtažitosť Schanelecovej štýlu sa mení na fascináciu, a extrémne zcitlivenie divákovej pozornosti na film. Bresson majstroval podobným spôsobom.

Chvalabohu, ešte stále dokážu filmy zlomiť (nie prekonať, lež zlomiť) moje očakávania. Veľmi blízke témy.

Prvotriedny modernistický film. Ľahkú frustráciu po oddramatizovanom konci vystrieda nadšenie, keď sa film - vo vlnách - ešte dlho v myšlienkach vracia... Intuitívne prepojenie zdanlivo nesúvisejúcich rozporov troch postáv. Trajektória filmu vedie cez kradmé pohľady, letmé dotyky prstov, a skrz privreté oči zaniká modlitba v šplechote bazéna. Všetko haptické a rozrušujúce. Falošná detektívka.