Ritwik Ghatak

Filmársky svet začal venovať pozornosť indickej kinematografii až po príchode Satjádžita Rája a Ráj samotný získal vo svojej vlasti široký ohlas a množstvo nasledovníkov. Medzi tých najvýznamnejších patrí práve Ritwik Ghatak, ktorý spolu s Mrinalom Senom potvrdil ambície indického filmu pevne sa začleniť na poli svetovej umeleckej kinematografie.

Ghatak sa narodil v roku 1925 v Dháke. V tej dobe panovali v Indii ešte Briti a bude trvať celých 22 rokov, než India konečne vyhlási nezávislosť. Ghatakov otec bol literát. Neskôr sa Ritwik spolu s celou rodinou presťahoval do Kalkaty, kde prúdilo obrovské množstvo Bengálcov v dôsledku pretrvávajúceho hladomoru a politickej nestability vo Východnom Bengálsku (dnes táto oblasť tvorí samostatný štát Bangladéš).

Ghatak začínal ako divadelný režisér – okrem iného prekladal svetových klasikov ako Bertold Brecht a N.V. Gogoľ do bengálčiny. Vo filme začal pracovať s príchodom päťdesiatych rokov, ako asistent režiséra Nimaia Ghosha pri filme Chinnamul (1950). Režijne debutoval v roku 1952 filmom Nagarik a získal značný domáci úspech. Darilo sa mu aj po komerčnej stránke, najmä snímkami Ajantrik (1958) alebo Madhumati (v tom istom roku) – Madhumati síce nerežíroval, ale napísal k nemu scenár.

Väčšina jeho najslávnejších filmov sa odohrávala v Kalkate a Ghatak ich natočil v šesťdesiatych rokoch – zahraničná verejnosť ocenila najmä snímky Meghe Dhaka Tara (Hviezda v oblakoch, 1960) a Subarnarekha (Zlatá rieka, 1965). Práve Zlatá rieka potvrdila jeho status najdôležitejšieho umeleckého režiséra v Indii – o tento post sa dlho delil s Mrinalom Senom a zotrvali na ňom až do príchodu novej generácie na čele s Mirou Nairovou.

V roku 1966 sa odsťahoval do Punne a začiatkom sedemdesiatych rokov začal mať zdravotné problémy (mnohé súviseli s jeho prehnaným pitím). Jeho posledným filmom bol autobiografický Jukkti Takko Aar Gappo z roku 1974, v ktorom si aj zahral. Zomrel o dva roky nato, ako päťdesiatročný v Kalkate.

unclejack