Rachel Portman

"Ak je scenár naozaj dobrý, nezaujíma ma, či v tom budú hrať filmové hviezdy a či sa z toho stane veľký hit."

Skromná, úprimná a nesmierne láskavá. Týmito slovami ju charakterizujú tí, ktorí mali tú možnosť stretnúť sa s ňou osobne. Nemá rada násilie, nikdy nebude skladať hudbu k akčnému filmu a nikdy vo svojej tvorbe nepoužije elektroniku. Zaujímajú ju ľudské emócie, charaktery a ich osudy a príbehy. A jej najväčším snom je zložiť hudbu k veľkolepému westernu.

Rachel Portmanová je pre celú širokú obec sveta filmovej hudby dodnes veľkou hádankou. Napriek tomu že sa v tejto sfére pohybuje už od začiatku osemdesiatych rokov, stále vzbudzuje dojem nováčika. Má na svojom konte nespočetné množstvo ocenení, no sláva ju nezaujíma. Orchestrácie svojich diel si až na pár výnimiek robí výhradne sama a na pódium povoláva zásadne iba svojho obľúbeného dirigenta Davida Snella. Väčšinu času trávi v ústraní na vidieku, kde v kľude domova na svojom piáne skladá srdce hladiace hudobné kompozície. A všetok voľný čas venuje svojej milovanej rodine.

Svetlo sveta uzrela na podzim 11. decembra 1960, v anglickom mestečku Haslemere. Už v rannom veku sa u nej prejavovalo nesmierne citlivé vnímanie okolia, a nezvyčajne silný vzťah k hudbe. Hrala na niekoľkých nástrojoch (predovšetkým husle a orgán), no najbližšou jej bola vždy poetika piána. Na ňom tiež ako trinásťročná zložila svoje prvé party, vďaka kvalitám ktorých ju bez mihnutia oka prijali na prestížnu Oxfordskú Univerzitu. Tu sa popri štúdiu klasickej hudby a teórií kompozície a orchestrácie začala podieľať na tvorbe filmovej hudby pre študentskú snímku Priviledged, v ktorej hlavnú úlohu stvárňoval jej spolužiak Hugh Grant (áno, TEN Hugh Grant). Táto skúsenosť, vďaka ktorej v sebe objavila schopnosť hudobne portrétovať emócie filmových postáv bola pre ňu nemiernou inšpiráciou a po odkúpení filmu televíznou spoločnosťou BBC a jeho následnom úspechu v klubových kinách mala zrazu v otázkach svojej budúcnosti načisto jasno.

Jej nežné kompozície plné radosti, smútku a romantiky, prednášané jednak vo forme všade prítomného piána a tiež nezvykle bujného zastúpenia sláčikových nástrojov, tu boli prijaté doslova s otvoreným náručím. Prvými filmamy, s pomocou ktorých sa jej okamžite podarilo etablovať medzi hollywoodom žiadaných skladateľov, boli okrem spomínaného Used People predovšetkým Benny & Joon, The Joy Luck Club a Only You. Vďaka ich komediálnemu a romantickému žánru, sústreďujúcemu pozornosť na prosté ľudské príbehy, tak mala hneď na "generálke" možnosť plnej sebarealizácie. Pri práci na The Joy Luck Club sa navyše spoznala s Waynom Wangom, s ktorým si zopakovala spoluprácu hneď o dva roky neskôr na nezávislom filme Smoke.

Všetky tieto príjemné a užitočné skúsenosti a "minivrcholy" jej profesionálneho pôsobenia definitívne prekonala v roku 1997 výhra Oscara za hudbu ku kostýmovej romanci Emma. Portmanová sa stala vôbec prvou ženou v histórii Academy Awards, poctenou ocenením v tejto kategórii. Tento enormný úspech však jej prístup k okoliu a práci vôbec nijako neovplyvnil a ona sa napriek množstvu lukratívnych ponúk od veľkých produkčných spoločností naďalej venuje iba tomu, čo ju baví a vnútorne napĺňa. Hneď po Emme zavítala do divadelne koncipovanej Marvinovej izby (Marvin’s Room) Jerryho Zuckera, s Griffinom Dunnom si vyskúšala, aké to je byť Oddaní láske (Addicted to Love) a vôbec jej nerobila problém ani spolupráca na malom a nevýraznom kreslenom video filme Beauty and the Beast: The Enchanted Christmas. V tomto období, konkrétne v roku 1998, tiež skomponovala hudbu pre nekonvenčnú "černošskú" drámu Jonathana Demmeho Beloved. Ako sama tvrdí, bola to zatiaľ najväčšia skladateľská výzva v jej živote. "Nerada sa opakujem a rada objavujem nové veci. A tu išlo už od začiatku o niečo úplne iné. Jonathan mi povedal: ‘V poriadku, budem rád, keď sa toho chopíš, ale pamätaj, že nesmieš vytiahnuť ani jeden zo svojich bežne používaných nástrojov.‘ A tak som sa musela oboznamovať s množstvom afrických, často iba jednotónových ľudových nástrojov." Vďaka dlhým desiatim mesiacom, ktoré mala možnosť tejto látke venovať, sa do nej ponorila natoľko, že výsledok považuje dodnes za svoje najvyzretejšie a najprepracovanejšie dielo.

Ďalších oscarových úspechov sa – i keď iba vo forme nominácií – dočkala len pred nedávnom. V roku 2000 bola nominovaná za na jej pomery nezvykle minimalistickú a smutnú hudbu k The Cider House Rules a tento rok za naopak veselú, latinským štýlom osladenú Chocolat. Nie je náhoda, že režisérom oboch týchto snímok, nominovaných tiež v kategórii najlepší film roka, je švédsky režisér Lasse Hallström. Rachel skrátka opäť raz natrafila na ďalšiu dušu, s ktorou zdieľa identické vnímanie a portrétovanie ľudských emócií. A vzhľadom na úspechy spomínaných dvoch dielok to vyzerá tak, že ich spolupráca bude trvať naveky. Môžme si my, milovníci Racheliných srdce roztápajúcich a každodenný všedný život tak krásne sladiacich melódií priať niečo viac?

Martin "POMO" Pomothy