Ruggero Deodato

Taliansky režisér, ktorého meno zažiarilo i zhorelo na prach jediným filmom - CANNIBAL HOLOCAUST.

K filmu sa dostal ešte pred dvadsiatkou, keď mu čoby kamarátovi svojho syna ponúkol režisér Roberto Rossellini prácu tretieho asistenta režiséra na filme GENERÁL DELLA ROVERE (1959). Cestička k vlastnej réžii mu napokon trvala niekoľko dekád a vrcholila projektami všetkých možných produkčných rozmerov i žánrov. Od akčných a dobrodružných filmov, cez komédie a erotické drámy, až po horory.

Podobne ako mnohí talianski režiséri tej doby, aj Deodato sa zviezol na vlne úspešných brakových „mondo“ filmov. Išlo o kanibalské horory, skrz dokumentarizmus ospravedlňujúce naturalistické zobrazovanie násilia, brutality a skutočnej smrti. Divákom tak bolo na plátne odkrývané veľké tabu a hrnuli sa do kín v húfoch. Tým prvým z nich bol v roku 1972 film Umberta Lenziho DEEP RIVER SAVAGES, na ktorého úspech Dedodato odpovedal malým opusom THE LAST CANNIBAL WORLD. Ten síce zožal slušný komerčný úspech, ale v pamäti na dlho neuviazol. Po ňom si režisér ešte odbehol do sentimentálnej drámy o umierajúcom chlapcovi LAST FEELINGS a katastrofického akčáku AFÉRA CONCORDE, a napokon sa v plnej paráde vrátil ku kanibalskému „mondu“ a splodil najukážkovejšieho zástupcu tohto žánru, film CANNIBAL HOLOCAUST (1979).

Táto nízkorozpočtová ultra-krutosť zarobila po svete milióny dolárov a stala sa jedným z najziskovejších talianskych filmov vôbec. Vďaka otvorenému zobrazovaniu toho najhnusnejšieho násilia a reálnych masakrov zvierat bola snímka v mnohých krajinách zakázaná. Nehovoriac o tom, že korene obsahu filmu, dokumentaristicky reflektujúceho zavraždenie členov dobrodružnej výpravy kanibalmi, boli vyšetrované čoby potenciálny snuff materiál. Snímka sa síce napokon ukázala byť čírou fikciou a vraždenie zvierat Deodato poľahčil tvrdením, že šlo o okamžitú potravu tamojších domorodých kmeňov, no mediálny poprask to neutíšilo. A ako táto bublina zdvihla záujem divákov o film na čiernom i oficiálnom videu (ako v ktorej krajine), tak spravila z Deodata čiernu ovcu talianskej kinematografie.

Po tomto najslávnejšom kanibalskom filme už Deodatove meno zažiarilo len raz, keď tvorca o rok neskôr priniesol do kín sadistický thriller HOUSE ON THE EDGE OF THE PARK. Drsný thriller o dvoch sadistoch, terorizujúcich v odľahlom dome skupinku mladíkov, vychádzal z hororu Wesa Cravena LAST HOUSE ON THE LEFT. A hoci ani zďaleka nedosahoval jeho kvalít, stiesnenou atmosférou a sexuálne znepokojivou aurou si získal početné obecenstvo. Jeho uvedenie bolo koniec koncov sprevádzané popraskom okolo CANNIBAL HOLOCAUST, takže o návštevnosť, podporenú režisérovym menom v titulkoch, nemal nikto obavy.

Úspechu predchádzajúcich dvoch titulov už Deodato nikdy nedosiahol. Na dobrodružstvo v džungli, sprevádzané krvou a násilím, sa pokúsil nadviazať filmom CUT AND RUN, no úspech bol zanedbateľný. A rovnako dopadli i ostatné „veľké“ projekty typu LONE RUNNER s Miles O'Keefom, alebo BARBAŘI s Georgom Eastmanom. Išlo o brakový odpad, neprijateľný veľkým plátnom a zabudnuteľný i na videu. Jediné médium, v ktorom sa ešte Deodato dokázal realizovať s aspoň akým-takým úspechom, bola a dodnes je televízia. Akčný seriál „Sme anjeli“ bol najdrahším talianskym televíznym projektom a s úspechom ho vysielali v nedeľňajšom prime-time.

Martin "POMO" Pomothy