Patrick Doyle

Keď ho doma navštevujú režiséri, očakávajú, že sa ocitnú v startrekerskej vesmírnej lodi s množstvom počítačov. Nič také tam však nenájdu. On je totiž príliš staromódny a počítače nepoužíva. Keď ho napadne nejaká melódia, zabrumká si ju, nahrá na magnetofón, neskôr zahrá na klavíri a potom ju prepíše na papier. Rovnako konzervatívna je i forma jeho hudobného štýlu, ktorý neraz balancuje na hranici filmovej a vážnej hudby. Na prvý pohľad (posluch) ho prezriete, na druhý a tretí v ňom objavíte hudobného génia. To je oddaný služobník Shakespeara Patrick Doyle – skladateľ, ktorý vám bez problémov zloží rovnako prekrásnu a rozprávkovú, ako i tú najhrôzostrašnejšiu a najdesivejšiu filmovú hudbu pod slnkom.

Hľadanie miesta pod slnkom (BYŤ, ČI NEBYŤ?)

Tomuto rebelantskému rodákovi zo škótskeho Uddingstonu (nar. 6. apríla 1953) trvalo od skončenia štúdií celých desať rokov, kým si uvedomil, čo je jeho životným poslaním. Hoci pochádzal z hudobne nadanej rodiny a hru na piáno a tubu mal v malíčku už pred nástupom na Kráľovskú škótsku akadémiu hudby a drámy, práve všeobecnejšie umelecké vzdelanie ktoré na nej získal (od herectva a hry na najrozličnejšie hudobné nástroje až po spev), mu už od začiatku dávalo viacero alternatív uplatnenia jeho talentu. K zloženiu prvej vlastnej klavírnej partitúru ho ostatne musel donútiť sám profesor, ktorý mu tým vymeral trest za neslušné správanie. Mladý Doyle mal na ňu jeden týždeň - a výsledok ohúril nielen samotného profesora, ale stal sa hitom dokonca i medzi študentami.

Po graduácii v 1974-om sa až do skomponovania hudby pre nezávislý komediálny muzikál Glasvegas živil vyučovaním hudby na klavír. Keď však tento film v roku 1978 zažiaril na Edinburghskom festivale, Doylovi sa dostalo možnosti profesionálneho komponovania hudby pre televíziu a divadlo, v ktorých si navyše našiel uplatnenie aj ako príležitostný a vedľajší herec. Mihol sa v niekoľkých televíznych reláciách, zahral si v oscarových Chariots of Fire a naplno sa začal venovať divadelnému herectvu. Časom sa stalo pravidlom, že k hrám, v ktorých účinkoval, skladal i hudbu. Toto duálne angažmá malo pre jeho vývin nesmierne veľký význam. Priame prežívanie drámy, ktorému sa vášnivo oddával na javisku, mu totiž dodnes umožňuje hlbší prienik do filmových scén, ktoré podfarbuje svojimi notami.

Kenneth Branagh a Renaissance Theatre Company... (BYŤ?)

Doylovi ako oddanému milovníkovi Shakespearovho diela sa splnil jeden obrovský sen, keď bol v roku 1987 prijatý do prestížnej divadelnej spoločnosti Kennetha Branagha Renaissance Theatre Company (RTC). Z postu herca, skladateľa a hudobného riaditeľa sa podieľal na produkciách ako Hamlet, As You Like It, Don’t Look Back in Anger alebo Veľa kriku pre nič a počas ich realizácie nadviazal veľmi dobré vzťahy s poprednými anglickými režisérmi ako sir. Derek Jacobi alebo Judy Denchová. Po absolvovaní mimoriadne úspešného svetového turné RTC, v rámci ktorého sa podieľal na hudbe ku Kráľovi Learovi a Snu noci svätojánskej, mu Kenneth Branagh osobne ponúkol skomponovanie hudby pre televíznu verziu jeho vlastnej hry Twelfth Night. Popularita tejto nadčasovej "komédie omylov" nabrala takých rozmerov, že sa dočkala dokonca i uvedenia na videotrh, kde dostala možnosť lepšie vyniknúť i samotná hudba. Išlo o prvú priamu spoluprácu Doyla s Branaghom - a jej enormný úspech bol predzvesťou niečoho moc, moc, veľkého.

Branagh mal v tom čase za sebou už niekoľkoročné prípravy na svoj veľký režijný debut – celovečernú epickú filmovú interpretáciu shakespearovskej štúdie vodcovstva, vojny a anglického triedneho systému - Henry V. A s požiadavkou "chcem hudbu, ktorá bude rezonovať v mysliach divákov tak dlho, ako film samotný", vyrukoval práve na Doyla. Ten mal spočiatku z tak veľkého sústa akým Henry V nepochybne bol, nemalé obavy. Mal totiž napísať monumentálnu kompozíciu, ktorá by na jednu stranu dostatočne posilňovala emocionálne vyznenie Branaghovho vizionárskeho pojatia látky, no na druhú stranu ňou nesmel potlačiť vyznenie prioritne dôležitého shakespearovského textu. Doyle sa však svojej neľahkej úlohy chopil s obratnosťou ostrieľaného profesionála a vďaka svojmu hudobnému nadaniu sa mu podaril husársky kúsok, akými sa môžu chváliť iba tí najväčší skladatelia filmovej hudby.

Tým kľúčovým ťahom bolo prenesenie veršov "Non Nobis Domine" z textu scenára do podoby temného mužského chorálového prednesu. Tento track podlomil Branaghovi kolená a po niekoľkých playbackoch z demokazety pred "nemým" plátnom sa ho rozhodol použiť v kľúčovej, nezabudnuteľnej záverečnej scéne pohrebu. A hoci sa zvyšok Doylovho diela niesol v znamení hneď niekoľkých chytlavých motívov a mohutných orchestrálnych pasáží, fenomenálna skladba "Non Nobis Domine" sa stala hlavným hudobným synonymom snímky a Doyle bol za ňu na Britain’s Ivor Novello Awards poctený cenou "Najlepší filmový motív roku 1989". Množstvo festivalových ocenení sa však ušlo aj mimoriadne vydarenému filmu, ktorý sa na bristkom kontinente stal kultúrnou udalosťou roku. Branagh sa vďaka nemu osvedčil ako vynikajúci režisér a Doyle konečne našiel cestu, ktorou mu bolo súdené sa poberať. Henry V bol skrátka celovečerným debutom dvoch géniov, medzníkom v ich pracovných životoch a bol začiatkom ich priateľstva a dlhoročnej spolupráce, ktorá sa mala navždy zapísať do dejín svetovej kinematografie.

Po tomto úspechu, začiatkom deväťdesiatych rokov, prijala dvojica ponuku z Hollywoodu na nakrútenie thrilleru Dead Again (1991). Tajuplný príbeh o vražde a reinkarnácii bol pre Doyla veľkým lákadlom už len preto, že jednou z jeho hlavných postáv bol hudobný skladateľ. A hoci išlo o čisto komečný a podstatne jednoduchší projekt než jeho predošlý shakespearovský debut, ako on, tak i Branagh sa ho zhostili na výbornú. Doylova temná, strašidelná hudba s jemnými odtieňmi vášne a romantiky sa stala jedným z hlavných protagonistov ukážkového vzdania holdu hollywoodskej film-noir klasike, v roku 1991 bola nominovaná na Zlatý Glóbus a dvojica umelcov bola prirovnávaná k legendárnemu duu Hitchcock – Herrmann.

Nasledujúcim, tretím spoločným projektom sa duo vrátilo k svojmu milovanému Williamovi, no na rozdiel od Henryho V tentoraz k značne pozitívnejšiemu a veselšiemu. Pri prácach na Much Ado About Nothing (1993) si Doyle po prvý krát vyskúšal i skladanie klasických filmových piesní, pričom v jednej z nich si čoby herecký predstaviteľ vedľajšej postavy Balthasara zaspieval aj on sám. Úvodná fantastická fanfárová overtúra a následná, všadeprítomná, až kúzelná radosť a decentná, nevtieravá romantika boli hlavnými charakteristickými črtami, ktoré spravili z Doylovej kompozície jedno z jeho najkrajších a dodnes najpopulárnejších diel.

Asi aj preto bolo treba opäť trošku pričerniť a vniesť do štvrtej spolupráce tandemu Branagh/Doyle dúšok temnoty. Režisér a súčasne predstaviteľ hlavných rolí svojich príbehov Branagh sa rozhodol pre dovtedy najdôveryhodnejšie a najpresnejšie sfilmovanie gotického hororového románu Mary Shellyovej Frankenstein (1994). Ako temp track Doylovi poslúžil v podstate celý soundtrack z Dead Again, ktorý sa dá už dnes v porovnaní s Frankensteinom s kľudom označiť iba za jeho menšieho, pokojnejšieho a absolútne neškodného bratčeka. V tomto legendárnom príbehu o "mužovi, ktorý prekročil svoje hranice" totiž dupol skladateľ na plyn natoľko, že posluch miestami až hysterickej nahrávky do poslednej nitky prepoteného orchestra musí zákonite vyčerpať aj toho najotrlejšieho poslucháča. Tragédii, hrôze a desu sa snáď na poli filmovej hudby ešte nikdy predtým nedostalo tak energického a naliehavého vnútorného rozmeru ako v Doylovom Frankensteinovi.

Umelecky najambicióznejším spoločným projektom oboch shakespearovcov ale dodnes zostáva fascinujúca štvorhodinová filmová adaptácia Hamleta (1996). Doyle sa musel vysporiadať s podobnou úlohou ako v prípade Henryho V - emocionálne podporiť vyznenie shakespearovských textov, urobiť ich pre publikum prístupnejšie a zrozumitelnejšie a pri tom všetkom zostať maximálne decentný a nenápadný. Aj preto si zvolil menší orchester, zložený z tých najlepších londýnskych hudobníkov. Výsledok jeho snahy - konzervatívne, s nesmiernym citom napísané dielo, v kľúčovej záverečnej skladbe "In Pace" navyše pozlátené vokálom fenomenálneho Placida Dominga mu nakoniec vynieslo zaslúženú nomináciu na Oscara.

Zatiaľ posledným, v poradí šiestym dieťatkom tejto dvojice Angličanov, ktorí spolu vyliezli na ten najvyšší kopec, je nedávna Love's Labour's Lost (2000). Zatiaľ čo s Dead Again oživili nostalgiu hollywoodskej film-noir klasiky, s týmto muzikálom, ktorý je kombináciou shakespearovského príbehu osladeného Gershwinovými piesňami, vzdali hold zlatej muzikálovej klasike spoločnosti MGM zo 40. a 50. rokov. A hoci ani jeden z nich nemal dovtedy v tomto žánri väčšie skúsenosti, mimoriadne láskavý a šarmantný film sa stal po celom svete balzámom na duše všetkých milovníkov pohyblivých obrázkov.

...a ostatné výhry. (ROZHODNE!)

Doyle sa popri Branaghových projektoch pochopiteľne venuje aj "vedľajším" produkciám. Nech však ide o spoluprácu s ktorýmkoľvek režisérom na ktoromkoľvek filme, všetky tieto zákazky spája jedna neprehliadnuteľná spoločná črta – mimoriadna kvalita. Čo by ste ostatne mohli čakať od tvorcov ako Alfonso Cuarón (A Little Princess, Great Expectations), Régis Wargnier (Indochine, French Woman, East-West), Mike Newell (Into the West, Donnie Brasco) alebo Brian De Palma (Carlito's Way). A tak Doyle s eleganciou jemu vlastnou skladá hudbu pre žánrovo pestrú plejádu filmov od disneyovských rozprávok (Shipwrecked), cez ponuré mafiánske thrillery a historické koprodukčné drámy s politickou tematikou, až po čistokrvné horory podľa predlohy Stephena Kinga (Needful Things).

Nech však už ide o akýkoľvek žáner, Doyle vďaka svojej univerzálnosti zakaždým zvíťazí. Rovnako ako zvíťazil v roku 1994, keď za romantickú hudbu k Sense and Sensibility Anga Leeho obdržal svoju prvú oscarovú nomináciu a rovnako, ako keď na počesť 90. výročia Kráľovnej Matky Walesu zložil prekrásny cyklus chorálových piesní "The Thistle and the Rose". Žiadna cena ani profesné uznanie sa však nevyrovná víťazstvu, ktorého sa dočkal v roku 1998, po niekoľkomesačnom urputnom boji so zhudbou leukémiou. V živote skladateľa, ktorý i počas takto namáhavého obdobia dokáže nabrať sily na napísanie hudby pre kreslený rodinný film (Quest for Camelot), skrátka pre prehry niet miesta.

Martin "POMO" Pomothy